Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti vs. boxerky a iné

.richard Debnár .časopis .lifestyle

Dobrý maliar sa vraj pozná podľa toho, že mu ukradnú obraz, dobrý zubár má vlastnú jachtu a dobrý šofér nebrzdí automaticky do zákruty, aby vám nebolo zle. Ako sa pozná dobrý rodič, to fakt neviem.

Už prešiel týždeň a ja som stále nevedel nájsť svoje nové boxerky. Kúpil som si ich v malom dizajnovom obchodíku v Soho, aby som potešil seba aj moju ženu. Nestihol som ich ani raz obliecť a zrazu boli v ťahu. Manželka tvrdila, že neboli ani v praní, ani v kufri a dokonca nepadli ani za radiátor. Mladšia dcéra ich neobliekla svojmu medveďovi, hoci mali krásnu neónovú farbu. A taký ten široký štýlový pás, čo akoby náhodou vytŕča mladým moderným mužom spod opaska. Veď som v najlepších rokoch, tak prečo nie. Bolo jasné, že mi ich potiahol syn. Nepriznal sa. Tvrdil, že v žiadnom prípade. Že nie je idiot, aby sa znížil k takémuto činu. A potom, po dozvukoch zo stužkovej, sa zrazu objavili. Syn mal jednu z prvých opíc v živote a pozabudol, že má vykladať svoju tašku uváženejšie. Žiarili na dne tašky. Tvrdil, že nechápe, ako sa mu tam dostali. Až dovtedy som mal pocit, že svoje deti dobre vychovávam. Povedal som si, že počas Vianoc sa s nimi musím nenápadne, ale intenzívne pozhovárať. Čo a ako sa požičiava, prečo sa nemá klamať, a tak vôbec. Ale ako to už býva, situácia sa mi opäť vymkla spod kontroly.
Mám zrazu viac času o tom všetkom premýšľať. O rodine, o mojich dvoch deťoch, o vlastnej blbosti.
Na Nový rok som si totiž odpálil ohňostroj priamo do tváre. Chcel som deťom urobiť radosť. Akože aj váš tatko sa ešte vie blázniť a mali by ste ho trochu viac rešpektovať. A tak nemám obočie, vetrovku ani čapicu. Všetko zhorelo. Dočasne aj môj zrak. Premýšľam v tme, kým mi dajú dolu obväzy. Vždy, keď mi moja žena kvapká do očí antibiotiká, matne ju vidím, a to ma upokojuje. Deti som od výbuchu nevidel. Nemôžem povedať, že som z toho nervózny. Stačí mi, koľko z nich počujem.

„Tatino ide s nami jesť? Neprestrela som mu.“
„Nevadí. Nebudeme mu to hovoriť.“

To boli moje deti. Hanka má osem. Ešte nechápe, že nevidomí lepšie počujú. Juro tento rok maturuje. Trpí tým, že je najmladší v ročníku, ešte stále má LEN sedemnásť. Snaží sa to dohnať chladným suverénnym prístupom, čiernym humorom a strniskom. Viem si predstaviť, ako mu odľahne, keď konečne oslávi osemnásť. Ešte si na ten pocit matne pamätám. V jeho veku som sa staral o syna mojej staršej sestry. Porodila v sedemnástich. Tiež mala chladný prístup a zvláštny zmysel pre humor. Len my s mamou sme to brali ako dôsledok toho, že ju opustil frajer. Išla študovať do veľkého mesta a syna nechala s nami doma. Tak som sa v dvanástich vďaka nemu všeličo naučil. Dá sa povedať, že moje deti ma zo začiatku nedokázali ničím zaskočiť. Ani plienkami, plačom do fialova, kiahňami, hltaním piesku, omietky a hliny a ani hádzaním sa o zem kdekoľvek bez varovania. Moja manželka sa mi nedávno priznala, že bola z tej mojej pripravenosti celá nesvoja a naschvál ma posielala všeličo nakúpiť, aby si sama vyskúšala, ako sa prebaľuje týždňové dieťa. Lebo ja som to vedel. Lenže iba do istého času. Keď som mal osemnásť, odišiel som totiž študovať aj ja. A prestal som byť pripravený na dieťa staršie ako šesť rokov. Presne toľko mal môj synovec, keď som odišiel z domu.
Moje vlastné deti ma teda začali udivovať od chvíle, ako sa stali školopovinné. Najskôr som to pripisoval vplyvu cudzích osôb, neurotických pedagógov, zdivočených spolužiakov a zúrivých upratovačiek, kuchárok a pomstychtivých starých školníčok. Rozum sa mi zastavuje aj dnes, keď počujem, ako ráno už od ôsmej začínajú ziapať na všetky tie rozospané deti. Keby na mňa niekto skoro ráno vrieskal, neurobím za celý deň nič poriadne. Som za pokojný prístup. Snažím sa oň každý deň.
Aj po mojom úraze som sa snažil deti pokojne ubezpečiť, že všetko je v poriadku a nemusia sa o mňa báť. Náhodou počujem, ako sa Juraj lúči s mamou. So mnou sa nelúči, veď ležím s obviazanou hlavou a zalepenými očami v posteli. Svojím spôsobom som preňho prestal na istý čas existovať. Mladý mozog dokáže skutočné divy. Utešujem sa, že je to v záujme zachovania jeho zdravej psychiky. Počul som ho, ako o mne hovorí niekomu do mobilu:

„Ále, nič mu nie je. Stále len spí a dostáva kvapky.“
„Ideš hrať calcheto?“ pýtam sa teda ja.
„Jaska.“
„A nemáš náhodou zase moje boxerky, že nie?“
„Jaska, že nie, tatko. Raz som sa pomýlil a teraz budem za to akože do smrti pykať?!“

Neviem, či ste si všimli, ale práve sa prekecol. Doteraz tvrdil, že nevie, ako sa boxerky ocitli v jeho taške. Teraz sa pomýlil. Čo bude zajtra? Mal by som s ním čím skôr pohovoriť o sexe, prezervatívoch a morálnych hodnotách. Ale momentálne nevidím, ako sa tvári, a nechcem, aby mal pocit, že mi na tých boxerkách nejako extrémne záleží. Tak čo som urobil zle? Mal som kúpiť jedny aj jemu. Súhlasím. S deťmi je to ako so zdravotníctvom: bez ohľadu na to, koľko do systému vložíte, nikdy to nie je dosť.

Autor sa živí písaním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite