.čo sa od vydania Husserlovej knihy stalo? Pokiaľ ide o počet faktorov, ktoré tvoria jeho diagnózu filozofickej krízy, veľa sa nestalo. Príznaky choroby sú však akútnejšie, rozšírenejšie a zrejmejšie. Ak by som mal ukázať na jeden faktor, ktorý by vysvetlil vážnosť súčasnej krízy, bol by to náš prístup podozrenia. Keďže sme silne ovplyvnení Marxom, Freudom, Nietzschem a ich novodobými nástupcami Derridom, Foucaultom a ďalšími, oveľa viac než naši predchodcovia sme začali veriť, že by idey a argumenty nemali byť hodnotené podľa kritérií pravdy a lži, ale podľa ich genealógie, ako to opisuje Nietzsche; pri hodnotení ideí a argumentov je pre nás dôležitejšie, kto ich formuloval, aký politický záujem majú sledovať a z akého kontextu vzišli, nie či sú pravdivé. Dnes možno len ťažko uveriť, že by nejaký filozofický výrok nebol politicky zapletený do rôznych sociálnych súvislostí, ako sú rasa, trieda, pohlavie a podobne. Všetky výroky sa pokladajú v podstate za politické vrátane výrokov, ktoré sa až doteraz vždy brali za natoľko všeobecné, že boli prijímané ako výsledky objektívneho hľadania pravdy: metafyzika bola medzi nimi. Byť v dnešnej dobe filozofom, intelektuálom, vzdelancom, študentom, komentátorom spoločnosti, histórie a literatúry zväčša znamená, že jednou z hlavných úloh je odhaliť skryté konanie spisovateľov a filozofov, a to odkrytím mocenských štruktúr, ktoré sa z ich abstraktnej argumentácie vynárajú, a pomenovaním tých štruktúr názvami, ktoré sme si všetci tak dobre osvojili: eurocentrizmus, logocentrizmus, rasizmus, homofóbia, exklúzia, diskriminácia, dominancia mužov, imperializmus, kolonializmus a podobne.
Samozrejme, že tento postoj sa netýka celého súčasného filozofického skúmania. Je však dosť vplyvný nielen z hľadiska počtu ľudí, ktorí ho zastávajú, ale aj preto, že veľa týchto myšlienok mnohí mlčky prijímajú – ako akýsi druh všeobecného politického a mravného smerovania – dokonca i tí, ktorí sa zaoberajú metodologicky iným typom filozofie (napríklad analytickou filozofiou). Prípadná opozícia sa už neberie ako legitímny rozdiel názorov alebo argumentácie počas intelektuálnej diskusie, ale ako prejav nesúhlasu voči slušnému, správnemu a samozrejmému.
.horšie ako za komunizmu
Po páde komunizmu bolo pre Východoeurópana, ako som ja, šokujúce objaviť, že počas prechodu od starého režimu k liberálnej demokracii bol v mnohých oblastiach života skôr vyvolaný pocit kontinuity než diskontinuity. Jednou z neznesiteľných charakteristík marxizmu bolo všadeprítomné sociálne a ekonomické podozrenie: trieda rozhodovala, kto čo povedal a kto mal, alebo nemal pravdu. Živo si spomínam na dobu, keď nikto nesmel byť buržoa, kolonialista, imperialista, prozápadne orientovaný; všetky tieto kvalifikácie podkopávali hodnotu toho, čo kto povedal alebo urobil. Politizácia humanitných odborov –literatúry, histórie, filozofie – sa s pádom režimu nevytratila. V skutočnosti narástla; stratila svoju pôvodnú hrubosť a dnes sa prijíma ako niečo módne, supermoderné, a – ťažko tomu uveriť – intelektuálne zaujímavé. V minulosti túto politizáciu povzbudzovalo a udržovalo pri živote vedenie komunistickej strany; dnes pramení zo samého srdca západnej civilizácie.
Politizácia všetkého vrátane metafyziky, epistemológie, etiky a náboženstva má ďalekosiahle následky. Zatiaľ čo hermeneutika podozrievania zbavila filozofiu jej intelektuálneho sebavedomia, uvrhla pochybnosti aj na tie najzákladnejšie tvrdenia, obmedzila naše myslenie na sociálne a kultúrne hry, výstrednosti, sebaklam, podvedomé pudy, mystifikáciu, zatemnenie, ideologické odnože mocenských štruktúr a prostriedky nadvlády, z politického hľadiska je táto stratégia jednoznačná. Z filozofického pohľadu je to neistota, ktorá vládne; z politického ide o rigidný dogmatizmus.
Takáto politizácia prežíva vďaka dualizmu. Rozšírený dualistický prístup majú dve skupiny filozofov, ktoré tvrdia, že reprezentujú smer modernity: modernisti a postmodernisti. Prvá skupina sa považuje za stúpencov osvietenstva; druhá je údajne protiosvietenská. Prvá verí v človeka čoby neobmedzené indivíduum; druhá trvá na tom, že jednotlivci sú vždy súčasťou väčších, ustavične sa meniacich spoločenstiev. Obidve skupiny sa považujú za apoštolov pluralizmu. Posvätenie pluralizmu by nás však nemalo oklamať. Obe skupiny intenzívne vnímajú nepriateľov, čo robí ich myslenie dualistickým: je to v podstate My proti Nim. My sme pluralisti, Oni antipluralisti, My sme otvorení a tolerantní, Oni autoritatívni.
Ak si na jednej strane vezmeme Isaiaha Berlina a na druhej strane Richarda Rortyho – dvoch veľmi odlišných mysliteľov, prvý je tradičný liberál, druhý postmoderný pragmatik, a predsa obidvaja zdôrazňujú svoju oddanosť pluralizmu a snažia sa tento pluralizmus vtlačiť do svojich myšlienok – zistíme, že to nie sú žiadni pluralisti, ale dogmatickí dualisti. Obaja tvrdia, že od dôb Sokrata, Platóna a Aristotela existovali tendencie aplikovať metafyziku na ľudskú povahu a život, čo sa skončilo politickým, sociálnym a morálnym autoritárstvom. Budúcnosť sveta by mala patriť práve onomu druhému smeru, ktorý zvíťazí, pokiaľ ľudstvo odolá a nebude uprednostňovať ten prvý. Možno to poňať ako jeho delegitimizáciu – koniec, ktorý možno dosiahnuť buď upozornením na jeho odsúdeniahodné politické následky, alebo postupným vytriezvením, čo znamená úplné opustenie metafyziky. Stephen Macedo napísal, že naše nepodarené metafyzické sklony by mal uspokojiť pohár piva pri západe slnka.
.nebezpečná demokratizácia všetkého
Nielenže je dualistické myslenie v podstate militantné, tak ako takmer každé politické myslenie, ale zasahuje aj samotnú filozofiu.
Po prvé, opomína, čo je v histórii filozofie najhodnotnejšie – klasickú metafyziku Grékov a kresťanov – tým, že ju tlačí do tábora politických nepriateľov. Tento prístup k filozofii je pomerne nový. Zredukuje sa na to, že nezáleží, či je filozofická téza pravdivá; dôležité je, aby bola politicky neškodná. Platón, Aristoteles, ba ani svätý Tomáš Akvinský nie sú celkom v bezpečí. Ak ich chceme brániť, musíme demonštrovať ich politickú neškodnosť: napríklad predstavením Platóna ako prvého feministického filozofa.
Po druhé, argumenty, ktoré údajne vysvetľujú politické dopady filozofie, sa obyčajne pohybujú na šikmej ploche, čo znamená, že nie sú dobré. Jeden príklad od Isaiaha Berlina: deliť ľudskú prirodzenosť na „vyššiu“ a „nižšiu“ je nebezpečné, pretože si niektorá skupina, kmeň, cirkev alebo politická strana môžu prisvojiť právo stelesňovať túto vyššiu prirodzenosť a ostatným ľuďom vnútiť prirodzenosť nižšiu. Ďalšie príklady: logos ako falus, ovládanie prírody ako znásilnenie žien, esencializmus ako totalitarizmus, Aristotelovo vnímanie človeka ako ospravedlnenie otroctva a podriadenosti žien a podobne.
Po tretie, politizácia filozofie má zvláštnu formu: ide o liberálnodemokratickú politizáciu, čo znamená, že základným organizačným princípom je rovnosť. Egalitarizmus je, samozrejme, z podstaty politickejší pojem ako spravodlivosť, sloboda, pravda alebo cnosť. Rovnosť vyžaduje silnú politickú štruktúru a politické procedúry, ktoré by zaistili, že každý zástupca dostane z dostupného blaha rovnaké množstvo. Rovnosť sa prejavuje ustavičným približovaním hierarchií: prírodných, morálnych, sociálnych, umeleckých aj antropologických. V mnohých oblastiach života sa rozdiel medzi vysokou a nízkou prirodzenosťou radikálne zmenšil; v niektorých bol prakticky odstránený a akákoľvek snaha ho obnoviť sa považuje za útok na základy modernej civilizácie.
Dôsledky sú pre filozofiu katastrofické. Túto zmenu najlepšie vystihol Richard Rorty. V svojom dobre známom diele zastáva názor, že filozofiu nahradila demokracia; lepšie povedané, dnes má demokracia zoči-voči filozofii prednosť. Znamená to, že v dnešnej dobe už nefilozofujeme; vyjednávame. Demokratické vyjednávanie prebieha vždy medzi rovnocennými stranami. Riešenie, ktorého sa vyjednávaním dosiahne, sa nevzťahuje na pravdu, pretože dosiahnutie pravdy už nie je filozofovým cieľom, rovnako ako nie je a nikdy nebolo cieľom politika. Cieľ oboch je totiž úspešná spolupráca zainteresovaných strán. Klasická filozofia, hierarchická a orientovaná na pravdu, spochybňovala či uznávala pravidlá jednej skupiny voči pravidlám ostatných; moderná demokratická filozofia dáva každej strane možnosť prispieť k vytvoreniu pravidiel spolupráce a žiadny názor pritom neuprednostňuje.
Ako vieme, Richard Rorty bol veľkým zástancom tohto rovnostárstva. Bol presvedčený, že predsokratovská filozofia sa blíži k svojmu koncu. Do istej miery mal pravdu. Ak nahradí demokracia filozofiu, filozofia prestane existovať. Na tom nie je nič prekvapivé. Problém je v tom, ako naplneniu tohto výroku predísť.
Existuje mnoho dôvodov, prečo sa filozofia posunula týmto smerom a prečo toľko filozofov, umelcov a intelektuálov tento vývoj uvítalo a urobilo maximum na jeho podporu. Na otázku, prečo sme sa odmietli zaoberať večnými filozofickými otázkami, neexistuje jednoduchá odpoveď; alebo prečo sme sa k problému západnej identity stali takými ľahostajnými a ničíme filozofiu, ktorá sa po stáročia považovala za pilier tejto identity; alebo prečo sme stratili odvahu brániť dôležité idey a hľadáme útočisko v procedúrach a pravidlách spolupráce; alebo prečo sa toľko ľudí nechá oklamať rétorikou pluralizmu, keď žije v dusivej atmosfére militantného dualizmu.
Na tieto otázky tu nemôžem z pochopiteľných dôvodov odpovedať. Ale chcem dodať jednu vec. Už celé desaťročia sme svedkami silnejúcej demokratizácie. Rodiny, školy, cirkvi a dokonca i umenie sa stali cieľom demokratického procesu, demokratických kritérií a demokratického útlocitu. Demokratická posadnutosť mocou: otázky, kto ňou disponuje, ako ju získal, čo ju legitimizuje a podobne, sa postupne dostali mimo tradičnej politickej sféry a nakazili nepolitické stránky nášho života: organizáciu rodiny, štruktúru univerzít, organizáciu cirkví, ich učenie. Politizácia kultúry a osobitne filozofie sa môže v tomto procese považovať za ďalší krok. Filozofi sa začínajú cítiť zodpovední za plnenie demokratických povinností – boja proti diskriminácii, zaistenia pluralizmu, obrany neprivilegovaných a mobilizácie síl proti privilegovaným, presadzovania rovnosti, tolerancie a spolupráce. Ale problém je v tom, že sa účasťou v tomto boji dopustili sebazničenia, na čo sú, zdá sa, pyšní.
V dnešnej dobe je podľa môjho názoru veľmi dôležitá otázka, ako tento neúprosný pochod demokratizácie zastaviť. Je to však otázka na hranici rúhania, preto na tomto mieste radšej skončím, aby som neskočil do priepasti neospravedlniteľného kacírstva.
Autor je profesor filozofie na Jagelonskej univerzite v Krakove a politik strany Právo a spravodlivosť. Text vychádza v spolupráci s českým časopisom Kontexty.
Samozrejme, že tento postoj sa netýka celého súčasného filozofického skúmania. Je však dosť vplyvný nielen z hľadiska počtu ľudí, ktorí ho zastávajú, ale aj preto, že veľa týchto myšlienok mnohí mlčky prijímajú – ako akýsi druh všeobecného politického a mravného smerovania – dokonca i tí, ktorí sa zaoberajú metodologicky iným typom filozofie (napríklad analytickou filozofiou). Prípadná opozícia sa už neberie ako legitímny rozdiel názorov alebo argumentácie počas intelektuálnej diskusie, ale ako prejav nesúhlasu voči slušnému, správnemu a samozrejmému.
.horšie ako za komunizmu
Po páde komunizmu bolo pre Východoeurópana, ako som ja, šokujúce objaviť, že počas prechodu od starého režimu k liberálnej demokracii bol v mnohých oblastiach života skôr vyvolaný pocit kontinuity než diskontinuity. Jednou z neznesiteľných charakteristík marxizmu bolo všadeprítomné sociálne a ekonomické podozrenie: trieda rozhodovala, kto čo povedal a kto mal, alebo nemal pravdu. Živo si spomínam na dobu, keď nikto nesmel byť buržoa, kolonialista, imperialista, prozápadne orientovaný; všetky tieto kvalifikácie podkopávali hodnotu toho, čo kto povedal alebo urobil. Politizácia humanitných odborov –literatúry, histórie, filozofie – sa s pádom režimu nevytratila. V skutočnosti narástla; stratila svoju pôvodnú hrubosť a dnes sa prijíma ako niečo módne, supermoderné, a – ťažko tomu uveriť – intelektuálne zaujímavé. V minulosti túto politizáciu povzbudzovalo a udržovalo pri živote vedenie komunistickej strany; dnes pramení zo samého srdca západnej civilizácie.
Politizácia všetkého vrátane metafyziky, epistemológie, etiky a náboženstva má ďalekosiahle následky. Zatiaľ čo hermeneutika podozrievania zbavila filozofiu jej intelektuálneho sebavedomia, uvrhla pochybnosti aj na tie najzákladnejšie tvrdenia, obmedzila naše myslenie na sociálne a kultúrne hry, výstrednosti, sebaklam, podvedomé pudy, mystifikáciu, zatemnenie, ideologické odnože mocenských štruktúr a prostriedky nadvlády, z politického hľadiska je táto stratégia jednoznačná. Z filozofického pohľadu je to neistota, ktorá vládne; z politického ide o rigidný dogmatizmus.
Takáto politizácia prežíva vďaka dualizmu. Rozšírený dualistický prístup majú dve skupiny filozofov, ktoré tvrdia, že reprezentujú smer modernity: modernisti a postmodernisti. Prvá skupina sa považuje za stúpencov osvietenstva; druhá je údajne protiosvietenská. Prvá verí v človeka čoby neobmedzené indivíduum; druhá trvá na tom, že jednotlivci sú vždy súčasťou väčších, ustavične sa meniacich spoločenstiev. Obidve skupiny sa považujú za apoštolov pluralizmu. Posvätenie pluralizmu by nás však nemalo oklamať. Obe skupiny intenzívne vnímajú nepriateľov, čo robí ich myslenie dualistickým: je to v podstate My proti Nim. My sme pluralisti, Oni antipluralisti, My sme otvorení a tolerantní, Oni autoritatívni.
Ak si na jednej strane vezmeme Isaiaha Berlina a na druhej strane Richarda Rortyho – dvoch veľmi odlišných mysliteľov, prvý je tradičný liberál, druhý postmoderný pragmatik, a predsa obidvaja zdôrazňujú svoju oddanosť pluralizmu a snažia sa tento pluralizmus vtlačiť do svojich myšlienok – zistíme, že to nie sú žiadni pluralisti, ale dogmatickí dualisti. Obaja tvrdia, že od dôb Sokrata, Platóna a Aristotela existovali tendencie aplikovať metafyziku na ľudskú povahu a život, čo sa skončilo politickým, sociálnym a morálnym autoritárstvom. Budúcnosť sveta by mala patriť práve onomu druhému smeru, ktorý zvíťazí, pokiaľ ľudstvo odolá a nebude uprednostňovať ten prvý. Možno to poňať ako jeho delegitimizáciu – koniec, ktorý možno dosiahnuť buď upozornením na jeho odsúdeniahodné politické následky, alebo postupným vytriezvením, čo znamená úplné opustenie metafyziky. Stephen Macedo napísal, že naše nepodarené metafyzické sklony by mal uspokojiť pohár piva pri západe slnka.
.nebezpečná demokratizácia všetkého
Nielenže je dualistické myslenie v podstate militantné, tak ako takmer každé politické myslenie, ale zasahuje aj samotnú filozofiu.
Po prvé, opomína, čo je v histórii filozofie najhodnotnejšie – klasickú metafyziku Grékov a kresťanov – tým, že ju tlačí do tábora politických nepriateľov. Tento prístup k filozofii je pomerne nový. Zredukuje sa na to, že nezáleží, či je filozofická téza pravdivá; dôležité je, aby bola politicky neškodná. Platón, Aristoteles, ba ani svätý Tomáš Akvinský nie sú celkom v bezpečí. Ak ich chceme brániť, musíme demonštrovať ich politickú neškodnosť: napríklad predstavením Platóna ako prvého feministického filozofa.
Po druhé, argumenty, ktoré údajne vysvetľujú politické dopady filozofie, sa obyčajne pohybujú na šikmej ploche, čo znamená, že nie sú dobré. Jeden príklad od Isaiaha Berlina: deliť ľudskú prirodzenosť na „vyššiu“ a „nižšiu“ je nebezpečné, pretože si niektorá skupina, kmeň, cirkev alebo politická strana môžu prisvojiť právo stelesňovať túto vyššiu prirodzenosť a ostatným ľuďom vnútiť prirodzenosť nižšiu. Ďalšie príklady: logos ako falus, ovládanie prírody ako znásilnenie žien, esencializmus ako totalitarizmus, Aristotelovo vnímanie človeka ako ospravedlnenie otroctva a podriadenosti žien a podobne.
Po tretie, politizácia filozofie má zvláštnu formu: ide o liberálnodemokratickú politizáciu, čo znamená, že základným organizačným princípom je rovnosť. Egalitarizmus je, samozrejme, z podstaty politickejší pojem ako spravodlivosť, sloboda, pravda alebo cnosť. Rovnosť vyžaduje silnú politickú štruktúru a politické procedúry, ktoré by zaistili, že každý zástupca dostane z dostupného blaha rovnaké množstvo. Rovnosť sa prejavuje ustavičným približovaním hierarchií: prírodných, morálnych, sociálnych, umeleckých aj antropologických. V mnohých oblastiach života sa rozdiel medzi vysokou a nízkou prirodzenosťou radikálne zmenšil; v niektorých bol prakticky odstránený a akákoľvek snaha ho obnoviť sa považuje za útok na základy modernej civilizácie.
Dôsledky sú pre filozofiu katastrofické. Túto zmenu najlepšie vystihol Richard Rorty. V svojom dobre známom diele zastáva názor, že filozofiu nahradila demokracia; lepšie povedané, dnes má demokracia zoči-voči filozofii prednosť. Znamená to, že v dnešnej dobe už nefilozofujeme; vyjednávame. Demokratické vyjednávanie prebieha vždy medzi rovnocennými stranami. Riešenie, ktorého sa vyjednávaním dosiahne, sa nevzťahuje na pravdu, pretože dosiahnutie pravdy už nie je filozofovým cieľom, rovnako ako nie je a nikdy nebolo cieľom politika. Cieľ oboch je totiž úspešná spolupráca zainteresovaných strán. Klasická filozofia, hierarchická a orientovaná na pravdu, spochybňovala či uznávala pravidlá jednej skupiny voči pravidlám ostatných; moderná demokratická filozofia dáva každej strane možnosť prispieť k vytvoreniu pravidiel spolupráce a žiadny názor pritom neuprednostňuje.
Ako vieme, Richard Rorty bol veľkým zástancom tohto rovnostárstva. Bol presvedčený, že predsokratovská filozofia sa blíži k svojmu koncu. Do istej miery mal pravdu. Ak nahradí demokracia filozofiu, filozofia prestane existovať. Na tom nie je nič prekvapivé. Problém je v tom, ako naplneniu tohto výroku predísť.
Existuje mnoho dôvodov, prečo sa filozofia posunula týmto smerom a prečo toľko filozofov, umelcov a intelektuálov tento vývoj uvítalo a urobilo maximum na jeho podporu. Na otázku, prečo sme sa odmietli zaoberať večnými filozofickými otázkami, neexistuje jednoduchá odpoveď; alebo prečo sme sa k problému západnej identity stali takými ľahostajnými a ničíme filozofiu, ktorá sa po stáročia považovala za pilier tejto identity; alebo prečo sme stratili odvahu brániť dôležité idey a hľadáme útočisko v procedúrach a pravidlách spolupráce; alebo prečo sa toľko ľudí nechá oklamať rétorikou pluralizmu, keď žije v dusivej atmosfére militantného dualizmu.
Na tieto otázky tu nemôžem z pochopiteľných dôvodov odpovedať. Ale chcem dodať jednu vec. Už celé desaťročia sme svedkami silnejúcej demokratizácie. Rodiny, školy, cirkvi a dokonca i umenie sa stali cieľom demokratického procesu, demokratických kritérií a demokratického útlocitu. Demokratická posadnutosť mocou: otázky, kto ňou disponuje, ako ju získal, čo ju legitimizuje a podobne, sa postupne dostali mimo tradičnej politickej sféry a nakazili nepolitické stránky nášho života: organizáciu rodiny, štruktúru univerzít, organizáciu cirkví, ich učenie. Politizácia kultúry a osobitne filozofie sa môže v tomto procese považovať za ďalší krok. Filozofi sa začínajú cítiť zodpovední za plnenie demokratických povinností – boja proti diskriminácii, zaistenia pluralizmu, obrany neprivilegovaných a mobilizácie síl proti privilegovaným, presadzovania rovnosti, tolerancie a spolupráce. Ale problém je v tom, že sa účasťou v tomto boji dopustili sebazničenia, na čo sú, zdá sa, pyšní.
V dnešnej dobe je podľa môjho názoru veľmi dôležitá otázka, ako tento neúprosný pochod demokratizácie zastaviť. Je to však otázka na hranici rúhania, preto na tomto mieste radšej skončím, aby som neskočil do priepasti neospravedlniteľného kacírstva.
Autor je profesor filozofie na Jagelonskej univerzite v Krakove a politik strany Právo a spravodlivosť. Text vychádza v spolupráci s českým časopisom Kontexty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.