Veci sa majú inak. Tomáš Halík sa vo svojej novinke Divadlo pro anděly inšpiruje rečou kardinála Ratzingera, ktorú v roku 2005 deň pred smrťou Jána Pavla II. predniesol v Subiacu. Ratzinger a s ním aj autor spirituálnych bestsellerov má pre „neveriacich priateľov“ ponuku kedysi vyslovenú Pascalom: „Ten, kto nedokáže prijať Boha, nech sa snaží žiť, ako keby Boh existoval."
Halík nechce byť len lojálnym hovorcom dnešného pápeža. Nebojí sa kriticky zamýšľať nad tým, či táto výzva nie je len jedným z prejavov akéhosi katolíckeho pragmatizmu, ktorý vo svojej snahe získať neveriacich pestuje imidž otvoreného partnera k dialógu. Neleží kdesi v podvedomí prefíkané očakávanie, že nakoniec si „neveriaci priatelia“ osvoja jedinú pravdu a pridajú sa k jej vyznávačom?
Jeho portrét dialogického kresťana obsahuje charakteristiky, ktoré sú pre mnohých ešte stále šokujúce, ale v rámci jeho myslenia už neprekvapujú. Pravdu nemožno vlastniť, ale je možné k nej putovať. Toto hľadanie je naším spoločným údelom. Boh je Bohom paradoxov, prekvapení a slobody. Viera je existenciálnym skokom do neznáma, nie fanatickou zaľúbenosťou do nemenných dogiem. Kresťan je tak trochu aj ateistom.
Neviera súčasného sveta je spektrom. Bojovný ateizmus je prežitkom. Oveľa pravdepodobnejšou je neochota venovať sa podstatným otázkam a skepsa voči náboženstvám prejavujúcim sa fundamentalisticky. Smrť Boha à la Nietsche a mŕtvy Boh po Osvienčime svedčia o krachu falošných očakávaní. Čakanie na Toho, ktorý ovládne svet nezávisle od ľudských rozhodnutí, bolo márne. To všetko je podľa Halíka súčasť terapie, ktorú dnešní kresťania potrebujú ako soľ. V hre je psychológia tých, ktorí veria. Potrebujú sa liečiť z frustrácie, prestať manipulovať s Bohom a vzdať sa posvätne zdôvodnenej arogancie. Viera sprevádzaná pochybnosťami je nakoniec ziskom.
Toto posolstvo je vyrušujúce. Autor to vie. Intenzívne komunikuje s tradičnejšie uvažujúcim čitateľom a počuje jeho výčitky: Nemám tu zase do činenia s ďalším relativistom preoblečeným do hávu katolíckeho intelektuála? Kam sa podeli naše záchytné body? Ako prežijeme na ceste plnej úzkosti, ak náboženstvo nie je tou správnou firmou na výrobu smerových tabúľ?! A musíme stále len ustupovať? Pre Tomáša Halíka to nie je nič nové. Tak, ako si získal sympatie českej nenáboženskej spoločnosti, práve tak si od neho katolícka menšina zachováva bezpečný odstup.
Pozícia, na ktorej autor v Divadle pro anděly stojí, je nevďačná. Prekračuje limity, ktoré Ratzinger ako predstaviteľ učiteľského úradu cirkvi vo svojej prednáške rešpektoval. Napriek tomu ho Václav Bělohradský vo svojej reakcii publikovanej v prílohe Práva radí do jednej línie so súčasným pápežom. Vyčíta mu falošný happyend v príbehu hľadania viery. Ratzingerovu reč vníma ako lacnú kritiku relativizmu. „Kritiku našich rozprávok jednoducho označíme za diktatúru relativizmu a nihilizmu a budeme ako základ našej identity brániť nie hľadanie pravdy, ale naše staré rozprávky.“
Divadlo pro anděly nemôže byť prekvapením. Halík zďaleka nie je debutantom, vydanie jeho nového titulu patrí k rituálom českého predvianočného trhu. Ďalšie a ďalšie metafory vzťahu viery a neviery neprinášajú nič nové. Balansuje na hrane samoúčelného intelektualizmu. Jeho myšlienky sú dopingom pre priaznivcov slobodného ducha, ale nedokáže sa vyhnúť exhibicionizmu pri odkazoch na teológiu, filozofiu a svetovú literatúru. Halíkove knižné eseje chcú byť prístupné všetkým, ale kde-tu prepína na vnútrocirkevnú reč a rýdzo pastoračné témy (prax modlitby a spovedania).
Je citlivým svedkom veľkej drámy odohrávajúcej sa v duši a v dejinách. Táto dráma beží v realite života tak prozaicky. Práve preto je najvyšší čas na rozprávanie o spiritualite všednosti, nie na ďalšie diely aristokratickej konfrontácie Ratzingera, Nietscheho a iných „prominentov“. Dokáže Halík niesť riziko prorockej existencie a vyjde z tohto klubu kultivovaných na čerstvý vzduch?
Autor je publicista.
Tomáš Halík, Divadlo pro anděly, NLN, 2010
Halík nechce byť len lojálnym hovorcom dnešného pápeža. Nebojí sa kriticky zamýšľať nad tým, či táto výzva nie je len jedným z prejavov akéhosi katolíckeho pragmatizmu, ktorý vo svojej snahe získať neveriacich pestuje imidž otvoreného partnera k dialógu. Neleží kdesi v podvedomí prefíkané očakávanie, že nakoniec si „neveriaci priatelia“ osvoja jedinú pravdu a pridajú sa k jej vyznávačom?
Jeho portrét dialogického kresťana obsahuje charakteristiky, ktoré sú pre mnohých ešte stále šokujúce, ale v rámci jeho myslenia už neprekvapujú. Pravdu nemožno vlastniť, ale je možné k nej putovať. Toto hľadanie je naším spoločným údelom. Boh je Bohom paradoxov, prekvapení a slobody. Viera je existenciálnym skokom do neznáma, nie fanatickou zaľúbenosťou do nemenných dogiem. Kresťan je tak trochu aj ateistom.
Neviera súčasného sveta je spektrom. Bojovný ateizmus je prežitkom. Oveľa pravdepodobnejšou je neochota venovať sa podstatným otázkam a skepsa voči náboženstvám prejavujúcim sa fundamentalisticky. Smrť Boha à la Nietsche a mŕtvy Boh po Osvienčime svedčia o krachu falošných očakávaní. Čakanie na Toho, ktorý ovládne svet nezávisle od ľudských rozhodnutí, bolo márne. To všetko je podľa Halíka súčasť terapie, ktorú dnešní kresťania potrebujú ako soľ. V hre je psychológia tých, ktorí veria. Potrebujú sa liečiť z frustrácie, prestať manipulovať s Bohom a vzdať sa posvätne zdôvodnenej arogancie. Viera sprevádzaná pochybnosťami je nakoniec ziskom.
Toto posolstvo je vyrušujúce. Autor to vie. Intenzívne komunikuje s tradičnejšie uvažujúcim čitateľom a počuje jeho výčitky: Nemám tu zase do činenia s ďalším relativistom preoblečeným do hávu katolíckeho intelektuála? Kam sa podeli naše záchytné body? Ako prežijeme na ceste plnej úzkosti, ak náboženstvo nie je tou správnou firmou na výrobu smerových tabúľ?! A musíme stále len ustupovať? Pre Tomáša Halíka to nie je nič nové. Tak, ako si získal sympatie českej nenáboženskej spoločnosti, práve tak si od neho katolícka menšina zachováva bezpečný odstup.
Pozícia, na ktorej autor v Divadle pro anděly stojí, je nevďačná. Prekračuje limity, ktoré Ratzinger ako predstaviteľ učiteľského úradu cirkvi vo svojej prednáške rešpektoval. Napriek tomu ho Václav Bělohradský vo svojej reakcii publikovanej v prílohe Práva radí do jednej línie so súčasným pápežom. Vyčíta mu falošný happyend v príbehu hľadania viery. Ratzingerovu reč vníma ako lacnú kritiku relativizmu. „Kritiku našich rozprávok jednoducho označíme za diktatúru relativizmu a nihilizmu a budeme ako základ našej identity brániť nie hľadanie pravdy, ale naše staré rozprávky.“
Divadlo pro anděly nemôže byť prekvapením. Halík zďaleka nie je debutantom, vydanie jeho nového titulu patrí k rituálom českého predvianočného trhu. Ďalšie a ďalšie metafory vzťahu viery a neviery neprinášajú nič nové. Balansuje na hrane samoúčelného intelektualizmu. Jeho myšlienky sú dopingom pre priaznivcov slobodného ducha, ale nedokáže sa vyhnúť exhibicionizmu pri odkazoch na teológiu, filozofiu a svetovú literatúru. Halíkove knižné eseje chcú byť prístupné všetkým, ale kde-tu prepína na vnútrocirkevnú reč a rýdzo pastoračné témy (prax modlitby a spovedania).
Je citlivým svedkom veľkej drámy odohrávajúcej sa v duši a v dejinách. Táto dráma beží v realite života tak prozaicky. Práve preto je najvyšší čas na rozprávanie o spiritualite všednosti, nie na ďalšie diely aristokratickej konfrontácie Ratzingera, Nietscheho a iných „prominentov“. Dokáže Halík niesť riziko prorockej existencie a vyjde z tohto klubu kultivovaných na čerstvý vzduch?
Autor je publicista.
Tomáš Halík, Divadlo pro anděly, NLN, 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.