Sudety, geograficko-politický termín, ktorého presné vymedzenie i význam sa počas storočí menili. Bola doba – po máji 1945 –, keď ho dokonca zakázali štátnou vyhláškou: Ministerstvo vnitra upozorňuje, že používání názvu Sudety, jeho odvozenin a podobných výrazů, obvyklých v době okupace, je nepřípustné. Pro označení příslušného území buď užíváno názvu „pohraniční území”. Opatření tohoto dlužno dbáti zejména v úředním styku veškeré veřejné správy.
Úradné prípisy sa často snažia viny a krivdy zamiesť pod koberec, aj sa im to môže podariť, pokiaľ sa stretnú s vôľou verejnosti poslúchať – či už dobrovoľne, alebo násilím. O vyspelosti verejnosti vždy svedčí aj schopnosť pozrieť sa nepredpojatým zrakom dozadu a reflektovať minulosť. V prípade Sudet, ktorých synonymom by mohlo byť starozákonné oko-za-oko-zub-za-zub, je to pre Čechov výnimočne horká pilulka. Nie je triviálne obstáť s cťou. Filmu Habermannův mlýn sa to podarilo.
Jeho režisér Juraj Herz (1934) je autorom skvelých snímok, za všetky aspoň tie najlepšie: Spalovač mrtvol, Sladké hry minulého leta, Petrolejové lampy, Morgiana; mnohých televíznych projektov, čo nakrúcal tu i tam v Nemecku, a je aj autorom nedávneho hororového prepadáka T.M.A. Ale teraz sa opäť vracia do hry v dobrej kondícii. Podkladom pre jeho posledný opus Habermannův mlýn boli skutočné udalosti, skutočný Habermann a vlastné režisérove skúsenosti z návratu z koncentračného tábora do dediny, kde sa skrýval. Nie skúsenosti sudetské, ale Sudety náznakom pripomínajúce. Téma, ktorá v tvorcovi dlho zrela. Najpodstatnejším zdrojom Herzovho filmu bol rovnomenný román Josefa Urbana, ktorý v čase, keď vyšiel, vyvolal polemiku, či lepšie povedané: škandál.
Filmový Habermann je Nemec, bohatý majiteľ mlyna v Česku, hovorí česky, je spravodlivým „lénnym“ pánom. Príbeh, v ktorom sú karty rozdané medzi viacerých protagonistov a antagonistov, sa začína pred druhou svetovou vojnou Habermannovou svadbou s Janou. Ich budúcnosť vyzerá ružovo, hoci sa ukáže, že mlynárova nevesta má v rodnom liste nebezpečne vyplnenú kolónku. Najlepšie by bolo, keby tá vec ostala utajená. U horára Březinu, mlynárovho priateľa, by bola dobre skrytá, lenže aj iní sa o nej dozvedia. Habermannove mlyny melú múku, dejiny melú – priam drvia – ľudí a ich osudy, telá, duše, jednotlivcov i celé stáda. Dedinu obsadí wehrmacht a esesman Kozlowski vedie „malú“ osobnú vojnu s majiteľom mlyna. Čo sturmbannführer začne, Habermannovi spoluobčania dokončia. „Vůdce je dávno pryč, a s ním i Němci, kteří žili v tomto kraji – kolektivní vina vyžádala kolektivní trest. (…) Válka semlela všechno: hlínu i kamení, odvahu i zbabělost, zrní i plevy,“ napísal vo svojom románe Josef Urban. A ak na niečo predsa len zabudla, komunisti sa o to postarali. Skultivovali plevy a zbabelosť, pošliapali odvahu a zrno. Ale to už v Herzovom rozprávaní nie je.
Film Habermannův mlýn je veľkoryso nakrútená historická snímka, otvára dvere do ešte stále trinástej komnaty českých (ale aj našich) dejín. Posudzovať ju metrom historickej vernosti môže viesť do slepej uličky, kde by boli zahmlené pre filmové umenie platnejšie akostné charakteristiky. Napríklad herecké obsadenie, Mark Wachke ako mlynár, výborný Karel Roden v úlohe Březinu či Ben Becker, ktorý dosť stereotypne poňatej postave nacistického sviniara dodal punc jedinečnosti.
Habermannův mlýn. Česko/Německo/Rakúsko 2010. Réžia: Juraj Herz. Scenár: Wolfgang Limmer na motívy rovnomennej knihy Josefa Urbana. Kamera: Alexander Šurkala. Hudba: Elia Cmíral. Hrajú: Karel Roden, Mark Waschke, Hannah Herzsprung, Zuzana Kronerová, Jan Hrušínský, Andrej Hryc, Ben Becker, Oldřich Kaiser a ďalší.
Úradné prípisy sa často snažia viny a krivdy zamiesť pod koberec, aj sa im to môže podariť, pokiaľ sa stretnú s vôľou verejnosti poslúchať – či už dobrovoľne, alebo násilím. O vyspelosti verejnosti vždy svedčí aj schopnosť pozrieť sa nepredpojatým zrakom dozadu a reflektovať minulosť. V prípade Sudet, ktorých synonymom by mohlo byť starozákonné oko-za-oko-zub-za-zub, je to pre Čechov výnimočne horká pilulka. Nie je triviálne obstáť s cťou. Filmu Habermannův mlýn sa to podarilo.
Jeho režisér Juraj Herz (1934) je autorom skvelých snímok, za všetky aspoň tie najlepšie: Spalovač mrtvol, Sladké hry minulého leta, Petrolejové lampy, Morgiana; mnohých televíznych projektov, čo nakrúcal tu i tam v Nemecku, a je aj autorom nedávneho hororového prepadáka T.M.A. Ale teraz sa opäť vracia do hry v dobrej kondícii. Podkladom pre jeho posledný opus Habermannův mlýn boli skutočné udalosti, skutočný Habermann a vlastné režisérove skúsenosti z návratu z koncentračného tábora do dediny, kde sa skrýval. Nie skúsenosti sudetské, ale Sudety náznakom pripomínajúce. Téma, ktorá v tvorcovi dlho zrela. Najpodstatnejším zdrojom Herzovho filmu bol rovnomenný román Josefa Urbana, ktorý v čase, keď vyšiel, vyvolal polemiku, či lepšie povedané: škandál.
Filmový Habermann je Nemec, bohatý majiteľ mlyna v Česku, hovorí česky, je spravodlivým „lénnym“ pánom. Príbeh, v ktorom sú karty rozdané medzi viacerých protagonistov a antagonistov, sa začína pred druhou svetovou vojnou Habermannovou svadbou s Janou. Ich budúcnosť vyzerá ružovo, hoci sa ukáže, že mlynárova nevesta má v rodnom liste nebezpečne vyplnenú kolónku. Najlepšie by bolo, keby tá vec ostala utajená. U horára Březinu, mlynárovho priateľa, by bola dobre skrytá, lenže aj iní sa o nej dozvedia. Habermannove mlyny melú múku, dejiny melú – priam drvia – ľudí a ich osudy, telá, duše, jednotlivcov i celé stáda. Dedinu obsadí wehrmacht a esesman Kozlowski vedie „malú“ osobnú vojnu s majiteľom mlyna. Čo sturmbannführer začne, Habermannovi spoluobčania dokončia. „Vůdce je dávno pryč, a s ním i Němci, kteří žili v tomto kraji – kolektivní vina vyžádala kolektivní trest. (…) Válka semlela všechno: hlínu i kamení, odvahu i zbabělost, zrní i plevy,“ napísal vo svojom románe Josef Urban. A ak na niečo predsa len zabudla, komunisti sa o to postarali. Skultivovali plevy a zbabelosť, pošliapali odvahu a zrno. Ale to už v Herzovom rozprávaní nie je.
Film Habermannův mlýn je veľkoryso nakrútená historická snímka, otvára dvere do ešte stále trinástej komnaty českých (ale aj našich) dejín. Posudzovať ju metrom historickej vernosti môže viesť do slepej uličky, kde by boli zahmlené pre filmové umenie platnejšie akostné charakteristiky. Napríklad herecké obsadenie, Mark Wachke ako mlynár, výborný Karel Roden v úlohe Březinu či Ben Becker, ktorý dosť stereotypne poňatej postave nacistického sviniara dodal punc jedinečnosti.
Habermannův mlýn. Česko/Německo/Rakúsko 2010. Réžia: Juraj Herz. Scenár: Wolfgang Limmer na motívy rovnomennej knihy Josefa Urbana. Kamera: Alexander Šurkala. Hudba: Elia Cmíral. Hrajú: Karel Roden, Mark Waschke, Hannah Herzsprung, Zuzana Kronerová, Jan Hrušínský, Andrej Hryc, Ben Becker, Oldřich Kaiser a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.