Priznám sa k hriechu, že vlani som po desaťročiach chodenia na „džezáky“ (začínal som niekedy v polovici 80. rokov minulého storočia a chýbal som len vtedy, keď som bol na vojenčine, a potom neskôr párkrát, keď som bol mimo Slovenska) prvýkrát dobrovoľne absentoval. Jednoducho som mal pocit, že si potrebujem od džezu v PKO oddýchnuť a získať trochu nadhľad. Ďalším mojím problémom, podobne ako väčšiny pamätníkov a skalných návštevníkov tohto festivalu je to, že máme privysoké nároky na účinkujúcich, keďže za tie roky sme zažili už toľko úžasných koncertov, že nám títo noví pripadajú akísi menej výrazní. Čo bolo teda najvýraznejšie v roku 2010?
.džez a tango
Tohtoročné BJD v Bratislave (nie v Komárne, Nitre, Žiline či Košiciach, lebo aj tam sa konali satelitné koncerty pod tou istou hlavičkou) mali pre mňa tri vrcholy, niekoľko milých prekvapení a sklamaniam som sa snažil vyhnúť. V piatok bol jednoznačným kráľom Richard Galliano so svojím kvartetom Tangaría. Komunikatívna hudba francúzskeho akordeonistu je založená na fúzii džezu a tanga, no zaznela aj vtipná zmes brazílskych melódií. Galliano nemal v ten večer konkurenciu – v jeho muzike sa snúbila virtuozita s vtipom a nadžánrovým nadhľadom.
V ten istý večer príjemne prekvapila aj Sisa Michalidesová so svojimi Zimnými kúzelníkmi. Plné pódium muzikantov zahralo koncertnú verziu rovnomenného albumu, akurát vsuvka s flamencovým tanečníkom sa mi videla nadbytočná. Trochu viac som čakal od poľskej speváčky Agy Zaryan s jej medzinárodným kvintetom – zdiaľky to pripomínalo Annu-Mariu Jopek, ale vyrušovali ma texty piesní a výslovnosť niektorých anglických hlások. Navyše, toľko balád po sebe by unavilo aj slona – koncert sa rozbehol vlastne až v poslednej štvrťhodine, po sóle perkusionistu Munyunga Jacksona a počas prídavku, ktorým bola coverzia Cohenovej piesne Susanne. Ku skupine Zapmama a jej šéfke Marie Daulne mám láskyplný vzťah, no tento koncert viac pripomínal kabaret ako mystický zážitok, do ktorého sa usilovne štylizovala. Zazneli síce moje obľúbené pesničky, ale v nových verziách to bola hudba viac pre nohy a pre oči ako pre uši.
.gospelový recitál
Sobota priniesla so sebou až dve katarzie. Večer na hlavnom pódiu som začal koncertom Roberty Gambarini, talianskej speváčky, úspešne pôsobiacej v USA. Jej dokonalý vzhľad i výkon ma však nechali, ktovie prečo, chladným – americké štandardy odspievala síce nadštandardne, ale roztopila ma až talianskou pesničkou Estate, ktorú pred viac ako polstoročím zložil Bruno Martino. Navyše v nej Roberta príjemne imitovala trúbkové sólo. Úplne iná káva prišla po prestávke – Troy Andrews alias Trombone Shorty má len 23 rokov, ale to, čo predviedol so svojou kapelou Orleans Avenue na pódiu v PKO, zdvihlo zo sedadiel väčšinu divákov a ruky šli hore aj bez vyzývania. Takúto šou plnú radosti, zábavy, ale hlavne muzikantskej virtuozity, zažili BJD naposledy možno pri koncerte Luckyho Petersona. Hoci Shorty hrá na trombóne už od štyroch rokov, a navyše pochádza z tradičnej hudobníckej rodiny, je úžasné, že zo zázračného dieťaťa sa stal plnokrvný muzikant. Zvuk skupiny s výnimkou lídra neoplýval sólami, ale boli skvele zohratí, a hoci šou mali vymyslenú do posledného detailu, zjavne ich bavilo baviť ľudí. Takto nejako musel vyzerať džez na úplnom začiatku svojej histórie.
Druhým vrcholom večera bol koncert americkej speváčky Liz Wright. Hoci to bol úplne odlišný žáner, ako predviedol Trombone Shorty, vo mne zanechal rovnaký, ba možno ešte silnejší dojem. Tu takisto kapela silno nahrávala sólistke tým, že ju nechala vyčnievať – hoci to boli schopní muzikanti, nezdržiavali sa zbytočným exhibovaním. Koniec koncov, k repertoáru, ktorý spieva Liz, by sa to ani nehodilo. Jej gospelom a spirituálmi nasýtený recitál bol v podstate džezovou bohoslužbou a Liz ňou odslúžila omšu s primeranou pokorou, ale zároveň vnútornou silou, ktorú dokázala pretaviť do hlasu. God bless that child!
.bez bubeníckych sól
Po takých silných zážitkoch som sa do areálu vrátil v nedeľu s malou dušičkou. Priznám sa vopred k zaujatosti, pretože Larry Carlton i Shakatak nie sú ani zďaleka hudbou podľa môjho gusta a ani štvrťhodinové počúvanie toho prvého ma nevyliečilo z predsudkov. Cítil som sa, akoby mi niekto namiesto zdravého, chrumkavého a šťavnatého jablka ponúkol presladený ovocný koncentrát. Chuť po sobotných hodoch mi nenapravil ani predchádzajúci Christian Scott, do ktorého som vkladal veľké nádeje. Mal síce najzábavnejšie predstavovanie kapely, v ktorom ukázal flow, aký nemá ani jeden slovenský rapper, ale to bolo všetko, čím ma nadchol. Neviem, či to bolo len mojou únavou, alebo odlišnou skladbou publika, ale zdalo sa mi, že hral zbytočne komplikovane. Publikum na to zareagovalo tak, že si prvýkrát nevypýtalo ani jeden prídavok. Z nedele sa teda chtiac či nechtiac stali iba príjemné spomienky na sobotu.
Zatiaľ som sa vyhýbal opisu toho, čo sa dialo na druhom pódiu, ktoré z väčšej časti patrilo finalistom súťaže mladých talentov Nadácie SPP. Má to jednoduchú príčinu – keďže organizátori sa rozhodli, že sa bude hrať na oboch scénach naraz, a nie na striedačku, ako to bolo kedysi, v podstate odsúdili účinkujúcich na tomto pódiu do úlohy outsiderov. Netuším, koľko ľudí odišlo z Trombone Shortyho kvôli Swing Society Orchestra, ale zažil som, ako ľudia z menšieho pódia hromadne odchádzali z koncertu Kataríny Koščovej, aby mohli vidieť Robertu Gambarini. Ten súboj bol vopred prehraný a nemohla za to ani tak Katkina menšia túžba po víťazstve, ako fakt, že program v konkurenčnej sále bol jednoducho postavený na oveľa atraktívnejších zahraničných interpretoch. Hoci béčková sála PKO chcela byť akýmsi klubom s posedením, chýbala je tá správna klubová atmosféra – ak nerátam zvuky kávovaru, miešajúce sa do vokálov. Chudobnejšie bolo aj ozvučenie a osvetlenie tejto scény.
Po ročnej prestávke som teda znova nastúpil do vláčika, čo „vezie stále svieži džez“. Bola to príjemná, aj keď únavná jazda, počas ktorej nechýbalo, na rozdiel od iných rokov, ani pomerne pestré občerstvenie (okrem klobások boli v ponuke tentoraz aj suši, burritos, trdelníky či holandské wafličky). Potešilo ma aj minimum otravných bubeníckych sól, veľa speváčok a to, že do módy prišiel cajón – minimálne tri kapely z tých, čo som videl, mali vo výzbroji túto bubnovaciu debničku. Niektorých cestujúcich som poznal, iných nie, no mnohým akoby chýbal cestovný poriadok. Možno sa raz aj na bratislavských „džezákoch“ dožijeme presného rozpisu jázd, lebo, hoci improvizácia nerozlučne patrí k džezu, nie je to jeho jediná prednosť. Ozaj, a s kým džezujete vy?
.džez a tango
Tohtoročné BJD v Bratislave (nie v Komárne, Nitre, Žiline či Košiciach, lebo aj tam sa konali satelitné koncerty pod tou istou hlavičkou) mali pre mňa tri vrcholy, niekoľko milých prekvapení a sklamaniam som sa snažil vyhnúť. V piatok bol jednoznačným kráľom Richard Galliano so svojím kvartetom Tangaría. Komunikatívna hudba francúzskeho akordeonistu je založená na fúzii džezu a tanga, no zaznela aj vtipná zmes brazílskych melódií. Galliano nemal v ten večer konkurenciu – v jeho muzike sa snúbila virtuozita s vtipom a nadžánrovým nadhľadom.
V ten istý večer príjemne prekvapila aj Sisa Michalidesová so svojimi Zimnými kúzelníkmi. Plné pódium muzikantov zahralo koncertnú verziu rovnomenného albumu, akurát vsuvka s flamencovým tanečníkom sa mi videla nadbytočná. Trochu viac som čakal od poľskej speváčky Agy Zaryan s jej medzinárodným kvintetom – zdiaľky to pripomínalo Annu-Mariu Jopek, ale vyrušovali ma texty piesní a výslovnosť niektorých anglických hlások. Navyše, toľko balád po sebe by unavilo aj slona – koncert sa rozbehol vlastne až v poslednej štvrťhodine, po sóle perkusionistu Munyunga Jacksona a počas prídavku, ktorým bola coverzia Cohenovej piesne Susanne. Ku skupine Zapmama a jej šéfke Marie Daulne mám láskyplný vzťah, no tento koncert viac pripomínal kabaret ako mystický zážitok, do ktorého sa usilovne štylizovala. Zazneli síce moje obľúbené pesničky, ale v nových verziách to bola hudba viac pre nohy a pre oči ako pre uši.
.gospelový recitál
Sobota priniesla so sebou až dve katarzie. Večer na hlavnom pódiu som začal koncertom Roberty Gambarini, talianskej speváčky, úspešne pôsobiacej v USA. Jej dokonalý vzhľad i výkon ma však nechali, ktovie prečo, chladným – americké štandardy odspievala síce nadštandardne, ale roztopila ma až talianskou pesničkou Estate, ktorú pred viac ako polstoročím zložil Bruno Martino. Navyše v nej Roberta príjemne imitovala trúbkové sólo. Úplne iná káva prišla po prestávke – Troy Andrews alias Trombone Shorty má len 23 rokov, ale to, čo predviedol so svojou kapelou Orleans Avenue na pódiu v PKO, zdvihlo zo sedadiel väčšinu divákov a ruky šli hore aj bez vyzývania. Takúto šou plnú radosti, zábavy, ale hlavne muzikantskej virtuozity, zažili BJD naposledy možno pri koncerte Luckyho Petersona. Hoci Shorty hrá na trombóne už od štyroch rokov, a navyše pochádza z tradičnej hudobníckej rodiny, je úžasné, že zo zázračného dieťaťa sa stal plnokrvný muzikant. Zvuk skupiny s výnimkou lídra neoplýval sólami, ale boli skvele zohratí, a hoci šou mali vymyslenú do posledného detailu, zjavne ich bavilo baviť ľudí. Takto nejako musel vyzerať džez na úplnom začiatku svojej histórie.
Druhým vrcholom večera bol koncert americkej speváčky Liz Wright. Hoci to bol úplne odlišný žáner, ako predviedol Trombone Shorty, vo mne zanechal rovnaký, ba možno ešte silnejší dojem. Tu takisto kapela silno nahrávala sólistke tým, že ju nechala vyčnievať – hoci to boli schopní muzikanti, nezdržiavali sa zbytočným exhibovaním. Koniec koncov, k repertoáru, ktorý spieva Liz, by sa to ani nehodilo. Jej gospelom a spirituálmi nasýtený recitál bol v podstate džezovou bohoslužbou a Liz ňou odslúžila omšu s primeranou pokorou, ale zároveň vnútornou silou, ktorú dokázala pretaviť do hlasu. God bless that child!
.bez bubeníckych sól
Po takých silných zážitkoch som sa do areálu vrátil v nedeľu s malou dušičkou. Priznám sa vopred k zaujatosti, pretože Larry Carlton i Shakatak nie sú ani zďaleka hudbou podľa môjho gusta a ani štvrťhodinové počúvanie toho prvého ma nevyliečilo z predsudkov. Cítil som sa, akoby mi niekto namiesto zdravého, chrumkavého a šťavnatého jablka ponúkol presladený ovocný koncentrát. Chuť po sobotných hodoch mi nenapravil ani predchádzajúci Christian Scott, do ktorého som vkladal veľké nádeje. Mal síce najzábavnejšie predstavovanie kapely, v ktorom ukázal flow, aký nemá ani jeden slovenský rapper, ale to bolo všetko, čím ma nadchol. Neviem, či to bolo len mojou únavou, alebo odlišnou skladbou publika, ale zdalo sa mi, že hral zbytočne komplikovane. Publikum na to zareagovalo tak, že si prvýkrát nevypýtalo ani jeden prídavok. Z nedele sa teda chtiac či nechtiac stali iba príjemné spomienky na sobotu.
Zatiaľ som sa vyhýbal opisu toho, čo sa dialo na druhom pódiu, ktoré z väčšej časti patrilo finalistom súťaže mladých talentov Nadácie SPP. Má to jednoduchú príčinu – keďže organizátori sa rozhodli, že sa bude hrať na oboch scénach naraz, a nie na striedačku, ako to bolo kedysi, v podstate odsúdili účinkujúcich na tomto pódiu do úlohy outsiderov. Netuším, koľko ľudí odišlo z Trombone Shortyho kvôli Swing Society Orchestra, ale zažil som, ako ľudia z menšieho pódia hromadne odchádzali z koncertu Kataríny Koščovej, aby mohli vidieť Robertu Gambarini. Ten súboj bol vopred prehraný a nemohla za to ani tak Katkina menšia túžba po víťazstve, ako fakt, že program v konkurenčnej sále bol jednoducho postavený na oveľa atraktívnejších zahraničných interpretoch. Hoci béčková sála PKO chcela byť akýmsi klubom s posedením, chýbala je tá správna klubová atmosféra – ak nerátam zvuky kávovaru, miešajúce sa do vokálov. Chudobnejšie bolo aj ozvučenie a osvetlenie tejto scény.
Po ročnej prestávke som teda znova nastúpil do vláčika, čo „vezie stále svieži džez“. Bola to príjemná, aj keď únavná jazda, počas ktorej nechýbalo, na rozdiel od iných rokov, ani pomerne pestré občerstvenie (okrem klobások boli v ponuke tentoraz aj suši, burritos, trdelníky či holandské wafličky). Potešilo ma aj minimum otravných bubeníckych sól, veľa speváčok a to, že do módy prišiel cajón – minimálne tri kapely z tých, čo som videl, mali vo výzbroji túto bubnovaciu debničku. Niektorých cestujúcich som poznal, iných nie, no mnohým akoby chýbal cestovný poriadok. Možno sa raz aj na bratislavských „džezákoch“ dožijeme presného rozpisu jázd, lebo, hoci improvizácia nerozlučne patrí k džezu, nie je to jeho jediná prednosť. Ozaj, a s kým džezujete vy?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.