Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prorok éry sýtosti

.časopis .kultúra

Čo má spoločné klobása na tanieri v Anglicku, v Číne alebo v Slovinsku? Najmä to, že okrem iných znakov globalizovanej spoločnosti ju od 80. rokov zaznamenáva významný britský fotograf Martin Parr. Na Mesiaci fotografie vystavuje svoj nový projekt Luxury (Prepych).

Pochopiteľne, technicky dokonalý (výrazne farebný a veľmi ostrý) detailný záber klobásy pripomínajúcej, ehm, exkrement, pôsobí dosť nechutne. Keď „to“ jeme, neprekáža nám to, keď sa však na „to“ pozeráme na metrovej fotke v galérii, pôsobí to odpudzujúco? Martin Parr sa na tom už tridsať rokov úprimne zabáva. Uvažuje a fotí výrazne inak ako jeho kolegovia v legendárnej agentúre Magnum. Netvrdí, že objavuje nové témy. Iba sa s neutíchajúcim nadhľadom Angličana nazdáva, že fotiť planetárne rozšírené jedlo („junk food“ ) je dobrý spôsob, ako sa pozrieť na spôsob života. Kým iní fotia biedu a chudobu, on ironizuje príslušníkov britskej strednej triedy kdesi na pláži (cyklus New Brighton) alebo britských, amerických, stredovýchodných či ruských boháčov a boháčky s kožuchmi, s učesaným minipsíkom v ruke a utopených vo fetišoch (cyklus Luxury). Viac antropológ a sociológ s kamerou na stredný formát filmu Plaubel Makina 6 x 7 centimetrov (dnes aj on používa digitál), než asketický fotograf ľudského údelu, ako máme tento živočíšny druh zidealizovaný z legiend o Robertovi Capovi či Josefovi Koudelkovi. Oboje, záznam biedy aj prepychu, pritom môže byť a často aj je klišé. Parr to dobre vie. Už tridsať rokov sa vyhýba a opäť padá do tejto pasce. 
 „Fotografoval som témy, ktoré sú natoľko zrejmé, až ma udivuje, že to nerobil nikto iný. Strednú triedu, turizmus, jedlo, konzumnú spoločnosť,“ hovorí a dodáva, že svet je plný klasických tém, ako sú cirkusy, psychiatrické kliniky, sirotince, karnevaly a vojny („áno, tie sú veľmi dramatické“),  ktoré ľudia fotografujú, pretože „znamenajú dobré fotky“.  Jeho cesta je iná.
.angličan v Bratislave
 Minulý týždeň vo štvrtok poobede sa v pustej hale bratislavského letiska objavil štíhly vysoký chlapík, ktorý má vo svojej knižnici 12-tisíc fotografických kníh takmer zo všetkých členských krajín OSN. Je to zvláštne, ale na Slovensku ešte nebol. „Môžem dopiť kávu?“ pýtam sa. „Samozrejme,“ vraví úctivo Parr, zvestovateľ konzumu a globalizácie, ktorý je pritom takmer vo všetkom „very english“. Aj v tom, ako každý deň ráno a poobede medzi 15.15 a 16.00 musí mať čierny čaj s mliekom. A koláč, samozrejme. Stíhame to (čaj a slivkový koláč) v časovom limite, napriek upchatej magistrále, v kaviarni Stredoeurópskeho domu fotografie v centre Bratislavy, u pani Šátekovej. Po tom, ako sme cestou z letiska minuli tradičné slovenské obchody (IKEA a shopping park Avion), tradičné slovenské reštaurácie (McDonald´s) a tradičné slovenské mosty (ten s kaviarňou v tvare UFO, kvôli ktorému komunisti zničili historické jadro mesta). A to ešte nemám čas (a žalúdok) mu ukázať tradičné slovenské sochy. Nad všetkým tým Parr jemne krúti hlavou, medzitým telefonuje s kolegom v Spojenom kráľovstve o hovorí mu, že nový fotografický projekt o Škótsku by mohol podporiť niektorý z výrobcov whisky.
„Nemilujem osobitne moderný svet. Ale nemáme na výber, žijeme v ňom,“ hovorí mi. Každý deň vstáva o šiestej (aj v Bratislave k životu potrebuje WiFi) a ťažko pracuje: v súčasnosti dokončuje niekoľko kníh, pracuje v muzeálnych komisiách v Spojených štátoch, v Austrálii a vo Švédsku. V prípade Parra veľa hovoria čísla. Vydal zatiaľ 50 fotografických kníh, na japonského fotografa Nobujoši Arakiho, o ktorom hovorí s rešpektom („vydal viac ako 400 kníh“), podobne ako o celej japonskej fotografii, však nemá, čo aj čestne priznáva. Na staršie kolená sa vracia ku konceptuálnym koreňom a fotografuje parkoviská v rôznych krajinách sveta. Presnejšie, zaznamenáva voľné miesto medzi dvoma zaparkovanými vozidlami. Bez ľudí, iba „nudné“ autá a kus šedého asfaltu. Opäť, v kontexte fotografií jeho kolegov z Haiti alebo z Afganistanu, je to trochu iné, rôzne prístupy však v Magnum podľa neho koexistovali od začiatku. „Už zakladatelia sa líšili. Capa bol fotožurnalista a Cartier-Bresson umelec,“ hovorí Parr.
 
.muž, ktorý vidí budúcnosť
  Parr je činorodý. Fotí zákazky pre časopisy, módu, komerčné veci. Edituje knihy, robí kurátora a točí pre televíziu. „Som veľmi promiskuitný,“ charakterizuje sám seba. Na začiatku jeho záujmu o fotografiu bol jeho starý otec, nadšený amatér a člen Kráľovskej fotografickej spoločnosti. Keď mal dvanásť rokov, daroval mu fotoaparát. Ako tínedžera ho ovplyvnili dve klasické výstavy v Londýne – Bill Brandt a Henri Cartier-Bresson. Silný vplyv na neho mali Robert Frank (nenápadný Švajčiar so zásadnou knihou Američania) a Američan Garry Winogrand.
Študoval komerčne orientovaný odbor na polytechnike v Manchestri a spolupracoval s časopisom Creative Camera.  „Bol som skôr idealista ako praktik. A robil som vždy iba to, čo som chcel robiť. Som veľmi intuitívny, nič nie je plánované,“ tvrdí Parr, ktorý v 70. rokoch pre časopis New Society fotografoval témy ako zastávky vlakov alebo diaľničné čerpadlá. Prácu stratil, keď sa s priateľkou Susie presťahovali do Írska. Získali pokoj, dva roky však nevedeli získať do domu telefonické pripojenie. 
Prelomové bolo, keď v roku 1982 vymenili so Susie rurálne prostredie za Liverpool a Parr začal robiť projekt New Brighton: nie čiernobiele, ale technicky dokonalé, sýto farebné fotografie. S bleskom za bieleho dňa, často v detailoch. V dokumente do tej doby čosi neslýchané. Kečup z hotdogov v bufete na pláži, ktorý si napchávali k párkom ľudia v plavkách, z tých záberov doslova vytekal. Táto „ochranná známka“ mu ostala dodnes. Kam pôjde ďalej tento svet? A kam Parr, ktorý vždy videl budúcnosť? Martin Parr / Narodil sa v roku 1952 v Epsom, Survey (UK). Medzinárodné uznanie získal ako autor fotografických projektov, ktoré ironickým spôsobom reflektujú absurdnosť a skostnatenosť modernej doby. V roku 1975 získal Arts Council of Great Britain Photography Awards. V roku 1994 sa stal členom prestížnej fotografickej agentúry Magnum. Je autorom mnohých fotografických kníh a jeho práce sú súčasťou múzeí a galérií na celom svete. V roku 2004 ho vymenovali za profesora fotografie na Univerzite vo Walese.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite