Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí futbalisti v úvode EURO vyhrali nad Poľskom 2:1.

V Paríži zlatom aj ohňom

.ivana Moncoľová .časopis .umenie

V parížskom Múzeu Cluny – Národnom múzeu stredoveku prebieha výstava Zlatom a ohňom – umenie Slovenska na konci stredoveku. Kurátorsky ju pripravil Dušan Buran, kustód zbierky gotického umenia Slovenskej národnej galérie. Výstavu si denne pozrie približne tisíc návštevníkov.

.ako sa pripravovala táto výstava?
Mal som skúsenosť s prípravou veľkej výstavy Gotika – dejiny slovenského výtvarného umenia, ktorá sa konala v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. K dispozícii som mal teda bázu umeleckých diel a predstavu o ich dostupnosti. Samozrejme, zahraničné výstavy, najmä staršieho umenia, sú špecifické v tom, že je potrebné zohľadniť kontext, do ktorého sa umelecké dielo prenesením dostane, ochotu majiteľov zapožičať ho na zahraničnú prezentáciu, s čím je spojených oveľa viac rizík. 
.prečo Múzeum Cluny – Národné múzeum stredoveku v Paríži prejavilo záujem o zbierky neskorej gotiky pochádzajúce z územia dnešného Slovenska?
Po roku 1989 bolo viac pokusov prezentovať kvalitný fond zo zbierok Slovenskej národnej galérie a od súkromných vlastníkov v renomovanom múzeu v zahraničí. V roku 1996 SNG menšiu kolekciu gotiky a fotografie gotických pamiatok prezentovala v Nice a v Karlsruhe. V deväťdesiatych rokoch Milan Kňažko ako minister kultúry intervenoval s touto myšlienkou v určitých kruhoch, načas však zadriemala, aj keď sa o ňu pokúšalo niekoľko iných jedincov. Keď múzeum v Paríži, tak samozrejme Musée national du Moyen Age – Musée de Cluny so špičkovými zbierkami stredovekého umenia, ale to bola pred niekoľkými rokmi nedostižná méta. Priamy podnet sa datuje do roku 2006, keď kontakt s novou riaditeľkou Musée de Cluny sprostredkovala vtedajšia riaditeľka Slovenského inštitútu v Paríži Viera Polakovičová. Veľmi razantne začala presviedčať našich francúzskych kolegov, že gotika Slovenska je hodná veľkej prezentácie, ale aj veľkej investície, pretože to naozaj nie je lacná záležitosť. Jej sa podarilo pozvať na Slovensko riaditeľku Musée de Cluny. Pri jej prvej návšteve som ju zobral na tri dni na slovenskú gotickú cestu, z ktorej bola uchvátená.
.slovenská gotika je oneskorená v porovnaní s ranou a vrcholnou gotikou, ktorá je pre Francúzsko charakteristická. Nepochybovali Francúzi o kvalite sakrálnych umeleckých diel, zachovaných na našom území?
Pomenovanie slovenská gotika je trošku problematické, na výstave dominuje neskorogotické umenie Slovenska okolo roku 1500. Väčšinou uprednostňujem označenie „gotika Slovenska“, alebo používam názov, aký je  v podtitule výstavy: Umenie Slovenska na konci stredoveku. Niežeby Francúzi nemali pojem neskorej gotiky, ale toto pomenovanie má pejoratívnu konotáciu práve vo vzťahu k vrcholnej gotike katedrálneho typu. V súvislosti s bohatou výzdobou niektorých francúzskych gotických centier a katedrál treba povedať, že mnohé boli počas Veľkej francúzskej revolúcie zničené. Teda súčasní Francúzi síce poznajú architektúru gotických katedrál, ale paradoxne nepoznajú ich originálny mobiliár a výzdobu v takom rozsahu, v akom ju napríklad môžeme vidieť v Bardejove. Veľkú námahu sme vynaložili na propagáciu zachovaných oltárnych celkov, ktoré sú priamo v interiéroch kostolov a ktoré nemôžeme, samozrejme, transportovať po výstavách. Na Slovensku bolo v júni 2010 na návšteve desať francúzskych žurnalistov z významných periodík. Vo francúzskych médiách potom vyšli rozsiahle články, ktoré oceňovali výstavu a ponúkli k nej aj kvalifikovaný kontext práve zásluhou návštevy kostolov in situ. 
.dá sa to chápať tak, že neskorá gotika Slovenska – hlavne mobiliár, devocionálne obrazy, sochy, monštrancie, iluminácie sú vo Francúzsku akceptované vďaka tomu, že v ich kostoloch chýbajú?
Akceptované sú predovšetkým preto, že nielen z nášho vnútorného pohľadu sú tým najcennejším, čo z historického umenia máme. Neskorou gotikou sme približne polstoročia držali krok so špičkovým európskym umením – určite v prípade hlavného oltára Dómu sv. Alžbety v Košiciach, či reliéfu Narodenia Krista z Hlohovca, určite sem patrí aj Hlava Jána Krstiteľa z Tajova, diela majstra Pavla z Levoče. Umelci týchto diel sú porovnateľní s vtedajšími majstrami z niektorých francúzskych centier či so známymi sochármi a maliarmi južného Nemecka. Najstaršie exponáty výstavy môžeme vymedziť polovicou 15. storočia, najmladšie dvadsiatymi rokmi 16. storočia.
.čo presne sa na výstave nachádza?
Na výstave sa nachádza 66 diel: polychrómované sochy, tabuľové maľby, samostatné obrazy, zlatnícke práce – kalichy, monštrancie; ďalej pergamenové erbové listiny, fragmenty iluminovaných rukopisov – bratislavských antifonárov. Výstavná architektúra navyše dovoľuje s pomocou umiestnenia a nasvietenia artikulovať dôležité diela až divadelným spôsobom.
.väčšina tabuľových malieb alebo sochárskych fragmentov z gotických oltárov, ktoré sa na výstave nachádzajú a boli pôvodne súčasťou veľkých kostolných priestorov, bola vytvorená pre pohľad diváka zdola. Na výstave sú umiestnené skoro všetky diela zoči-voči divákovi. Prečo?
Vrátim sa k riešeniu architekta Martina Kvasnicu, ktorý realizoval výstavu Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika v roku 2003–2004 v SNG, kde sme si dovolili použiť tento typický gotický podhľad. Divák bol nútený pozerať sa hore, čo možno niektorých vyrušovalo, ale zároveň dávalo výstave inú estetiku pohľadu, na akú je zvyknutý napríklad v hypermarkete. Divák gotiky musí k niečomu „vzhliadať“; to je zároveň esenciálnou podstatou gotickej sochy a tabuľových oltárov. V Paríži je to iný typ prezentácie, sôch je oveľa menej ako bolo v Bratislave. V spolupráci s parížskym architektonickým štúdiom sme sa rozhodli sprístupniť divákom pohľad zblízka, tí totiž vidia skoro všetky umelecké diela vôbec prvýkrát v živote. Nenútili sme ich vrátiť sa k tej pôvodnej, liturgickej recepcii diel, pretože sa pohybujú v múzeu, na výstave umenia, a nie v sakrálnom priestore. 
.ako vznikal výber diel na túto výstavu?
Nedá sa vynechať kritérium „čo sa podarilo a nepodarilo zapožičať“. Každá výstava, zvlášť stredovekého umenia, podlieha selekcii v tom zmysle, čo je kurátor schopný zapožičať od cirkevných vlastníkov a čo je možné z konzervátorského hľadiska previezť. Veľké retabulové oltáre jednoducho nie je možné prepraviť, pretože riziká transportu by boli príliš vysoké. Do výberu diel zasahovali aj kurátori z francúzskej strany (Xavier Dectot, Jean-Christophe Ton-That), čo sa týka mediálneho charakteru a kvality diel či zastúpenia určitého štýlu. Pri rozhodujúcej väčšine diel sa nediskutovalo, pretože zastupujú výraznú kvalitu neskorej gotiky. Vystaveným unikátom z dielne Majstra Pavla z Levoče je napríklad viac ako dvojmetrová skulptúra Krucifixu z Kostola sv. Kríža v Kežmarku. Nachádza sa v skrini hlavného oltára, pričom inak do liturgicky živých celkov nezasahujeme. Teraz sme mohli, pretože počas výstavy sa oltár reštauroval. Tento postup sme koordinovali s farnosťou a reštaurátormi, za iných okolností by jeho vystavenie nebolo možné.
.čo je ešte „ťahákom“ na tejto výstave?
Napríklad diela pôvodne z Kostola sv. Kataríny v Banskej Štiavnici. Samotný oltár už neexistuje. Sú z neho zachované len tri sochy a sedem tabuľových obrazov, tie sú dobre známe pod iniciálkami ich autora – Majstra M.S. Táto výpožička bola mimoriadne komplikovaná. Dve sochy sa nachádzajú v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, jedna v Kostole sv. Kataríny. Štyri tabule z oltára sú v Ostrihome, jeden je v kostole vo Svätom Antone, jeden je v Budapešti v národnej galérii a jeden je v Palais des Beaux-Arts vo francúzskom Lille, kam sa dostal ešte v 19. storočí cez umelecký obchod. Po zdĺhavých rokovaniach s týmito súčasnými vlastníkmi z oltára prezentujeme nakoniec jednu sochu z Banského múzea v Štiavnici a oltárnu tabuľu z múzea v Lille.
.na obálke katalógu je detail reliéfu Narodenia Krista z Hlohovca. Čím je toto dielo zaujímavé?
Do 30. rokov 18. storočia tvorilo súsošie súčasť hlavného oltára Dómu sv. Martina v Bratislave. Keď Georg Rafael Donner vytvoril nový barokový oltár, z ktorého sa do súčasnosti zachovala iba známa jazdecká socha Martina na koni so žobrákom a dvojica anjelov, vtedy sa gotický inventár dostal z kostola preč. Narodenia Krista sa zmocnila rodina Erdődyovcov, pre tento reliéf dala na svojom zámku v Hlohovci postaviť špeciálnu kaplnku, iniciovala veľký pútnický kult. V rámci rekatolizácie potrebovala demonštrovať príslušnosť k prominentnej katolíckej vrstve. Z iných zdrojov vieme, že v 80. rokoch 15. storočia bol spomenutý oltár donáciou Mateja Korvína. Erdődyovci sa teda v 18. storočí takto prihlásili k svojej slávnej minulosti z 15. storočia zvlášť preto, že vtedajší ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakócz bol predkom erdődyovskej rodiny a bol jediným z histórie známym uhorským kandidátom na pápežský stolec.
.nakupuje SNG gotické artefakty?
Ale áno, aj v súvislosti s touto výstavou nás oslovila majiteľka gotického diela, ktoré zdedila po rodičoch v Martine. Obraz pochádza zo špičkového oltára z Okoličného, ktorého ďalšie časti prezentujeme aj v Paríži. Oslovila nás so zámerom zapožičať obraz na výstavu výmenou za jeho zreštaurovanie. Lenže dielo je v takom stave, že samotné reštaurovanie by trvalo asi tri roky, takže na výstavu ísť nemohlo. Majiteľku sme však presvedčili, aby ho Slovenskej národnej galérii predala. Ide o typickú kategóriu záchranného nákupu. Nakoniec sa to podarilo, ale od momentu oslovenia Ministerstva kultúry SR do momentu zakúpenia diela to trvalo sedem mesiacov! Uvedomujem si, v akom stave sú verejné financie, ale zároveň, ak by to SNG nekúpila, tak majiteľka mala možnosť vyviezť obraz do zahraničia a tam ho predať.
.priestor Musée de Cluny je veľmi charizmatický a gotické diela tam vystavené vyžarujú silnú energiu, ktorá priťahuje záujem divákov. Mohli by ste charakterizovať priestor, v ktorom je možné výstavu Zlatom a ohňom do 10. januára 2011 vidieť?
Samotný koncept architektonickej výstavy vzišiel z verejnej súťaže, ktorú vyhralo parížske architektonické štúdio BGC (Iva Berthon Gajsak & Giovanna Comana). Výstava je vsadená do historicky mimoriadne exponovaných priestorov. Múry majú spolu približne  2 000 rokov, to je naozaj silná stavebná substancia a pomerne ojedinelá aj na centrum Paríža. Pôvodne to boli galo-románske kúpele, na ich základoch sa budovala parížska rezidencia stredovekého kláštora Cluny, čiže dá sa datovať od 2. až po koniec 15. storočia. Je to sála s výškou asi 14 metrov a rozlohou cca 350 štvorcových metrov, ale neumožňuje zavesenie obrazu len tak na kamennú stenu. Pre každú výstavu sa osobitne projektuje architektúra. Samotný fundus výstavy Zlatom a ohňom s realizáciou a projektom stál vyše 80 000 eur. To je suma, o ktorej SNG sníva len zriedka – a aj to na celý a veľmi významný výstavný projekt. Čo sa týka financovania parížskeho projektu, dvoma tretinami sa na ňom podieľala francúzska strana a jednu tretinu hradilo Ministerstvo kultúry SR vrátane náročného reštaurovania piatich artefaktov.
.aký bol mediálny ohlas výstavy Zlatom a ohňom vo Francúzsku?
Mediálny ohlas je veľmi veľký, o čom svedčia výstupy, ktorých je už teraz viac ako stovka. Vrátane prestížnych časpisov ako je L’art decoratif alebo L´Oeil, kde boli pripravené rozsiahle materiály; na titulnej strane Objet de l’art zaujala socha Panny Márie z Veľkého Bielu. Skoro každý týždeň absolvujú moji kolegovia spolukurátori rozhovory do rádia a televízie. K výstave sú, samozrejme, aj sprievodné podujatia, najbližšie bude 15. decembra okrúhly stôl na tému stredoeurópskeho neskorého stredoveku. Slovenský inštitút usporiadal malý filmový festival a konajú sa koncerty slovenských hudobných telies.
.aká je návštevnosť výstavy v Paríži?
Minulotýždňové správy hovoria o tisícke návštevníkov denne. Pri trvaní tejto výstavy od 16. septembra 2010 do 10. januára 2011 to môže byť celkovo vyše 105 000 návštevníkov.
.v porovnaní s výstavou Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika, ktorá sa konala v SNG na prelome rokov 2003–2004?
Tá mala návštevnosť čosi vyše dvadsaťtisíc návštevníkov.
Dušan Buran sa narodil v roku 1969 v Šali, absolvoval štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, doktorát na Technickej univerzite v Berlíne. Vzápätí sa stal zamestnancom SNG v Bratislave, momentálne je kurátorom zbierky gotického umenia a riaditeľom zbierok starého umenia. Pripravil viacero výstav a katalógov, roku 2003 bol kurátorom výstavy Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika a editorom jej sprievodnej publikácie. Je slovenský kurátor výstavy Zlatom a ohňom – umenie Slovenska na konci stredoveku, ktorá je prístupná do 10. januára 2011 v Múzeu Cluny – Národnom múzeu stredoveku v Paríži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite