Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

100 rokov kibucov

.jana Shemesh .časopis .fenomén

Izraelské kibuce pôvodne vznikli ako poľnohospodárske komunity, kde ľudia nič nevlastnili a o všetko sa delili. Bola to utópia. Dnes bankrotujú alebo sú sprivatizované. Niektoré sú už len skanzenom. Pripomienka minulosti. Atrakcia.

Toto už nie sú bodrí farmári v kraťasoch a dvojremienkových sandáloch, sú to biznismeni, čo uzatvárajú miliónové obchody s veľkými americkými a európskymi firmami. Sandále nenosia ani vo voľnom čase, o traktoroch toho veľa nevedia, zeleninu nakupujú v supermarkete a ich deti len s problémami rozlišujú hospodárske zvieratá. Do tohto štádia sa dostali izraelské kibuce, ktoré pôvodne vznikli ako poľnohospodárske komunity, kde ľudia nič nevlastnili a o všetko sa delili. Stalo sa to preto, že kibuc je utópia a raz sa to muselo prevaliť. 
Napriek tomu je kibuc jedno zo slov, ktoré si ľudia často spájajú s Izraelom, zväčša pozitívne. A hoci v kibucoch ani v časoch ich najväčšej slávy a vitality nežili viac ako štyri percentá izraelskej nepočetnej populácie, je to fenomén, ktorý skúma na to určený vedecký ústav.     
.nespokojní veteráni
Prvý kibuc založili pred sto rokmi. Funguje dodnes, ale už po novom. Sprivatizovali ho. Kibucnícki veteráni to niesli zle. Keď sa do Deganie v októbri vybrala izraelská vláda, aby si pripomenula začiatok kibucníckeho hnutia, mnohí starejší sa ceremónie odmietli zúčastniť. Vraj má kabinet iné hodnoty ako oni. To je pravda. 
Premiér Benjamin Netanjahu je známy zástanca trhovej ekonomiky, súkromného vlastníctva a je autorom pomerne brutálnej reformy sociálnych dávok. To všetko tvrdé jadro kibucníkov nemusí. Navyše je Netanjahu predstaviteľom strany Likud, ktorá je v sociálnych veciach opakom labouristov. Tých kibucníci zvykli voliť. Strana práce prakticky od založenia štátu Izrael do konca 70. rokov minulého storočia udávala v krajine tón a kibucníkom zabezpečila mnohé privilégiá. 
.kibucník Ehud Barak
Tak ako kibuce nie sú tým, čím boli, aj Strana práce sa zmenila. Hoci jej líder Ehud Barak vyrástol v kibuci, dnes obýva jedno z najvychytenejších obydlí v luxusnej štvrti Tel Avivu, a má tak trochu zbohatlícke spôsoby. Ehud Barak tiež podľa svojich priateľov do kibucu nikdy príliš nepasoval. Chcel byť pianistom, mal vraj veľké nadanie aj usilovnosť, ale v kibuci rozhodli, že hudbu študovať nepôjde, a tak zostal po povinnej vojenčine v armáde. V tomto prípade sa však v kibuci až tak nesekli. Izrael možno prišiel o slušného koncertného pianistu, ale získal skvelého vojaka a nie príliš úspešného politika.
.negatíva kibucníckej výchovy
O Barakovom osude (a nepriamo aj o osude krajiny) rozhodol výbor kibucníkov. Práve tento rozhodovací mechanizmus, keď súdruhovia riešili najintímnejšie veci členov kibucu hlasovaním, tiež prispel k pádu kibucov v ich pôvodnej podobe. Výbory riešili všetko: kto pôjde čo študovať, kto sa môže stať členom kibucu, čo sa pôjde kúpiť, ale aj to, či si ovdovená žena môže pozvať na pár týždňov do svojho domu priateľa. To je zápletka izraelského filmu Sladké blato (doslovný preklad z hebrejčiny je výstižnejší – Šialená pôda), ktorý pred pár rokmi ukázal svetu, ale aj samotným Izraelčanom, že kibuce neboli len o budovaní a rozkvete, ale aj deštrukcii a neschopnosti postarať sa o slabších, psychicky menej odolných a takých, čo boli príliš iní. Je to aj film, ktorý ako jeden z prvých odhaľuje negatíva kibucníckej výchovy. Tá roky odoberala rodičom ich deti a dávala ich do starostlivosti profesionálom. Sladké blato je príbehom chlapca, ktorý má vyhradených len pár hodín denne na to, aby mohol byť so svojou opustenou labilnou matkou. Pár hodín, aby ju mohol chrániť pred necitlivými rozhodnutiami výboru. Kibuc bol možno sociálnou sieťou, ale deravou. 
.namiesto kníh motyky a sekery 
Prvý kibuc Degania pritom vznikol, aby okrem iného poskytoval útočisko. Založili ho mladí ľudia z Ruska, ktorí do vtedajšej Palestíny utiekli pred pogromami. Desať mužov a dve ženy prišli, aby, ako napísali do svojej kroniky „vybudovali nezávislú kolektívnu osadu židovských robotníkov, ktorí nebudú vykorisťovať a ktorých nebudú vykorisťovať." Títo mladí ľudia neboli len židia, ktorí utekali pred rasovým a náboženským prenasledovaním v cárskom Rusku, ale aj utopisti, čo hľadali ideálnu spoločnosť. Mysleli si, že sa k nej dopracujú klčovaním, vysúšaním močiarov, obrábaním polí a tak, že za prácu nebudú dostávať plácu, ale zo zisku si každý zoberie, čo bude potrebovať. Kibuce v tých časoch pripomínali osídľovanie amerického Divokého západu. Stany, ktoré neskôr vystriedali primitívne chatky, nové choroby, na ktoré kolonisti neboli zvyknutí, a nepriateľstvo (opodstatnené aj neopodstatnené) pôvodného obyvateľstva.
Bol to tvrdý život a židovskí socialistickí intelektuáli z východnej Európy museli vymeniť knihy za pluhy, motyky a sekery. Lekári sa stali odborníkmi na pšenicu, právničky dojili, učiteľky obšívali chlapom montérky. Všetko pre komúnu.
.život Ariela Šarona pri kibuci – Bezpečnosť, povinnosť, strata 
Bývalý izraelský premiér Ariel Šaron, ktorý sa narodil do farmárskej rodiny, vo svojom životopise napísal, že jeho mama Vera hrdlačila na poli a na čestnom mieste v skromnej kuchyni držala svoj skalpel. Vera študovala medicínu, ale k svojej práci sa nikdy nedostala. Skončila pri rannom dojení kráv, oberaní ovocia a vymýšľaní pascí na potkany, čo sa rozliezali po prvom Šaronovskom príbytku v Palestíne. 
Šaron napísal, že jeho mama sa nikdy nezmierila so svojím postavením, aj keď útrpne nasledovala svojho manžela. Šaronovci žili na okraji kibucu, zdieľali s ním len priestor. Šaronov otec nikdy neveril idei kibucu. Bol individualista, svoj pozemok obohnal plotom, čo bol pre egalitárskych kibucníkov prejav šialenstva. 
Navyše vyštudoval agronómiu a veci videl inak ako kibucníci, čo boli bezhlavo nadšení a naivní nielen ideologicky, ale aj profesionálne. „Výbor rozhodol, že všetci musia zasadiť pomaranče a citróny, ale on trval na tom, že bude experimentovať s mandarínkami a mangom. Výbor vyhlásil, že zemiaky treba sadiť na jar, on si presadil, že rovnaké zemiaky vyrastú, ak ich zasadia aj neskoro na jeseň," napísal Šaron o svojom otcovi. 
Šaronovci nikdy neboli kibucníkmi, ale život pri kibuci mal pre nich bezpečnostné výhody. Aj na to slúžili prvé kibuce. Viac ľudí v zovretejších sídlach sa skôr ubránilo arabským útokom.
Platilo to pred vznikom Izraela aj po ňom. Kibucníci sú sektorom izraelskej spoločnosti, ktorý nikdy neváhal posielať svojich synov do vojen. Bola to pre nich otázka disciplíny, zmyslu pre komunitu a povinnosť. Ale aj ekonomická strata. Niektorí muži v kibucoch na hraniciach slúžili ako rezervisti aj pol roka. Nemohli pracovať, na poliach stála robota, nemal kto opravovať mechanizmy ani pracovať v továrničkách pri kibucoch. Aj to, aj keď zďaleka nielen to, prispelo k ekonomickej neudržateľnosti projektu kibucov.      
       
.strata parlamentných lobistov
Dlho odďaľovaná kríza sa začala v 80. rokoch minulého storočia. Do vedenia krajiny nastúpil Likud, pre ktorý boli kibuce ľavicovým experimentom, čo nemienil podporovať. Kibucníci tiež stratili svojich lobistov v parlamente. V 60. rokoch, keď v Izraeli platila veta „Ja som kibucník, kto je viac," tvorili poslanci z kibucov 15 percent poslaneckého zboru. Kibucníkov pritom bolo v populácii ledva štyri percentá. 
Navyše, vtedajší (a do istej miery aj dnešný) Likud mal silnú voličskú základňu medzi židmi neeurópskeho pôvodu. Tí nemali ku kibucom nikdy blízko a hoci to bolo úplne v rozpore s pôvodnou myšlienkou kibucov, označovali ich za elitárske. 
Kibuce v priebehu niekoľkých rokov prišli o politickú podporu a spolu s Izraelom sa ocitli v ťažkej ekonomickej kríze, hyperinflácii, keď sa bankrotovalo takmer všade. Kibuce roky hospodárili na hrane. Vždy to nejako s pomocou vlády uhrali. To však bolo preč. Banky sa začali domáhať splácania dlhov, štát nechcel platiť dotácie, pozemkový fond začal vyšetrovať, prečo pôdu, ktorá bola registrovaná ako poľnohospodárska, kibuce pretransformovali na stavebné pozemky alebo priemyselné zóny bez toho, aby za to platili príslušné dane. 
.generačná výmena a tlak zvnútra 
Tlak vš&k prichádzal aj zvnútra kibucov. Prišla generačná výmena a s ňou prirodzená zrážka životných očakávaní. Mladí už nechceli, aby každý dostával rovnakú mzdu, bez ohľadu na to, toľko vyprodukuje,  či aká je reálna užitočnosť jeho práce. Nechceli kuracie rezne a kuskus v spoločnej jedálni, nechceli čakať, kým príde na nich rad, aby si mohli vziať spoločné auto a vyraziť si niekam von. 
Po vzniku Izraela a dve-tri desaťročia po ňom mali kibuce relatívne slušný životný štandart. Kým prisťahovalci z arabského sveta či Severnej Afriky bývali v stanoch, kibucníci už mali, síce skromné, ale domy. Prvé roky Izraela boli tvrdé ekonomicky, politicky aj vojensky. Kibuce boli oázou. Keď sa však Izrael pozviechal a ľudia si mohli dovoliť viac, kibuce strácali atraktivitu. Mladí kibucníci sa začali pýtať, prečo si za tvrdú prácu nemôžu dovoliť auto či dovolenku. Kibuce museli reagovať na zvyšujúce sa požiadavky svojich členov a pritom udržiavať aspoň zdanie, že sú komúnou. 
.privatizácia aj bankrot
Pomaly sa prestalo vyplácať všetkým rovnako, začalo sa s privatizáciou. Kibuce sa museli otvoriť. Začali predávať svoje sady mladým, dravým podnikateľom, ktorí si chceli stavať bungalovy s výhľadom na pastorálnu scenériu. Títo ľudia nemali s kibucmi nič spoločné. Nepotrebovali spoločné stravovanie ani pranie, deťom priviezli filipínske pestúnky a neskôr ich vozili do školy do mesta. Sociálny servis kibucov zrazu potrebovalo čoraz menej ľudí, čo iných ľudí pripravilo o prácu. Pomoc však potrebovali tí, čo nevládali pracovať a vyžiť z minimálneho dôchodku, ktorý dostávali od Sociálnej poisťovne. Lebo kibucnícki seniori zväčša úspory nemajú, keďže všetko dávali komunite. 
Zopár kibucov vyhlásilo bankrot, iné sa pretransformovali na iné formy vlastníctva, ďalšie chytili druhý dych. Ale len za cenu, že opustili to, čo s čím pred sto rokmi prišli mladí ľudia z východnej Európy. Sú kibuce, ktorých „pridružené výroby" zarábajú milióny dolárov, aj také, čo majú firmy obchodované na americkej burze. Kibuc Sasa napríklad od začiatku vojny v Iraku zásobuje americkú jednotku špeciálnou technikou za milióny. 
Tieto kibuce však už nevedú výbory. A vlastne už to ani nie sú kibuce. Sú to súkromné spoločnosti, ktorých manažéri a zamestnanci dostávajú svoj plat a bonusy. Po práci odídu do svojich súkromných domov a zavrú za sebou dvere.     
.solidarita len vo sviatky
V Izraeli je v súčasnoti 269 kibucov. Žije v nich 120-tisíc ľudí. Len v 15 kibucoch sa žije podľa vízií prvých kibucníkov z Deganie. Týchto 15 kibucov chátra a pomaly vymiera. V jednom z nich je jediným kombajnistom 75-ročný pán. Jeho rovnako stará manželka je účtovníčka a hlavná kuchárka v jednej osobe. 
Dnešní Izraelčania chcú žiť inak ako kibucníci. Pracujú tvrdo, ale chcú si svoju plácu minúť podľa svojich plánov. Nový Izrael je vysoko individualistická a súťaživá spoločnosť, kde sa solidarita poskytuje len na sviatky, keď sú všetci namäkko. Nový Izrael je kapitalistická krajina, kde dostaneš len to, čo si vložil. Nový Izrael neverí socialistickým ideám, lebo videl pád komunizmu a počúva príbehy ľudí, čo prišli z bývalého komunistického bloku. 
Netanjahuova vláda chce kibuce zachovať. Ako pripomienku, ako míľnik v živote krajiny. Kibucníkom pomôže, ale peniaze pôjdu na rozvoj turistiky. Kibuce ako turistická destinácia. Ako atrakcia. 
Mali kibuce vôbec šancu prežiť? Ukázalo sa, že nikdy nebudú úplne sebestačné a potrebujú politické krytie. Otcovia zakladatelia sa zrejme mýlili aj pri odhade ľudskej povahy. Aj v najpevnejšej komunite sa nájdu takí, čo chcú veci inak, čo sa vzoprú výboru, čo si myslia, že si zaslúžia viac. 
Kibucom neprospeli ani sociálne experimenty, čo sa tam robili. Deti brali od matiek, cudzie ženy dojčili cudzie deti, deti navštevovali rodičov tri hodiny denne a potom boli v takzvanom detskom dome. Psychológovia, ktorí skúmali kibucnícku výchovu, tvrdia, že kibucníci si vedia rýchlo urobiť priateľov, ale pri hlbších citoch zlyhávajú. Paradoxne však majú jednu z najnižších rozvodovostí v Izraeli.        
Pred mnohými rokmi bol kibucník niekto. Dnes sa na ľudí z kibucov pozerá inak. Podľa niektorých sú zvláštni, tak trochu stratení vo veľkom svete. Univerzita v Haife, ktorá kibucnícke hnutie skúma v jednom zo svojich vedeckých ústavov, o kibucoch vydáva jednu publikáciu za druhou. Rýchlosť, s akou to robí, ako keby poukazovala na to, že ide o zanikajúci fenomén.
Najlepšie to vystihol spisovateľ Saadia Gleb. „Pre sociológov sme stádo, čo sa zhluklo z pocitu bezmocnosti. Pre psychológov sme zaujímavá odchýlka. Pre marxistov sme irelevantní devianti. Pre socialistov cesta do budúcnosti. Pre historikov sme odchádzajúca éra. Pre reportérov dobrá téma na článok. Pre turistov zastávka na organizovanom výlete. Sme kibucníci a máme sto rokov."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite