.dechristianizácia a sekularizácia
V konflikte okolo zmluvy sa zauzlili dva významné európske megatrendy. Prvým megatrendom je sekularizácia v zmysle narastajúceho vytláčania kresťanského hodnotovému systému z verejnej sféry. Má lekár právo odmietnuť urobiť potrat alebo nemá? Smie lekárnik odmietnuť vydávať abortívnu antikoncepciu? Učiteľ odmietnuť vyučovať extrémne liberálnu sexuálnu výchovu? Pracovník magistrátu v Londýne odmietnuť sobášiť dvoch mužov? Sudca v Španielsku odmietnuť rozhodovať o adopcii dieťaťa homosexuálnym párom? Má alebo nemá? Nebavíme sa o tom teoreticky. Takéto prípady západná Európa už rieši. Obe zmluvy garantovali ľuďom výkon povolania podľa ich svedomia. Priestor slobody nezužovali, ale rozširovali.
Druhým megatrendom je postupná dechristianizácia kresťanskodemokratických strán v Európe. Spočíva v prispôsobení sa vyššie uvedenému vytláčaniu kresťanských hodnôt z verejného života. Na eufemistické označenie tohto procesu sa používa slovo „modernizácia“. V roku 1996 urobil v tomto smere Mikuláš Dzurinda významný pokus v KDH. Program, s ktorým kandidoval na post predsedu KDH, obsahoval tézu, že KDH musí „osloviť voličov s liberálnym životným štýlom“. Vzorom mala byť nemecká CDU. Dzurinda napokon tú transformáciu nevykonal v KDH, keďže predsedom KDH sa nestal, ale dokonal ju v SDKÚ.
.čí prospech?
Keď sa Mikuláš Dzurinda v roku 2006 rozhodol nepredložiť zmluvy o výhrade vo svedomí do vlády, iba tým pokračoval v politike „oslovovania voličov s liberálnym životným štýlom“, ktorú sformuloval desať rokov predtým. Konkrétne tým oslovil voličov Zuzany Martinákovej a vo voľbách získal impozantných osemnásť percent.
KDH sa Dzurindovej vierolomnosti (tento výraz použil Pavol Hrušovský) vzoprelo a z vlády odišlo. Tento čin bol obdivuhodný a úplne sa vymyká z obvyklej pragmatickej politiky kresťanských demokracií. Ale pravda je aj to, že týmto činom sa v KDH skončila „doba hrdinská“. Pred zrakom verejnosti ostala ukrytá mrazivá atmosféra na nižších funkcionárskych úrovniach strany, kde sa ľudia s rozhodnutím o vystúpení z vlády nikdy nestotožnili. Časť vedenia strany sa tejto nálade prispôsobila a buď prestala vystúpenie obhajovať, alebo, ako napríklad Martin Fronc, ho začala kritizovať. Na sneme KDH v roku 2007 Fronc povedal, že vystúpenie z vlády bolo chybou, ktorá umožnila vládu Roberta Fica. Zaznel búrlivý potlesk. Tento potlesk možno dodnes považovať za skutočné stanovisko KDH. Väčšina členov vedenia, ktorá netlieskala, z KDH odišla a založila KDS.
Mikuláš Dzurinda mal zo svojho konania krátkodobý až strednodobý prospech. Iróniou je, že aj dnes má ako minister zodpovednosť tento medzinárodný záväzok Slovenskej republiky doriešiť. A dnešné KDH? Každý, kto sa zamýšľa nad jeho dnešným stavom, by mal hľadať príčiny tohto stavu i vo skrytom vnútornom zlome, ktorý nastal po vystúpení z vlády.
Konflikt okolo zmluvy mal svoj úvod v roku 1998. Keď sa tvorilo programové vyhlásenie prvej Dzurindovej vlády, nedostal sa doň záväzok prijať základnú zmluvu so Svätou Stolicou. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský sa pri hlasovaní zdržal, čo vzbudilo veľký politický a mediálny rozruch. Do dvoch rokov bola základná zmluva v parlamente schválená. Ak budú raz zmluvy o výhrade vo svedomí na Slovensku prijaté, bude to i ovocie vystúpenia z vlády spred piatich rokov.
Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra
V konflikte okolo zmluvy sa zauzlili dva významné európske megatrendy. Prvým megatrendom je sekularizácia v zmysle narastajúceho vytláčania kresťanského hodnotovému systému z verejnej sféry. Má lekár právo odmietnuť urobiť potrat alebo nemá? Smie lekárnik odmietnuť vydávať abortívnu antikoncepciu? Učiteľ odmietnuť vyučovať extrémne liberálnu sexuálnu výchovu? Pracovník magistrátu v Londýne odmietnuť sobášiť dvoch mužov? Sudca v Španielsku odmietnuť rozhodovať o adopcii dieťaťa homosexuálnym párom? Má alebo nemá? Nebavíme sa o tom teoreticky. Takéto prípady západná Európa už rieši. Obe zmluvy garantovali ľuďom výkon povolania podľa ich svedomia. Priestor slobody nezužovali, ale rozširovali.
Druhým megatrendom je postupná dechristianizácia kresťanskodemokratických strán v Európe. Spočíva v prispôsobení sa vyššie uvedenému vytláčaniu kresťanských hodnôt z verejného života. Na eufemistické označenie tohto procesu sa používa slovo „modernizácia“. V roku 1996 urobil v tomto smere Mikuláš Dzurinda významný pokus v KDH. Program, s ktorým kandidoval na post predsedu KDH, obsahoval tézu, že KDH musí „osloviť voličov s liberálnym životným štýlom“. Vzorom mala byť nemecká CDU. Dzurinda napokon tú transformáciu nevykonal v KDH, keďže predsedom KDH sa nestal, ale dokonal ju v SDKÚ.
.čí prospech?
Keď sa Mikuláš Dzurinda v roku 2006 rozhodol nepredložiť zmluvy o výhrade vo svedomí do vlády, iba tým pokračoval v politike „oslovovania voličov s liberálnym životným štýlom“, ktorú sformuloval desať rokov predtým. Konkrétne tým oslovil voličov Zuzany Martinákovej a vo voľbách získal impozantných osemnásť percent.
KDH sa Dzurindovej vierolomnosti (tento výraz použil Pavol Hrušovský) vzoprelo a z vlády odišlo. Tento čin bol obdivuhodný a úplne sa vymyká z obvyklej pragmatickej politiky kresťanských demokracií. Ale pravda je aj to, že týmto činom sa v KDH skončila „doba hrdinská“. Pred zrakom verejnosti ostala ukrytá mrazivá atmosféra na nižších funkcionárskych úrovniach strany, kde sa ľudia s rozhodnutím o vystúpení z vlády nikdy nestotožnili. Časť vedenia strany sa tejto nálade prispôsobila a buď prestala vystúpenie obhajovať, alebo, ako napríklad Martin Fronc, ho začala kritizovať. Na sneme KDH v roku 2007 Fronc povedal, že vystúpenie z vlády bolo chybou, ktorá umožnila vládu Roberta Fica. Zaznel búrlivý potlesk. Tento potlesk možno dodnes považovať za skutočné stanovisko KDH. Väčšina členov vedenia, ktorá netlieskala, z KDH odišla a založila KDS.
Mikuláš Dzurinda mal zo svojho konania krátkodobý až strednodobý prospech. Iróniou je, že aj dnes má ako minister zodpovednosť tento medzinárodný záväzok Slovenskej republiky doriešiť. A dnešné KDH? Každý, kto sa zamýšľa nad jeho dnešným stavom, by mal hľadať príčiny tohto stavu i vo skrytom vnútornom zlome, ktorý nastal po vystúpení z vlády.
Konflikt okolo zmluvy mal svoj úvod v roku 1998. Keď sa tvorilo programové vyhlásenie prvej Dzurindovej vlády, nedostal sa doň záväzok prijať základnú zmluvu so Svätou Stolicou. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský sa pri hlasovaní zdržal, čo vzbudilo veľký politický a mediálny rozruch. Do dvoch rokov bola základná zmluva v parlamente schválená. Ak budú raz zmluvy o výhrade vo svedomí na Slovensku prijaté, bude to i ovocie vystúpenia z vlády spred piatich rokov.
Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.