Medzi headlinermi Barbakanu bola aj česká undergroundová legenda Psí vojáci. Spevák a klavirista Filip Topol sa na scénu vracia po vážnych zdravotných problémoch.
V preplnenom Klube 77 však podal plnohodnotný výkon (hoci už dávno pri hre na klavíri nekrváca ako kedysi) a po vystúpení aj napriek únave ochotne poskytol .týždňu rozhovor.
.vystupujete na festivale, kde má zastúpenie aj elektronická scéna, dídžeji... Sledujete aj takéto trendy?
U mňa je to trochu zložitejšie, bol som teraz chvíľu chorý a bol som mimo celého života, takže som vôbec nič nesledoval. Ja mám korene v tom starom undergrounde, na tom sa nič nezmení, ani na tom nič nechcem meniť. Určitý informatívny prehľad si robím len na takýchto festivaloch, kde vystupujeme, ale inak počúvam skôr klasickú hudbu.
.elektronike sa dnes nebránia ani niektorí rockeri či folkáči. Neuvažovali ste niekedy o rozšírení zvuku pomocou elektroniky alebo samplov?
Nechcem hovoriť „nikdy“, ale momentálne mi najviac vyhovuje hranie v triu. Milujem drevo a klavír ako prirodzený nástroj.
Je síce pravda, že na koncertoch býva problém s kvalitou klavírov, ktoré sú k dispozícii, a ten zvuk je niekedy už naozaj psychedélia, ale stále je to lepšie ako nejaká elektrina a chémia. (Smiech.)
.v poslednom desaťročí ste prešli životnými zmenami. Zmenil sa pre vás aj význam niektorých starých skladieb?
Bude to znieť zvláštne, ale mňa samého tie texty prekvapujú a pôsobia na mňa až prorocky. Keď som ich napísal, nemyslel som tým nič konkrétne a už vôbec nie seba, ale teraz v nich dešifrujem niečo, čo v nich akoby bolo zakódované... Tie skladby si žijú vlastným životom, nie sú zakonzervované a nemenné. My sme kapela založená na voľnosti a improvizácii, tak ako je to napríklad v džeze, takže skladby meníme aj podľa doby a nálady.
.začiatkom 90. rokov vás dobromyseľne označili za „Michala Davida undergroundu“. Myslelo sa tým aj to, že hoci ste hrali náročnú hudbu, chodilo na vás početné dievčenské publikum, ktoré vaše skladby poznalo naspamäť. Aj na dnešnom koncerte bolo veľa mladých ľudí, ktorí si tie časy už nemôžu pamätať. Aký z toho máte pocit?
Ťažko opísateľný. Je naozaj zázrak, že tie skladby sú stále živé a oslovujú ďalšiu generáciu poslucháčov, ktorí by už mohli byť mojimi deťmi. Nechcem, aby to znelo namyslene, ale je to určité zadosťučinenie, pocit, že to má zmysel, že to celé nebolo len také bla bla bla...
.vg
V preplnenom Klube 77 však podal plnohodnotný výkon (hoci už dávno pri hre na klavíri nekrváca ako kedysi) a po vystúpení aj napriek únave ochotne poskytol .týždňu rozhovor.
.vystupujete na festivale, kde má zastúpenie aj elektronická scéna, dídžeji... Sledujete aj takéto trendy?
U mňa je to trochu zložitejšie, bol som teraz chvíľu chorý a bol som mimo celého života, takže som vôbec nič nesledoval. Ja mám korene v tom starom undergrounde, na tom sa nič nezmení, ani na tom nič nechcem meniť. Určitý informatívny prehľad si robím len na takýchto festivaloch, kde vystupujeme, ale inak počúvam skôr klasickú hudbu.
.elektronike sa dnes nebránia ani niektorí rockeri či folkáči. Neuvažovali ste niekedy o rozšírení zvuku pomocou elektroniky alebo samplov?
Nechcem hovoriť „nikdy“, ale momentálne mi najviac vyhovuje hranie v triu. Milujem drevo a klavír ako prirodzený nástroj.
Je síce pravda, že na koncertoch býva problém s kvalitou klavírov, ktoré sú k dispozícii, a ten zvuk je niekedy už naozaj psychedélia, ale stále je to lepšie ako nejaká elektrina a chémia. (Smiech.)
.v poslednom desaťročí ste prešli životnými zmenami. Zmenil sa pre vás aj význam niektorých starých skladieb?
Bude to znieť zvláštne, ale mňa samého tie texty prekvapujú a pôsobia na mňa až prorocky. Keď som ich napísal, nemyslel som tým nič konkrétne a už vôbec nie seba, ale teraz v nich dešifrujem niečo, čo v nich akoby bolo zakódované... Tie skladby si žijú vlastným životom, nie sú zakonzervované a nemenné. My sme kapela založená na voľnosti a improvizácii, tak ako je to napríklad v džeze, takže skladby meníme aj podľa doby a nálady.
.začiatkom 90. rokov vás dobromyseľne označili za „Michala Davida undergroundu“. Myslelo sa tým aj to, že hoci ste hrali náročnú hudbu, chodilo na vás početné dievčenské publikum, ktoré vaše skladby poznalo naspamäť. Aj na dnešnom koncerte bolo veľa mladých ľudí, ktorí si tie časy už nemôžu pamätať. Aký z toho máte pocit?
Ťažko opísateľný. Je naozaj zázrak, že tie skladby sú stále živé a oslovujú ďalšiu generáciu poslucháčov, ktorí by už mohli byť mojimi deťmi. Nechcem, aby to znelo namyslene, ale je to určité zadosťučinenie, pocit, že to má zmysel, že to celé nebolo len také bla bla bla...
.vg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.