.znalci, cestovatelia z vášne a nadšenia, tvrdia, že cestujeme čoraz viac, že na Zemi niet miesta, na ktorom by nespočinula noha cestovateľa. Pribúda ciest, ubúda miest nedostupných, nenavštívených. Domased, ktorý nepodnikol trek úpätiami Himalájí, nespotil sa na prašných cestách Ázie, nepredral sa brazílskym dažďovým pralesom alebo neprimrzol v stane na grónskom ľadovci, nie je správnym cestovateľom. Precestovať krížom-krážom Európu sa akosi nepočíta, to je samozrejmosť. V kurze je byť zdravo posadnutý dobrodružným cestovateľským duchom ak nie Marca Pola, tak aspoň Zikmunda a Hanzelku, a navštevovať miesta, ktorých názvy znejú ako z vymyslenej detskej reči a našinec si ich vari ani nemôže zapamätať.
.hľadanie a prijímanie odlišností
Zo dve desiatky cestovateľov zo Slovenska i Česka sa koncom novembra stretli v košickom kine Úsmev na treťom ročníku festivalu zodpovedného cestovania Iné cesty. Takmer dvesto ľudí v kinosále s nimi za dva dni precestovalo skoro celý svet. Sedemnásť odvážnych cestovateliek a cestovateľov premietalo fotografie a filmy z individuálnych ciest a rozprávalo o zážitkoch zo stretnutí s inými ľuďmi, kultúrami, náboženstvami, životnými štýlmi, civilizáciami, ale i jedlami, zvieratami.
V čase ostrých nemeckých výpadov proti prirodzenej podstate multikultúrneho spolunažívania, v období švajčiarskych snáh „vybieliť svoju krajinu“ pod Alpami, v období európskej posadnutosti nevraživosťou voči všetkým, ktorí s hustou bradou alebo v burke žijú na starom kontinente alebo sem prichádzajú, počúvali sme v kinosále aj rozprávania o mierumilovnosti a pohostinnosti obyvateľov moslimských krajín, ktorí cudzincovi – hoc i kresťanovi – poskytnú to najlepšie, čo majú: jedlo, prístrešok, pomoc, radu. Bezplatne. Dva dni sme boli v krajinách, kde viera v iné než kresťanské náboženstvá nedovolí nikomu pocestného okradnúť, podviesť. Počúvali sme ľudí so skúsenosťami svetobežníkov, ktorí nevyhľadávajú masami preferované turistické destinácie, ale cestujú zväčša individuálne a s citom pre zodpovedné, ohľaduplné cestovanie.
„Nie je to cestovanie pre cestovanie, podávanie výkonov, zbieranie pečiatok do pasov. Títo cestovatelia často hľadajú seba, odpovede na základné otázky o živote, jeho zmysle. Mnohí prišli na to, že aby človek prežil, nepotrebuje veľa. Možno aj preto sú v centre ich cestovateľských záujmov krajiny tretieho sveta,“ vysvetľuje princípy zodpovedného cestovania Štefan Szabó, organizátor festivalu. Zodpovedné či ohľaduplné cestovanie je podľa neho také, ktoré rešpektuje miesto, krajinu, jej kultúrne, historické a náboženské odlišnosti, prírodu, životný štýl pôvodných obyvateľov. Mnohí z cestovateľov si niekoľkomesačné pobyty vo „vysnívaných krajinách“ odpracujú medzi domorodým obyvateľstvom, s maximálnou snahou prispôsobiť sa prostrediu a ľuďom, medzi ktorých zavítali.
„Nepodporujú masový turizmus s jeho negatívnymi stránkami v podobe unifikovaných pláží, zastavaných hotelovými komplexmi, univerzálnou kontinentálnou stravou, detskou prácou, prostitúciou, implantovaním cudzích zvyklostí. Sami alebo v malých skupinkách, mimo turistických oblasti, prezentovaných v katalógoch nadnárodných cestovných kancelárií, prežívajú skutočné zážitky a prichádzajú na to, čo je a čo nie je v živote dobré, podstatné, dôležité,“ dodáva Szabó.
.zánik v televíznom prenose
Cestovateľka Petra Sára Pavlacová z Prahy precestovala Izrael, žila na Golanských výšinách, v Guatemale, na juhozápade USA, ako dobrovoľníčka pracovala v humanitárnych organizáciách v Afrike. Tvrdí, že aby spoznala krajinu a jej ľudí, musí v nej žiť aspoň tri mesiace. „Ohľaduplnosť cestovania je v mojej snahe žiť v duchu krajiny, kde sa nachádzam, v absolútnej korektnosti k jej obyvateľom. Práca v rozvojovom sektore je mi potom pri cestovaní prirodzenosťou,“ hovorí, dodávajúc, že duch zodpovedného cestovania sa podpísal aj na jej životnom štýle. Snaží sa žiť ekologicky, šetriť vodou, energiami. „Keď som sa vrátila z karibského ostrova Svätý Vincent, rozčuľovalo ma každé spláchnutie na toalete, umývanie riadu pod tečúcou vodou. Je to neohľaduplné aj zbytočné,“ dodáva, keď zdôrazňuje, že Zem je tu pre všetkých a koncepty hraníc sú len umelo vytvorenými prekážkami. Snaha žiť v cudzej krajine tak, aby cestovateľ využíval to, čo domáce prostredie poskytuje, aby tam neimplantoval cudzie prvky, je podľa nej to najdôležitejšie, čo môže cestovateľ na zachovanie pestrosti civilizácie spraviť.
Košičan Daniel Liška päťkrát navštívil Bhután, krajinu medzi Tibetom a Indiou, kde vraj žijú najšťastnejší ľudia na svete. „Pre mňa je ochudobňujúce a neohľaduplné samotné hromadné cestovanie, preprava lietadlom, pri ktorej človek stráca kontakt s krajinami, ľuďmi, keď za pár hodín preletí tisíce kilometrov bez toho, aby si uvedomil, kde vlastne je,“ uvažuje cestovateľ, ktorý tvrdí, že čím je krajina viac civilizovaná, tým viac sú jej ľudia uzavretí. „Ak idem na cestu, idem do neznáma, vyhľadávam kontakt s tým, čo nepoznám. Nemá zmysel robiť si cestovateľské plány, pretože tým prichádzame o očarenie nepoznaným. Preto ma masová turistika cestovných kancelárií neláka. To, že po sebe nechávam čo najmenšiu uhlíkovú stopu, že neprispievam k zväčšovaniu ozónovej diery, že po mne neostávajú v cudzine plastové fľaše a igelitové tašky, je len primárnym aspektom ohľaduplného cestovania.
Zmysel zodpovedného cestovania je v poznávaní a prijímaní odlišností,“ hovorí autor filmu Bhután – v kráľovstve hrmiaceho draka. Film nie je len cestovateľským dokumentom, ale aj osobnou výpoveďou o snahe pochopiť princípy buddhizmu a čerpať z neho, je pohľadom na históriu krajiny, jej kultúrne a náboženské tradície, politickú históriu. To všetko je prevrstvené osobným poznaním a reflexiami tvorcu. Záver tvoria pohľady na moderný, televíznou civilizáciou poznačený život obyvateľov Bhutánu, symbolizujúce pomalý zánik „čistej duše domorodcov“. Tvorca upozorňuje, ako televízia ochudobňuje a postupne zabíja vnútorný život človeka, v prípade ďalekej himalájskej buddhistickej krajiny ho vytŕha zo stáročných dedičných rituálov a životných cyklov, spojených s prírodou i náboženskými obradmi. „Bhután ma inšpiroval svojou poctivosťou, cítil som sa tam veľmi bezpečne. Je to krajina, kde môžete nechať peňaženku položenú len tak bez dozoru – a nikto ju neukradne, nájdete ju tam aj o niekoľko dní. Ľudia tam žijú v tradičnej obave, že čokoľvek zlé spravia, vráti sa im to. Zákon príčiny a dôsledku tam funguje, a ak si túto morálnu normu uvedomíme, budeme vedieť žiť poctivejší, hodnotnejší život,“ uvažuje Daniel Liška.
.cestovanie ako hľadanie odpovedí
Vzorovou zodpovednou cestovateľkou na festivale Iné cesty bola sympatická Kateřina Maťátková z Brna, skromná dievčina, ktorá sa sama vybrala do odľahlých lesov v Jakutsku a tri mesiace putovala Verchojanským cherbetom, povodím Leny a Kamčatkou, aby sa napokon stopom vrátila do metropoly Moravy. „Ísť na Sibír bol môj detský sen,“ povie skromne cestovateľka, ktorá pol roka žila na Novom Zélande, precestovala Mongolsko, Rusko, Ukrajinu, Kirgizsko, Kanadu. Spomína, ako ju v sibírskych lesoch, vo výške takmer tritisíc metrov nad morom, neprestajne otravovali komáre, ako po niekoľkých týždňoch našla opustenú dreveničku, kde sa ubytovala. „Išla som na výlet, keď som sa na druhý deň vrátila, na prahu som našla mlieko, chlieb, zemiaky. Niekto z domorodcov si všimol, že ktosi v domčeku prespáva,“ hovorí o pohostinnosti neznámych domácich: „V krajinách, kde niet civilizácie v našom ponímaní, sú ľudia úprimní, pohostinní, milí. Len čo civilizácia prekročí určitú hranicu, rozmôže sa, ľudia sa uzavrú do seba, stanú sa odmeraní, nevšímaví. Ak majú niečo poskytnúť – tak za peniaze. Preto ma láka divokosť, opustenosť, príroda, bez ktorej nemôžem byť ani deň v roku. Bojím sa, že sa masovosť dostane aj do oblastí doposiaľ hromadnou a organizovanou turistikou nedotknutých, že sa nekontrolovane rozlezie po svete, a napokon pohltí i Sibír,“ vysloví obavu zo straty možnosti hľadať samu seba a odpovedať si na jednoduchú cestovateľskú otázku: Prežijem?
.hľadanie a prijímanie odlišností
Zo dve desiatky cestovateľov zo Slovenska i Česka sa koncom novembra stretli v košickom kine Úsmev na treťom ročníku festivalu zodpovedného cestovania Iné cesty. Takmer dvesto ľudí v kinosále s nimi za dva dni precestovalo skoro celý svet. Sedemnásť odvážnych cestovateliek a cestovateľov premietalo fotografie a filmy z individuálnych ciest a rozprávalo o zážitkoch zo stretnutí s inými ľuďmi, kultúrami, náboženstvami, životnými štýlmi, civilizáciami, ale i jedlami, zvieratami.
V čase ostrých nemeckých výpadov proti prirodzenej podstate multikultúrneho spolunažívania, v období švajčiarskych snáh „vybieliť svoju krajinu“ pod Alpami, v období európskej posadnutosti nevraživosťou voči všetkým, ktorí s hustou bradou alebo v burke žijú na starom kontinente alebo sem prichádzajú, počúvali sme v kinosále aj rozprávania o mierumilovnosti a pohostinnosti obyvateľov moslimských krajín, ktorí cudzincovi – hoc i kresťanovi – poskytnú to najlepšie, čo majú: jedlo, prístrešok, pomoc, radu. Bezplatne. Dva dni sme boli v krajinách, kde viera v iné než kresťanské náboženstvá nedovolí nikomu pocestného okradnúť, podviesť. Počúvali sme ľudí so skúsenosťami svetobežníkov, ktorí nevyhľadávajú masami preferované turistické destinácie, ale cestujú zväčša individuálne a s citom pre zodpovedné, ohľaduplné cestovanie.
„Nie je to cestovanie pre cestovanie, podávanie výkonov, zbieranie pečiatok do pasov. Títo cestovatelia často hľadajú seba, odpovede na základné otázky o živote, jeho zmysle. Mnohí prišli na to, že aby človek prežil, nepotrebuje veľa. Možno aj preto sú v centre ich cestovateľských záujmov krajiny tretieho sveta,“ vysvetľuje princípy zodpovedného cestovania Štefan Szabó, organizátor festivalu. Zodpovedné či ohľaduplné cestovanie je podľa neho také, ktoré rešpektuje miesto, krajinu, jej kultúrne, historické a náboženské odlišnosti, prírodu, životný štýl pôvodných obyvateľov. Mnohí z cestovateľov si niekoľkomesačné pobyty vo „vysnívaných krajinách“ odpracujú medzi domorodým obyvateľstvom, s maximálnou snahou prispôsobiť sa prostrediu a ľuďom, medzi ktorých zavítali.
„Nepodporujú masový turizmus s jeho negatívnymi stránkami v podobe unifikovaných pláží, zastavaných hotelovými komplexmi, univerzálnou kontinentálnou stravou, detskou prácou, prostitúciou, implantovaním cudzích zvyklostí. Sami alebo v malých skupinkách, mimo turistických oblasti, prezentovaných v katalógoch nadnárodných cestovných kancelárií, prežívajú skutočné zážitky a prichádzajú na to, čo je a čo nie je v živote dobré, podstatné, dôležité,“ dodáva Szabó.
.zánik v televíznom prenose
Cestovateľka Petra Sára Pavlacová z Prahy precestovala Izrael, žila na Golanských výšinách, v Guatemale, na juhozápade USA, ako dobrovoľníčka pracovala v humanitárnych organizáciách v Afrike. Tvrdí, že aby spoznala krajinu a jej ľudí, musí v nej žiť aspoň tri mesiace. „Ohľaduplnosť cestovania je v mojej snahe žiť v duchu krajiny, kde sa nachádzam, v absolútnej korektnosti k jej obyvateľom. Práca v rozvojovom sektore je mi potom pri cestovaní prirodzenosťou,“ hovorí, dodávajúc, že duch zodpovedného cestovania sa podpísal aj na jej životnom štýle. Snaží sa žiť ekologicky, šetriť vodou, energiami. „Keď som sa vrátila z karibského ostrova Svätý Vincent, rozčuľovalo ma každé spláchnutie na toalete, umývanie riadu pod tečúcou vodou. Je to neohľaduplné aj zbytočné,“ dodáva, keď zdôrazňuje, že Zem je tu pre všetkých a koncepty hraníc sú len umelo vytvorenými prekážkami. Snaha žiť v cudzej krajine tak, aby cestovateľ využíval to, čo domáce prostredie poskytuje, aby tam neimplantoval cudzie prvky, je podľa nej to najdôležitejšie, čo môže cestovateľ na zachovanie pestrosti civilizácie spraviť.
Košičan Daniel Liška päťkrát navštívil Bhután, krajinu medzi Tibetom a Indiou, kde vraj žijú najšťastnejší ľudia na svete. „Pre mňa je ochudobňujúce a neohľaduplné samotné hromadné cestovanie, preprava lietadlom, pri ktorej človek stráca kontakt s krajinami, ľuďmi, keď za pár hodín preletí tisíce kilometrov bez toho, aby si uvedomil, kde vlastne je,“ uvažuje cestovateľ, ktorý tvrdí, že čím je krajina viac civilizovaná, tým viac sú jej ľudia uzavretí. „Ak idem na cestu, idem do neznáma, vyhľadávam kontakt s tým, čo nepoznám. Nemá zmysel robiť si cestovateľské plány, pretože tým prichádzame o očarenie nepoznaným. Preto ma masová turistika cestovných kancelárií neláka. To, že po sebe nechávam čo najmenšiu uhlíkovú stopu, že neprispievam k zväčšovaniu ozónovej diery, že po mne neostávajú v cudzine plastové fľaše a igelitové tašky, je len primárnym aspektom ohľaduplného cestovania.
Zmysel zodpovedného cestovania je v poznávaní a prijímaní odlišností,“ hovorí autor filmu Bhután – v kráľovstve hrmiaceho draka. Film nie je len cestovateľským dokumentom, ale aj osobnou výpoveďou o snahe pochopiť princípy buddhizmu a čerpať z neho, je pohľadom na históriu krajiny, jej kultúrne a náboženské tradície, politickú históriu. To všetko je prevrstvené osobným poznaním a reflexiami tvorcu. Záver tvoria pohľady na moderný, televíznou civilizáciou poznačený život obyvateľov Bhutánu, symbolizujúce pomalý zánik „čistej duše domorodcov“. Tvorca upozorňuje, ako televízia ochudobňuje a postupne zabíja vnútorný život človeka, v prípade ďalekej himalájskej buddhistickej krajiny ho vytŕha zo stáročných dedičných rituálov a životných cyklov, spojených s prírodou i náboženskými obradmi. „Bhután ma inšpiroval svojou poctivosťou, cítil som sa tam veľmi bezpečne. Je to krajina, kde môžete nechať peňaženku položenú len tak bez dozoru – a nikto ju neukradne, nájdete ju tam aj o niekoľko dní. Ľudia tam žijú v tradičnej obave, že čokoľvek zlé spravia, vráti sa im to. Zákon príčiny a dôsledku tam funguje, a ak si túto morálnu normu uvedomíme, budeme vedieť žiť poctivejší, hodnotnejší život,“ uvažuje Daniel Liška.
.cestovanie ako hľadanie odpovedí
Vzorovou zodpovednou cestovateľkou na festivale Iné cesty bola sympatická Kateřina Maťátková z Brna, skromná dievčina, ktorá sa sama vybrala do odľahlých lesov v Jakutsku a tri mesiace putovala Verchojanským cherbetom, povodím Leny a Kamčatkou, aby sa napokon stopom vrátila do metropoly Moravy. „Ísť na Sibír bol môj detský sen,“ povie skromne cestovateľka, ktorá pol roka žila na Novom Zélande, precestovala Mongolsko, Rusko, Ukrajinu, Kirgizsko, Kanadu. Spomína, ako ju v sibírskych lesoch, vo výške takmer tritisíc metrov nad morom, neprestajne otravovali komáre, ako po niekoľkých týždňoch našla opustenú dreveničku, kde sa ubytovala. „Išla som na výlet, keď som sa na druhý deň vrátila, na prahu som našla mlieko, chlieb, zemiaky. Niekto z domorodcov si všimol, že ktosi v domčeku prespáva,“ hovorí o pohostinnosti neznámych domácich: „V krajinách, kde niet civilizácie v našom ponímaní, sú ľudia úprimní, pohostinní, milí. Len čo civilizácia prekročí určitú hranicu, rozmôže sa, ľudia sa uzavrú do seba, stanú sa odmeraní, nevšímaví. Ak majú niečo poskytnúť – tak za peniaze. Preto ma láka divokosť, opustenosť, príroda, bez ktorej nemôžem byť ani deň v roku. Bojím sa, že sa masovosť dostane aj do oblastí doposiaľ hromadnou a organizovanou turistikou nedotknutých, že sa nekontrolovane rozlezie po svete, a napokon pohltí i Sibír,“ vysloví obavu zo straty možnosti hľadať samu seba a odpovedať si na jednoduchú cestovateľskú otázku: Prežijem?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.