Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odnikiaľ niekam

.ľuba Heinzlová .časopis .film

Režisérka Sofia Coppola (Smrť panien, Stratené v preklade) si získala priazeň kritiky i publika svojimi intímnymi drámami o bolestivom hľadaní vlastného miesta v živote, svojím poetickým režijným rukopisom a schopnosťou previesť na plátno krehké emócie postáv.

FILM 
Coppola vo svojom najnovšom filme znovu otvára tému ľudskej osamelosti: slávny herec Johnny (Stephen Dorff) si navonok užíva všetky výhody, ktoré mu jeho postavenie prináša, vnútri však prežíva nudu a samotu. Pomôže mu jeho jedenásťročná dcéra Cleo (Elle Fanning), o ktorú sa musí postarať, nájsť cestu z prázdneho sveta zábavného priemyslu? Základným problémom filmu je skutočnosť, že recykluje klasický námet o psychologickej premene citovo vyprahnutého hrdinu. Coppola navyše k ošúchanej téme pristupuje bez režijnej invencie, ktorou ozvláštnila tituly Smrť panien a Stratené v preklade. Namiesto priezračnej atmosféry z filmu Smrť panien či očarujúco absurdných momentov zo snímky Stratené v preklade tu nájdeme len fádne situácie. Sledovanie dlhých statických záberov, zachytávajúcich hrdinovu banálnu každodennosť, začne po krátkom čase nudiť. Na rozdiel od režisérkiných predchádzajúcich titulov, nabitých silnými emóciami, snímka Odnikiaľ niekam vyznie odťažito a sterilne. Postavy sú ploché a bez života, hlavnému hrdinovi možno len ťažko veriť jeho vnútornú premenu. Poslednému filmu Sofie Coppoly chýba všetko, čím zaujali jej predchádzajúce snímky. Nápaditosť a hĺbku tento raz nahradila doslovnosť a banalita.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite