Prorok éry sýtosti

Pochopiteľne, technicky dokonalý (výrazne farebný a veľmi ostrý) detailný záber klobásy pripomínajúcej, ehm, exkrement, pôsobí dosť nechutne. Keď „to“ jeme, neprekáža nám to, keď sa však na „to“ pozeráme na metrovej fotke v galérii, pôsobí to odpudzujúco? Martin Parr sa na tom už tridsať rokov úprimne zabáva. Uvažuje a fotí výrazne inak ako jeho kolegovia v legendárnej agentúre Magnum. Netvrdí, že objavuje nové témy. Iba sa s neutíchajúcim nadhľadom Angličana nazdáva, že fotiť planetárne rozšírené jedlo („junk food“ ) je dobrý spôsob, ako sa pozrieť na spôsob života. Kým iní fotia biedu a chudobu, on ironizuje príslušníkov britskej strednej triedy kdesi na pláži (cyklus New Brighton) alebo britských, amerických, stredovýchodných či ruských boháčov a boháčky s kožuchmi, s učesaným minipsíkom v ruke a utopených vo fetišoch (cyklus Luxury). Viac antropológ a sociológ s kamerou na stredný formát filmu Plaubel Makina 6 x 7 centimetrov (dnes aj on používa digitál), než asketický fotograf ľudského údelu, ako máme tento živočíšny druh zidealizovaný z legiend o Robertovi Capovi či Josefovi Koudelkovi. Oboje, záznam biedy aj prepychu, pritom môže byť a často aj je klišé. Parr to dobre vie. Už tridsať rokov sa vyhýba a opäť padá do tejto pasce. 

 „Fotografoval som témy, ktoré sú natoľko zrejmé, až ma udivuje, že to nerobil nikto iný. Strednú triedu, turizmus, jedlo, konzumnú spoločnosť,“ hovorí a dodáva, že svet je plný klasických tém, ako sú cirkusy, psychiatrické kliniky, sirotince, karnevaly a vojny („áno, tie sú veľmi dramatické“),  ktoré ľudia fotografujú, pretože „znamenajú dobré fotky“.  Jeho cesta je iná.

 Minulý týždeň vo štvrtok poobede sa v pustej hale bratislavského letiska objavil štíhly vysoký chlapík, ktorý má vo svojej knižnici 12-tisíc fotografických kníh takmer zo všetkých členských krajín OSN. Je to zvláštne, ale na Slovensku ešte nebol. „Môžem dopiť kávu?“ pýtam sa. „Samozrejme,“ vraví úctivo Parr, zvestovateľ konzumu a globalizácie, ktorý je pritom takmer vo všetkom „very english“. Aj v tom, ako každý deň ráno a poobede medzi 15.15 a 16.00 musí mať čierny čaj s mliekom. A koláč, samozrejme. Stíhame to (čaj a slivkový koláč) v časovom limite, napriek upchatej magistrále, v kaviarni Stredoeurópskeho domu fotografie v centre Bratislavy, u pani Šátekovej. Po tom, ako sme cestou z letiska minuli tradičné slovenské obchody (IKEA a shopping park Avion), tradičné slovenské reštaurácie (McDonald´s) a tradičné slovenské mosty (ten s kaviarňou v tvare UFO, kvôli ktorému komunisti zničili historické jadro mesta). A to ešte nemám čas (a žalúdok) mu ukázať tradičné slovenské sochy. Nad všetkým tým Parr jemne krúti hlavou, medzitým telefonuje s kolegom v Spojenom kráľovstve o hovorí mu, že nový fotografický projekt o Škótsku by mohol podporiť niektorý z výrobcov whisky.

„Nemilujem osobitne moderný svet. Ale nemáme na výber, žijeme v ňom,“ hovorí mi. Každý deň vstáva o šiestej (aj v Bratislave k životu potrebuje WiFi) a ťažko pracuje: v súčasnosti dokončuje niekoľko kníh, pracuje v muzeálnych komisiách v Spojených štátoch, v Austrálii a vo Švédsku. V prípade Parra veľa hovoria čísla. Vydal zatiaľ 50 fotografických kníh, na japonského fotografa Nobujoši Arakiho, o ktorom hovorí s rešpektom („vydal viac ako 400 kníh“), podobne ako o celej japonskej fotografii, však nemá, čo aj čestne priznáva. Na staršie kolená sa vracia ku konceptuálnym koreňom a fotografuje parkoviská v rôznych krajinách sveta. Presnejšie, zaznamenáva voľné miesto medzi dvoma zaparkovanými vozidlami. Bez ľudí, iba „nudné“ autá a kus šedého asfaltu. Opäť, v kontexte fotografií jeho kolegov z Haiti alebo z Afganistanu, je to trochu iné, rôzne prístupy však v Magnum podľa neho koexistovali od začiatku. „Už zakladatelia sa líšili. Capa bol fotožurnalista a Cartier-Bresson umelec,“ hovorí Parr.

 

  Parr je činorodý. Fotí zákazky pre časopisy, módu, komerčné veci. Edituje knihy, robí kurátora a točí pre televíziu. „Som veľmi promiskuitný,“ charakterizuje sám seba. Na začiatku jeho záujmu o fotografiu bol jeho starý otec, nadšený amatér a člen Kráľovskej fotografickej spoločnosti. Keď mal dvanásť rokov, daroval mu fotoaparát. Ako tínedžera ho ovplyvnili dve klasické výstavy v Londýne – Bill Brandt a Henri Cartier-Bresson. Silný vplyv na neho mali Robert Frank (nenápadný Švajčiar so zásadnou knihou Američania) a Američan Garry Winogrand.

Študoval komerčne orientovaný odbor na polytechnike v Manchestri a spolupracoval s časopisom Creative Camera.  „Bol som skôr idealista ako praktik. A robil som vždy iba to, čo som chcel robiť. Som veľmi intuitívny, nič nie je plánované,“ tvrdí Parr, ktorý v 70. rokoch pre časopis New Society fotografoval témy ako zastávky vlakov alebo diaľničné čerpadlá. Prácu stratil, keď sa s priateľkou Susie presťahovali do Írska. Získali pokoj, dva roky však nevedeli získať do domu telefonické pripojenie. 

Prelomové bolo, keď v roku 1982 vymenili so Susie rurálne prostredie za Liverpool a Parr začal robiť projekt New Brighton: nie čiernobiele, ale technicky dokonalé, sýto farebné fotografie. S bleskom za bieleho dňa, často v detailoch. V dokumente do tej doby čosi neslýchané. Kečup z hotdogov v bufete na pláži, ktorý si napchávali k párkom ľudia v plavkách, z tých záberov doslova vytekal. Táto „ochranná známka“ mu ostala dodnes. Kam pôjde ďalej tento svet? A kam Parr, ktorý vždy videl budúcnosť? Martin Parr / Narodil sa v roku 1952 v Epsom, Survey (UK). Medzinárodné uznanie získal ako autor fotografických projektov, ktoré ironickým spôsobom reflektujú absurdnosť a skostnatenosť modernej doby. V roku 1975 získal Arts Council of Great Britain Photography Awards. V roku 1994 sa stal členom prestížnej fotografickej agentúry Magnum. Je autorom mnohých fotografických kníh a jeho práce sú súčasťou múzeí a galérií na celom svete. V roku 2004 ho vymenovali za profesora fotografie na Univerzite vo Walese.