Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo by bolo, keby

.martin Lacko .časopis .klub

Takéto otázky tohto patria medzi najzaujímavejšie a najpríťažlivejšie. Najmä ak sa viažu k obdobiam, ktoré sú stále živé a politicky aktuálne. Prvá ČSR (1918 – 1938) k takýmto diskutovaným obdobiam našich národných dejín nesporne patrí.

Na jednej strane sa zdôrazňuje význam jej samotnej existencie pre Slovákov, demokratický charakter, na druhej strane sa pripomína čechoslovakistická politika či vysťahovalectvo. Aj storočie po svojom vzniku dokáže táto téma polarizovať.
Zaujímavý podnet na úvahy ponúkol aj rozhovor Johna Palku vo vianočnom vydaní .týždna (Lex Hodža by ma potešil, s.26 – 28). Vnuk známeho slovenského politika a československého štátnika Milana Hodžu John Palka tu okrem  iného uviedol aj nasledujúce slová: „Viackrát sa ma ľudia pýtali, čo by Milan Hodža povedal o rozpade Československa. Zdá sa mi, že by sa postavil proti tomu, veď bojoval za jednotné Československo skoro celý svoj politický život. Zároveň bol vyslovený anticentralista a na konci života sa priblížil koncepcii usporiadania Československa, ktorú kedysi zastával aj Andrej Hlinka. Bol to model, v ktorom by Slovensko malo značnú autonómiu. Myslím, že by oponoval rozdeleniu Československa, ale pokiaľ sa Slovensko drží demokratickej línie, tak by asi povedal: Stalo sa, ideme ďalej.“ 
.proti sebe
Hodža a Hlinka boli veľkými politickými rivalmi. Ten prvý bol spravidla vládnym politikom, ten druhý opozičným. Ich konflikt rozdeľoval slovenskú spoločnosť aj politické spektrum. A hoci Hodžova zmierlivá reč nad Hlinkovou rakvou patrí k veľkým kapitolám našich politických dejín, John Palka predsa len otvoril nový problém. Spochybnil Milan Hodža pred smrťou svoju hlavnú politickú doktrínu? Čo by bolo znamenalo, keby bol svoj údajný názor na autonómiu zmenil už skôr? Akoby to bolo zmenilo československú a špeciálne slovenskú politiku?
Treba azda pripomenúť, že obaja vodcovia stáli pevne na platforme československej štátnosti; obaja však boli realisti a neboli spokojní so stavom, v akom sa Slovensko nachádzalo. Slovensko malo v tom čase už dostatok vlastnej inteligencie, bolo zrejmé, že čechoslovakistická idea ani centralistický režim nemajú perspektívu a stávajú sa brzdou vývoja a problémom vo vzájomných vzťahoch. Bolo evidentné, že v záujme ďalšieho rozvoja Slovenska je vlastná samospráva (cudzím slovom autonómia). Hlinka a Hodža však volili odlišné spôsoby a sledovali odlišné ciele. A navzájom ostro nesúhlasili. 
.čo by bolo inak
Otázkou teda je, čo by sa bolo stalo, keby Hodža otvorene podporil hlavnú Hlinkovu požiadavku autonómie Slovenska. Môžeme iba špekulovať, ale azda nebude prehnané predpokladať, že príklon osobnosti takéhoto formátu by rady autonomistov nepochybne posilnil. Stúpencov autonómie by utvrdil a posmelil. V medzivojnovom období veľkú rolu zohrávala aj hrozba maďarskej iredenty, nepresne označovaná ako  maďarská karta. Centralisti obviňovali autonomistov, že nahrávajú Maďarom v ich revizionistickom úsilí, či dokonca že sú ich trójskym koňom. Akoukoľvek formou by sa Slovensko „vyčlenilo“ z existujúceho usporiadania, značilo by to vraj jeho oslabenie a v konečnom dôsledku návrat pod vládu Budapešti. Jednoznačné stanovisko Hodžu – starého bojovníka za práva Slovákov práve z čias Uhorska – by tento, možno najsilnejší argument centralistov, podlomilo. 
Slovenská politika aj spoločnosť bola v tom čase ostro konfesionálne rozdelená. Väčšina slovenských katolíkov sa klonila k autonómii a podpore HSĽS. Evanjelici boli z viacerých dôvodov na opačnej strane. Rázusova autonomistická SNS len živorila na okraji. Ak by sa Hodža, ako jedna z najvýznamnejších evanjelických osobností svojej doby, skutočne otvorene vyslovil za autonómiu, dá sa predpokladať, že by to otriaslo aj týmto členením.
Nech uvažujeme tak či onak, historické fakty ani dejiny nezmeníme. Špekulovanie o Hodžovom príklone k autonómii však zdôrazňuje dve veci. Tou prvou je zásadná rola a zodpovednosť politických vodcov za osud národa a tou druhou hlavný trend 20. storočia – napriek rôznym režimom jeho postupná emancipácia. 
Autor je historik, pracuje v Ústave  pamäti národa. Jeho poslednou knihou je Zrod slovenského štátu v kronikách slovenskej armády. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite