Aj keď v čase, keď tento časopis išiel do tlače, neboli známe kompletné výsledky volieb a nebolo možné povedať, ako volilo Slovensko v mestečkách a dedinách po celej krajine, zdá sa, že jedno povedať možno: ak hodnotíme voľby podľa toho, kto ovládol magistráty krajských miest, pravicové strany prehrali. Slovensko však nie je zďaleka také červené, ako ho vidí usmiaty Robert Fico. Ľavica síce ovládne Bratislavu, Košice, Žilinu a de facto aj Nitru, viac ako jej zásluha je to však pritom dôsledok zlých kandidátov, ktorých postavili modré strany. Ftáčnik, Raši aj Dvonč totiž každý po svojom, ale aj spoločne ťažili z toho, že čelili rozdelenej pravici. Najväčším úspechom vládnej pravice je nenápadné víťazstvo KDH v Trnave, ktorú povedie Vladimír Butko a ktorá už druhé desaťročie zostáva pevne v rukách jednej strany.
Fenoménom volieb sa vo veľkej miere stali nezávislí kandidáti. Okrem Milana Ftáčnika totiž voľby vyhrali Pavol Hagyari v Prešove, Peter Gogola v Banskej Bystrici a Richard Rybníček v Trenčíne. Gogola aj Rybníček, dvaja jasne pravicoví kandidáti, kandidovali síce ako nezávislí, no dokázali počas kampane buď získať podporu strán a odstúpenie protikandidátov, alebo jednoznačne prevalcovať svojich oponentov. Rybníček svojho rivala Branislava Cellera z SDKÚ porazil na hlavu.
Voľby teda vypovedajú o stave slovenskej pravice tri veci. Po prvé, SDKÚ a KDH od Bratislavy po Košice postavili slabých kandidátov. Stačí si uvedomiť, kto sú „víťazné tváre“ premiérkinej strany. Magda Vášáryová, František Knapík, Ivan Harman, Branislav Celler aj Ondrej Matej boli nešťastnou voľbou. Prehrať s koalíciou všetkých pravicových strán v Bratislave sa totiž doteraz ešte nikomu nepodarilo. Po druhé, prehru pravice vo veľkých mestách zvýraznil úspech tretích kandidátov. Tí boli zaujímavejší ako kandidáti vládnucich strán a vyhrali (Rybníček, Gogola) alebo splnili funkciu zberačov protestných hlasov a prekazili víťazstvo straníckych kandidátov.
Väčšina hlasov pre Jána Budaja nebola hlasmi za Milana Ftáčnika, ale skôr protestnými hlasmi proti doterajšiemu pravicovému spravovaniu hlavného mesta. Istou formou protestu bolo aj hlasovanie za Mareka Kažimíra, ktorý dokázal vnútiť svojim protivníkom témy kampane, na získanie väčšiny to však nestačilo.
A napokon tretia vec, vláda Ivety Radičovej sa nedokázala presvedčivo zapojiť do komunálnej kampane. Niežeby politici nepodporili svojich kandidátov na mítingoch, dôležitejšie sa ukázalo, že nedokázali využiť ministerské posty.
Napríklad Ján Figeľ nepomohol Ľubomírovi Bažíkovi z KDH proti bývalému šéfovi Národnej diaľničnej spoločnosti tak, ako by to na poste ministra dopravy celkom určite urobil pre svojho kandidáta politik Smeru. Podobne minister zdravotníctva Ivan Uhliarik nijako viditeľne nepomohol Františkovi Knapíkovi v boji proti svojmu predchodcovi Richardovi Rašimu. Ani jeden z nich nevytiahol žiadnu kauzu, skôr boli zamestnaní reagovaním na obvinenia Roberta Fica. Pritom to celé malo a mohlo vyzerať presne naopak. Vládnuci politici tak nevyužili svoju najväčšiu výhodu a doplatili na to červenou mapou. Pravica by si z týchto volieb mala určite vziať jedno dôležité ponaučenie. Zaslúžilí funkcionári na úspech nestačia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.