Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kde zostal ruský mráz

.časopis .týždeň vo svete

Summit, na ktorom sa v predposledný novembrový víkend zišli členské štáty NATO v portugalskej metropole Lisabon, zanechal dojem úspešnosti. Pod tento dojem sa do veľkej miery podpísal vývoj vzťahov s Ruskom. Možno sa však na ten vývoj spoľahnúť?

Bolo to vidieť ešte pred stretnutím v Lisabone: atmosféra medzi NATO a Ruskom sa zlepšila. Za úspech možno považovať už účasť ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva – vôbec prvú účasť hlavy ruského štátu v histórii aliancie.
.víťazstvo globalistického krídla
Dmitrij Medvedev prijal oficiálne pozvanie do Lisabonu v októbri od francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho a nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Na summit skutočne prišiel a jeho prítomnosť bola viditeľným prejavom toho, že vzťahy NATO a Ruska sa ocitli v pokojnejšej fáze. Navyše, Medvedev nebol v Lisabone iba ako symbol. „Doniesol“ aj súhlas Moskvy s protiraketovým štítom, ktorý má podľa plánov chrániť Európu pred nebezpečenstvom z Iránu. Súhlasil s tým, že Rusko bude pri budovaní tohto štítu so štátmi NATO spolupracovať – aj keď konkrétne podoby spolupráce sa sformujú až časom. 
Dôležité je, že postoj Ruska voči Severoatlantickej aliancii už nie je apriori konfrontačný –  akého sme boli svedkom už dávno, ale v osobitne vyostrenej podobe najmä od roku 2008, keď prebehla krátka, regionálna, ale pre globálnu politiku veľmi významná vojna medzi Ruskom a Gruzínskom. Nikto totiž ešte nezabudol na časy, keď sa Moskva zo zásady stavala proti rozširovaniu NATO smerom na východ, keď neskôr (po rozšírení, ktorému nebola schopná zabrániť) aspoň demonštrovala silu, kde mohla, ani na obdobie, keď sa rozhodne vzpriečila predstavám protiraketového štítu nad Európou a otvorene hrozila svojim bývalým stredoeurópskym satelitom, nech sa neopovážia umiestniť zariadenia tohto štítu na svoje územie. To všetko sa dialo tak nedávno, že teraz, po zmene, ktorá vyzerá tak pozitívne, nemožno mávnuť rukou nad neodbytnou otázkou: Prečo vlastne Rusko zmenilo politiku voči NATO?
Politológ Ivo Samson z Inštitútu pre zahraničnú politiku o zlepšení vzťahov medzi Ruskom a NATO hovorí, že je to výsledok viacerých faktorov: „V NATO zvíťazilo globalistické krídlo, teda prúd, ktorý kladie dôraz na súčasné globálne bezpečnostné hrozby a na potrebu hľadať vo svete partnerov bez ohľadu na ich postoj k západným hodnotám. Toto krídlo momentálne prevážilo nad členskými krajinami, ktoré (ako napríklad pobaltské štáty, Poľsko či Česko) považujú Rusko za bezpečnostnú hrozbu pre susedov Ruska.“ Ivo Samson však dodáva: „Ruská pozícia v NATO po summite v Lisabone je len zdanlivo lepšia ako v predchádzajúcom systéme vzťahov. Rusko má prístup k dialógu s NATO, ale nemá právo veta pri rozhodnutiach aliancie.“
.spôsobil to Medvedev?
Samozrejme, posun vo vzťahoch nastal aj preto, lebo sa menia pomery v samotnom Rusku. V tejto súvislosti je zaujímavý výskum Pew Research Centre, podľa ktorého má k NATO pozitívny postoj 40 percent Rusov. Je to pozoruhodné číslo, ba až ťažko uveriteľné – pred rokom Pew zistil, že pozitívne sa k NATO stavalo len 24 percent opýtaných Rusov. Niet však veľmi dôvodu predpokladať, že by tento posun verejnej mienky ovplyvnil zahraničnú politiku Kremľa. Je to skôr naopak – miernejšie vyjadrovanie na adresu Aliancie zo strany predstaviteľov ruského štátu mohlo zlepšiť postoj Rusov k NATO.
Rolu zmierovača so Západom zohral v Rusku najmä prezident Dmitrij Medvedev – je to súčasť jeho širšej agendy. Medvedev sa usiluje vystupovať ako muž reforiem a pokroku, ktorý zabezpečí zlepšenie života bežným Rusom. Je možné, že si už chystá pozíciu v blížiacich sa voľbách – v ktorých by mohlo dôjsť k súboju jeho a Vladimíra Putina. A k imidžu praktického a ideologicky nezaťaženého prezidenta patrí aj schopnosť spolupracovať so Západom. Tento dojem mu teraz pomáha tvoriť aj americká politika nekonfrontácie, ktorú zaviedol prezident Barack Obama. Medvedev sám však nemôže byť zárukou zmien, keďže na úrovniach pod ním zostáva množstvo ľudí starej školy, ktorí budú NATO vždy pokladať za nepriateľské. Ak by bol teda najnovší vývoj len odrazom Medvedevovho pôsobenia, na optimizmus by bolo málo dôvodov. Stačil by jeho odchod zo scény a vzťahy Ruska a NATO by sa vrátili ku konfrontačnému modelu.
.potreby, priority a obavy
Nejde však iba o Medvedevovu „predvolebnú kampaň“. Rusko si uvedomuje, že Západ preň predstavuje užitočného – ba nutného – partnera. Politológ Juraj Marušiak zo SAV sa pre .týždeň vyjadril: „Rusko sa môže cítiť posilnené v dôsledku ekonomického rastu aj rastu svojho vplyvu v postsovietskom priestore, osobitne po rezignácii Ukrajiny na členstvo v NATO a po potvrdení svojej pozície na Južnom Kaukaze. Ekonomická kríza i rusko-gruzínska vojna v roku 2008 však preukázali aj slabiny Ruska. Rusko potrebuje modernizáciu: technologickú, modernizáciu riadenia ekonomiky, modernizáciu verejnej infraštruktúry, modernizáciu vojenstva, ale aj modernizáciu politickej sféry. A keďže autoritatívny model modernizácie ukazuje svoje limity, partnerom Ruska musí byť Západ.“ Juraj Marušiak dodáva, že Západ tiež potrebuje Rusko, či už ako zdroj energetických surovín, ale aj pri riešení globálnych bezpečnostných otázok. A tak sa vzťahy postupne zbavujú starých ostňov, Rusko prestáva byť hrozbou.
Samozrejme, že záujmy členských štátov Aliancie nie sú celkom totožné. Inak sa na otázku možnej nebezpečnosti Ruska dívajú Spojené štáty americké, inak ju vidí „stará Európa“, čiže predovšetkým Nemecko a Francúzsko, a celkom inak „nová Európa“: bývalé sovietske satelity, ktorých územie striedavo je a nie je v zóne ruského vplyvu a záujmov. (Lepšie povedané, Rusko striedavo priznáva a nepriznáva, že v tejto zóne svoje záujmy má a bude mať.) USA má teraz na globálnej scéne iné priority: Irak a Afganistan, postavenie Číny, svetový terorizmus, nebezpečné štáty, ktorých nepredvídateľnosť je, minimálne v dohľadnom čase, omnoho väčšou hrozbou než ruské ambície (stačí príklad Severnej Kórey). Stará Európa túži po bezpečnosti – a vie, že od Američanov jej zabezpečenie môže stále očakávať. Na druhej strane sa jej nechce do tejto bezpečnosti veľa investovať – kapitálovo ani ľudsky. A Stredná Európa? Hoci od konca studenej vojny uplynuli dve desaťročia, obavy, že Rusko si „spomenie“ na svoje mocenské nároky, tu stále nevymizli. Rusko je pre Američanov a Západoeurópanov v NATO potenciálne užitočným partnerom, kým pre Stredoeurópanov je to stále partner, pred ktorým sa majú na pozore.
.pomôžu reformy veľmocenským ambíciám?
Dá sa Rusku, ktoré nevysiela smerom k Severoatlantickej aliancii mráz, dôverovať? Táto otázka je dnes kľúčová pre Strednú Európu, ale mala by byť stále dôležitá aj pre ostatných členov NATO. Podľa Juraja Marušiaka dnešné Rusko pripomína svojho predchodcu z 19. a 20. storočia: „Prezentuje sa ako konzervatívny, pomaly sa modernizujúci, ale predvídateľný partner, odporca radikálnych zmien a revolúcií. Chce spolurozhodovať o osudoch Európy a sveta a očakáva, že jeho partneri budú brať do úvahy jeho mocenské ambície. Ideálom preň zostáva obnova status quo ante spred roku 1989, no uvedomuje si, že tento cieľ je v súčasnosti nedosiahnuteľný.“ Juraj Marušiak však dodáva, že Rusko je stále schopné určovať podmienky, za ktorých bude rolu strategického partnera a spojenca plniť. Podľa neho sú v dôsledku energetickej závislosti od ruskej ropy a zemného plynu v pozícii slabšieho partnera práve európski členovia NATO. Neslobodno zabúdať ešte na jeden dôležitý fakt: „Historická skúsenosť hovorí, že ruské reformy od čias Petra I., ale aj v sovietskej a postsovietskej ére, mali za cieľ obnovenie veľmocenského postavenia Ruska,“ uviedol pre .týždeň Juraj Marušiak. „Preto ich treba podporovať, ale zároveň si zachovávať opatrnosť.“
Naozaj to nie je len problém Strednej Európy. Pri problémoch s ratifikáciou zmluvy START v americkom Senáte sa znovu naplno ukázalo, že Rusko si svoje záujmy na medzinárodnej scéne ostro stráži. Táto zmluva sa totiž v situácii, keď Američania nemajú možnosť zistiť, aký je skutočný stav ruských jadrových zbraní (čo otvorene priznal aj americký prezident Barack Obama) stáva esom v rukách Ruska. Barack Obama je napriek tomu odhodlaný docieliť jej ratifikáciu – či už je to výsledok jeho ideológie, ktorej podstatnou časťou je idealizovanie akýchkoľvek, aj nejednoznačných a pochybne efektívnych prejavov „odzbrojenia“, alebo jednoducho zúfalo potrebuje dôkaz, že na globálnej scéne naozaj pôsobí ako „mierotvorca“.
.užitočné zjednodušenie
Už v minulosti sa v ruskej zahraničnej politike prejavoval cyklus, v ktorom sa striedali približne dva typy období. V jednom období sa Rusko prejavovalo ako krajina, vzbudzujúca rešpekt až obavy, ktorá netají svoje veľmocenské ambície. V druhom období Rusko ukazovalo svoju miernejšiu tvár, pripravenú na spoluprácu. Ak však Západ po skúsenostiach s týmto miernejším partnerom začal Rusko podceňovať, stratil voči nemu ostražitosť, časom sa dopustil krokov, ktoré si Rusko interpretovalo ako stratu rešpektu voči sebe. A nasledoval návrat k prvému typu správania. Je to, pravdaže, veľmi zjednodušený náčrt veľmi komplikovaných dejín spolužitia Západu a Ruska. Zjednodušenie by však mohlo pomôcť, aby sme si zapamätali, že po odmäku môže prísť znovu mráz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite