Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo pomôcť kresťanom

.časopis .klub

Stupňujúce sa vražedné útoky na kresťanov v niektorých blízkovýchodných, ázijských a afrických krajinách s prevažujúcim moslimským obyvateľstvom (na Silvestra sa tak stalo v egyptskej Alexandrii, na Vianoce v nigérijskom Jose, v októbri 2010 v Bagdade, predtým opakovane v Pakistane) podnietili diskusiu o tom, ako má Európa, respektíve Európska únia reagovať na tieto neľudské prejavy.

O tom, že by mala, pochybuje hádam málokto. Právo na život je najzákladnejším ľudským právom, a ak ktokoľvek a pod akoukoľvek zámienkou toto právo beštiálnym spôsobom narúša, pričom obeťami sa stávajú nevinní a bezbranní ľudia, tak je povinnosťou každého slušného človeka pozdvihnúť svoj protestný hlas a urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby sa predišlo opakovaniu takýchto masakier.

Na prekvapenie však v Európe zaznievajú hlasy, varujúce pred tým, aby Európa svojou obranou menšinových kresťanských spoločenstiev nedala zámienku islamskému svetu na obvinenie, že nám osobitne záleží práve a iba na kresťanoch žijúcich v arabských, respektíve moslimských štátoch a  že sa tým správa ako konfesionálne zoskupenie („kresťanský klub“) dávajúce najavo svoj dištanc voči islamskému svetu.

V tejto súvislosti treba uviesť niekoľko skutočností.

Po prvé, Európa sa doteraz voči prenasledovaným kresťanom nesprávala ako „kresťanský klub“ a na  prejavy zjavnej diskriminácie, násilia a niekedy aj na otvorené zverstvá reagovala pomerne vlažne.

Po druhé, debata o tom, či Európa má pri obhajobe prenasledovaných kresťanov dávať viac do popredia svoju kresťanskú tvár (a ta je reálna, vôbec nie fantómová), alebo tvár demokratickú (aj tá je, napokon, reálna) je scestná. Ten, pre koho kresťanské hodnoty sú v jeho živote primárne, môže obhajovať svojich trpiacich spoluvercov absolútne legitímne ako členov vlastného spoločenstva, ku ktorému patria. Pre všetkých ostatných, ak naozaj vyznávajú hodnoty slobody a demokracie, obhajoba každého nespravodlivo prenasledovaného je vecou ich demokratického presvedčenia.

Po tretie, neobstoja  tvrdenia, že prenasledovaní kresťania sa stávajú akýmsi výlučným objektom pozornosti a že Európania  tým rezignujú na obhajobu prenasledovaných príslušníkov iných komunít vrátane samotných moslimov. Je pravda, že ani v jednej blízkovýchodnej krajine (okrem Izraela) neexistuje režim, ktorý by spĺňal kritériá príslušnosti k liberálnym demokraciám, respektíve k demokraciám vôbec (väčšinou sú to autoritárske režimy, nastolené v tradičných spoločnostiach prechádzajúcich procesom deformovanej modernizácie) a že v týchto krajinách pod politickým útlakom žije drvivá väčšina obyvateľstva. Je však rozdiel medzi politickým útlakom nastoleným príslušníkmi väčšinového obyvateľstva, ktorý sa vzťahuje na všetkých obyvateľov bez výnimky vrátane menšín, a diskrimináciou a cielenými útokmi na vybrané menšiny.

Po štvrté, v posledných desaťročiach sa rozmáhajúci islamský fundamentalizmus neskrýva svoj zámer vykynožiť „križiakov“, ktorých považuje za cudzorodé teleso v islamskej umme (obci). Postupuje pritom systematicky. Historička Bat Ye‘or v knihe Islam and Dhimmitude cituje Egypťana Ibrahima Fehmi Hilala, ktorý v roku 1953 zdôvodňoval prenasledovanie kresťanských koptov tézou, že ak je islam štátnym náboženstvom, tak štát musí považovať moslimov za  tých, ktorí sú na „správnej ceste“ a koptov za „zvedených“. Voči nim ako Nemoslimom je potom „agresia povolená aj s právnou ochranou“. Hilal hovorí o „mierovej likvidačnej vojne“, cieľom ktorej je zabiť členov komunitnej organizácie koptov jedného za druhým tak, aby „utrpenie nebolo prudké a plač nebolo počuť“. Žiaľ, príbeh Koptov svedčí o tom, že tento scenár nezostal iba papierovým výplodom pomäteného islamistu.

Po piate, v drvivej väčšine blízkovýchodných krajín žijú dnes kresťania v postavení trpenej a často bezbrannej menšiny. Iba v Libanone vďaka vlastnej početnosti, určitým právnym mechanizmom, ale najmä vďaka existencii ozbrojených milícií dokážu sa viac-menej efektívne brániť proti útokom, prenasledovaniu a sústavnému nebezpečenstvu stať sa obeťou násilia na náboženskom základe.

Je teda načase, aby Európa začala konať a kresťanov chrániť. A kresťania samotní, ak je to možné, by si mali všímať, čo sa osvedčilo v iných blízkovýchodných štátoch, kde sú ako-tak tolerovaní.   

Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite