Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Text a život

.časopis .kritická príloha

Mnohé z kníh som nebol schopný prečítať či dočítať a nebolo to len preto, že by ma nudili alebo že by som im nerozumel. Stávalo sa, že keď som narazil na slovo, vetu, myšlienku, začal sa v mojej hlave odohrávať príbeh a aby som ho mohol sledovať, knihu som zavrel.

Mnohé z kníh som nebol schopný prečítať či dočítať a nebolo to len preto, že by ma nudili alebo že by som im nerozumel. Stávalo sa, že keď som narazil na slovo, vetu, myšlienku, začal sa v mojej hlave odohrávať príbeh a aby som ho mohol sledovať, knihu som zavrel.


Boli to vtedy takmer výhradne príbehy odborných slov, vedeckých konceptov, intelektuálnych konštrukcií. Príbehy, ktorých vzťah k žitému životu bol v tých časoch veľmi vzdialený. Model, systém, celok, optimum, rovnováha, postindustriálna spoločnosť, nerovnováha, prognóza, systémová dynamika, nerovnovážne systémy, počítačové simulácie, teória katastrof, autopoiesis, bifurkácie, fluktuácie, tretia vlna, synergetika, mäkké systémy, rozmazané množiny, chaos, poriadok prostredníctvom chaosu, dialóg, problémovo orientovaný prístup, participatívny prístup, ostrovy pozitívnej deviácie... to sú slová, ktoré sa okolo mňa motali v čase, keď som mal 20 – 45 rokov. Bol to slovník pre bežného človeka nezrozumiteľný, používal sa v uzavretých intelektuálskych skupinách a v neverejných diskusiách. Slová a vety fungovali ako katalyzátor premýšľania a vymýšľania. Stáli za nimi mená tajomných až mýtických bytostí – ľudí, ktorých sme nemali šancu stretnúť „naživo“ a ich knihy sme získavali komplikovane, a často aj pokútne. Cítili sme sa s nimi slobodne a neraz sa nám podarilo s ich výtvormi naložiť udivujúcim spôsobom. Možno by žasli nad tým, aké stavby sme na ich základoch vztyčovali. Dodnes s nostalgiou spomínam na dlhé desaťročie, keď som sa s niekoľkými priateľmi pod vedením Miloša Zemana venoval simulačným počítačovým modelom sociálnych systémov.
Naším guru bol Jay W. Forrester zMIT. Ďalších päť rokov sme s Paľom Fričom a inými rozvíjali koncept problémovo orientovaného participatívneho prognózovania. To sme sa začítali do prác protagonistov takzvanej chicagskej školy sociológie sociálnych problémov a sociálnych hnutí. Takmer nikdy sa však našim intelektuálnym výtvorom nepodarilo otvoriť dvere do žitého života. Teda – takmer nikdy pred novembrom 1989. Rok 1989 posunul významy a zmenil kontexty. Sloboda, voľby, politika, liberalizmus, konzervativizmus, moc, štát, demokracia, globalizácia, menšiny, tolerancia... marketing, trh, vlastníctvo... prestali fungovať ako ideologické floskuly, diskurz vystúpil z podzemia. Najmä však: slová sa začali stávať hýbateľmi akcie. Verejnosť proti násiliu, napríklad, mi dodnes stelesňuje synergiu prognóz a praktickej politiky, fluktuáciu, ktorá vyvrhla spoločenský systém z jedného nerovnovážneho stavu do iného, podstatne iného. Dialóg o problémoch nahradil paralelné monológy, ostrovy pozitívnej deviácie sa zosieťovali, totalitný systém sa začal reformovať od svojich najcitlivejších miest, problémovo orientovaný a participatívny prístup sa pred našimi očami stal stratégiou akcie, scenárom zmeny. Partička intelektuálov vystúpila z kotolní a šedej zóny rovno do akcie. Netvrdím, že to bola akcia „hladká“, že nelietali triesky, že niektoré omyly neboli priam obludné. Chuť a vôňa činnej slobody sa však nedá porovnávať s pasívnou nehybnosťou. Ako idú roky, vstupujú do môjho života slová, ktoré už neapelujú na ambíciu „meniť svet“. Viera, Boh, smrť sú z inej „čítanky“. Už niet toľko času na knihy, ktoré nebudú dočítané, na slová s ľubovoľným výkladom. Slovo sa stáva mantrou, vzývaním, modlitbou, symbolom príslušnosti. Ak mám dnes pri posteli Zrkadlo zenu majstra Sosana či Chasidské poviedky, je to preto, že sa urputne snažím preniknúť k tajomstvu vlastného – a nie nášho či vášho života. Za týmto záverečným vzopätím knihomoľa sa skrýva konečné poznanie: mystický zážitok je vyvrcholením celoživotného úsilia rozumu. Láska a smrť sú inak neuchopiteľné. Napokon, najdôležitejšie slová nepatria do intelektuálneho diskurzu. A keď už nutne potrebujeme hovoriť, treba tak robiť naplno, so všetkou vážnosťou. Inak vrátime slová tam, kde boli uväznené pred rokom 1989. Píšem tieto riadky za svitania po nedeli, keď som sa prechádzal na pražskej Malej strane. Šli sme so synom po uliciach, ktorých atmosféru mám rád. Hovorili sme nahlas a po slovensky. Muž a žena pred nami sa odrazu otočili a usmiali. Boli to manželia L. Ona, kedysi synova kolegyňa zo študentského časopisu Echo, a on, kedysi hovorca Verejnosti proti násiliu. Spomienka na rok, keď slová odkrývali svoje významy v akcii, je príjemná. Bolo by však fajn, keby zmena vzťahu text – život bola trvalá. Nejde totiž o samozrejmosť. Dosť často si uvedomujem, že priestor slobody, ktorý otvoril rok 1989, je využívaný na slobodnú slovnú ekvilibristiku. A opäť to najrukolapnejšie vidno na príbehoch odborných slov, vedeckých konceptov, intelektuálnych konštrukcií. Príčinou už nie je ideologický a politický tlak, ale pocit, že všetko je možné a všetko je dovolené.

.fedor Gál
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite