Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kórejské zázraky a paradoxy

.viera Langerová .časopis .cestovanie

Po celý čas svojho desaťdňového pobytu na filmovom festivale v juhokórejskom Pusane zháňam pohľadnice. Pociťujem akútnu potrebu ohlásiť do všetkých rodinných i priateľských zákutí, že navštíviť túto zaujímavú krajinu sa vyplatí, aj keď v nej s turistickým ruchom evidentne nerátajú.

Pohľadníc jednoducho niet. Akoby sa turisti nehodili do technologickej dŕžavy, kde sa na rozdiel od Európy neprechádzate horizontálne, od jedných dverí k druhým, ale stále vertikálne, výťahom hore, eskalátorom zase inam, z neónového podzemia do oceľových nebies. V papiernictve mi síce ponúkajú akési celokórejské zbierky, ale niet v nich ani jednej z Pusanu. Ako si práve tu môžu nechať ujsť takýto biznis? Pohľad na supermoderné trojmiliónové mesto mi nedovoľuje pomôcť si predošlou pakistanskou skúsenosťou, kde domáci po vlastnej krajine jednoducho necestovali. Na turistiku im slúžil Londýn, Paríž, Rím. Nadchýnať sa Gilgitom alebo Karimabádom bola pre nich prekvapujúca novota. 
.plánovité budovanie demokracie 
Južnú Kóreu možno nazvať násilne demokratizovanou krajinou. Cesta k demokracii tu totiž prebehla plánovite, podľa prísneho poriadku a logiky. Kórejčania jednoducho najprv za strohého vojenského režimu vybudovali ekonomiku, a potom sa demokratizovali. Z tohto pohľadu sa pokusy budovať demokraciu vo feudálnych spoločnostiach v Afganistane a Pakistane javia, jemne povedané, neprakticky. 
O spôsobe, akým sa vojaci za výnimočného stavu vyrovnávali s tými, ktorí mali iné predstavy o možných cestách k demokracii, rozprávajú hrané i dokumentárne filmy premietané na Pusanskom festivale, najväčšom ázijskom podujatí tohto druhu. Na udalosti z mesta Gwangdžu z roku 1980, keď armáda brutálne potlačila nepokoje študentov a aktivistov, reagujú filmoví tvorcovia i dnes. Táto trauma z 18. mája poznamenala celú generáciu mladých ľudí. Revolučné udalosti boli protestom voči nástupcovi zavraždeného prezidenta Park Čung-heea (zastrelil ho 26. 10. 1979 šéf tajnej služby pri večeri, ale okolnosti sa nikdy dostatočne nevyjasnili) diktátorovi Čun Doo-hwanovi. 
Diktátori, ktorí budovali základy demokratickej spoločnosti, nie vždy vedeli rozlíšit, kedy je spoločnosť schopná uniesť bremeno vlastnej zodpovednosti a dostatočne sa ubrániť agresivite komunistického suseda. Paradoxy budovania demokracie sprevádzali kórejskú spoločnosť ešte skôr, než sa o nej začalo hovoriť. Novodobé dejiny Kórey sú v mnohom poučné aj pre tých, ktorí sa snažia pochopiť ako ďalej v krízových ázijských oblastiach. 
Pod vedením prezidenta Park Čung-heea, v autoritatívnom štáte s občasnými sklonmi k totalitarizmu, smerovala Kórea medzi ázijských ekonomických tigrov. Každých desať rokov sa strojnásobila HDP. Zvyšujúca sa životná úroveň rozšírila aj vysokoškolsky vzdelanú strednú triedu. Práve tá sa stala nositeľom prodemokratických názorov. 
.milí drsní chlapíci
Kým sa otrasiem z krvavých a brutálnych scén filmov, pri ktorých sedím takmer 13 hodín denne a vykročím do ulíc s grilovanou chobotničkou nastoknutou na drevenej špachtli, chvíľu to po nespočetných eskalátoroch trvá. Vyvetrať si hlavu v miestnom buddhistickom chráme Beomeosa, umiestnenom kdesi v kopcoch nad mestom, je síce dobrý nápad, ale zorientovať sa v metre a kúpiť si lístok vyzerá ako nerozlúštitelný hlavolam. Nad farebnou obrazovkou s výrazom divého Stredoeurópana nestojím dlho, vždy a zaraz sa nájdu milí asistenti, vyklopkajú mi lístok, ani nestačím fixovať. Mapu, s ktorou som sa vybrala na výlet, ani nemusím vytiahnuť, hneď ma ktosi osloví a s úsmevom radí, kam a ako. Všeobecná príjemná usmievavá úslužnosť a priateľská navigácia je neprehliadnuteľná. Odkiaľ sa teda berie reputácia Kórejčanov ako „tough guys“, drsných chlapíkov, ktorej sa tešia po celej Ázii? Mnohé filmy potvrdzujú skôr tú tienistejšiu stránku povesti, aj na svetových festivaloch majú pre svoju jednoznačnú umeleckú kvalitu miesto vždy isté. 
Tento zjavný rozpor by mohol byť dôsledkom vojenského drilu a histórie plnej dramatických vojnových konfliktov. Kórea bola od roku 1910 až do porážky v druhej svetovej vojne obsadená Japoncami. Tí sa na obsadených územiach správali tak, že antijaponské resentimenty sú v okolitých krajinách doteraz prítomné. Po rozdelení krajiny medzi bývalých spojencov z druhej svetovej vojny, Sovietsky zväz a USA pozdĺž 38. rovnobežky nasledovala kórejská vojna. Oficiálne v nej bojovali severokórejské vojská proti vojskám OSN, ale v podstate to bola bratovražedná vojna, bohato opísaná nielen v literatúre, ale aj v dokumentárnych a hraných filmoch. 
.azijský model modernizácie
Aj mierový život v tieni nepredvídateľného režimu, kde je každý muž potenciálny vojak, isto ovplyvňuje výchovu celého mužského pokolenia. Dôležitú úlohu zohráva vysoká technologická úroveň spoločnosti, ktorá vyžaduje od ľudí zmeny v správaní, rešpektovanie povelov, pokynov a znalosť fungovania celého systému. Na istej úrovni tak produkuje podvedomý odpor ľudských inštinktov, hľadajúcich potrebnú ventiláciu. 
Z výšky sedemnásteho poschodia hotelovej izby vyzerá parkovisko dole ako esencia vysokoorganizovaného života, biele čiary, svetlá, a malinké farebné škatulky pohybujúce sa v predvídateľnom smere podľa pravidiel. Obklopuje ich vlna sivomodrých gigantov. Pulzuje v ňom naprogramovaný a vysoko efektívny život.
Chladnej výškovej optiky sa dole pri zemi človek rýchlo a hravo zbaví, na mikroúrovni každodennému pulzu nechýba živá energia, malé kaderníctva, reštaurácie, obchodíky a kaviarne sú plné ľudí a ich švitorenia. Omnoho viac ako u nás sa telefonuje, pozerá do počítačov. Pripojiť sa dá takmer všade.
Kórea predviedla svetu možnosti ázijského modelu modernizácie. Nebol bezbolestný a nie je bezproblémový, je však konkurencieschopný, a to i na poli umenia. Lebo nie sú to len filmy, ktorými dokázali upútať kórejskí tvorcovia. Množstvo galérií a múzeí približne na štyristo metrov dlhej ceste od hotela ku kinu je výnimočné. 
.samé ryby, nič pre útlocitných
Pusan je prímorské trojmiliónové mestečko s pohľadnicovými plážami, uprostred októbra je tu príjemných 22 stupňov. Kulisu dotvára veľkolepý prístav s rybárskymi loďami. Práve z nich vyložili bohatý úlovok a stánky rozložené pozdĺž pobrežia majú na predaj všetky druhy morskej stravy. Zručné predavačky dokážu jedným pohybom vytrhnúť bielej chobotnici vnútornosti, v okamihu ju nakrájať a uhasiť jej rozporciovaný život na horúcej panvici. Tučné prelievajúce sa morské červy, ktoré sa, ktovie prečo, volajú uhorky, zebrovité stonožky a všetko, čo sa podobá skôr na kamene obrastené zeleným machom, je požívateľné. V červenom lavóre vedľa seba spočíva oholené kurča a korytnačky so zvláštnym koženým pancierom, pripravené pre bublajúce morsko-suchozemské menu. Z ďalšej nádoby, naplnenej vodou, sa šplhá obrovská chobotnica. Vystrčí von dlhé chápadlá a rýchlo sa plazí po chodníku. Akoby tušila, čo ju čaká. Predavačka ju medzi rečou zhrabne späť a priklopí kovovou pokrývkou. Práve pitve jej spolubývajúcu. 
Útlocitnejším gurmánom rýchlo prejde chuť zapojiť sa do tohto skráteného existenčného kolobehu. Naozajstné surové rybie mäsko sa objaví aj na jednej z mnohých večerných recepcií festivalu. Znechutene odkladám na tanier podchladený a nepríťažlivý, nemastný-neslaný biely kúsok a dávam prednosť osvedčeným tigrím krevetám. Chutia tu naozaj bezkonkurenčne. 
.kóreanizácia do troch dní
Keď desiatykrát odovzdávam svoju vizitku ľavou rukou, hanbím sa hneď, ako si adresát kartičku prevezme. To sa tu jednoducho nepatrí, je to čosi ako podávať dôležitej osobe pravú ruku a ľavú držať vo vrecku. Ako však s plnými rukami jedla chytiť vizitku za oba rožky a s úklonom ju podať partnerovi? Sledujem pozorne, ako to robia Kórejčania. Vždy, keď sa predstavujú, nájdu stôl alebo stoličku, kam všetko položia, a vizitky vyťahujú, až keď majú voľné ruky. Cvičím si to s dévedéčkami takmer po celý pobyt vo festivalovom videoroome. 
V pôvabnej knižke českej kóreanistky Miriam Lowensteinovej V Koreji se Korejcům nevyhnete sa dočítate o kritériách „kóreanizácie” od amerických vojakov, ktorí tam slúžili. Jedno z nich znie: „Pristihneš sa, že skláňaš hlavu, keď niekomu podávaš ruku.” Na tretí deň nielenže sa ukláňam, ale na každý druhý pokus podávam vizitky a v podstate čokoľvek oboma rukami. Je to milé a pozorné. Určite príjemnejšie, ako nepodávať ruku a nedívať sa do očí. Ale to platí v úplne inom svete, po ktorom tu niet ani stopy.
Každý večer si pred spaním dožičím rýchly surf po kórejských televíznych kanáloch. Arirang, ktorý vysiela v angličtine, prináša podrobné správy o žatve bielej reďkovky a kapusty, hlavných zeleninových produktoch na prípravu kvaseného kimčchi. Je sa všade a ku všetkému, dostala sa ako príchuť aj do čokolády a do osviežovačov vzduchu. Užívať si zápach kvasenej kapusty sa môže zdať Európanom úsmevné, pri dnešnom tempe globalizácie však jeden nikdy nevie. 
Autorka je publicistka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite