.zo starej fotografie hľadí tvár mladého muža. Má na sebe sako, pod ním vestičku, kravatu. „Tu odpočíva voj. Adolf Hönisch, 1930 – 1952, zahynul tragickou...“, zvyšok textu chýba. Tie najstaršie, nemecké hroby v Lomničke zmizli už dávno, na tých novších nájdete už len mená troch rodín. Mirgovci, Dunkovci, Oračkovci. Od konca druhej svetovej vojny sa obyvatelia Lomničky vystriedali trikrát. Nemcov nahradili Slováci z okolitých obcí, a tých neskôr Rómovia.
.bohatí a špinaví Nemci
„Ľudovít Hönisch bol môj brat a Adolf tiež. Pochovali ho v uniforme. Domov nám ho z vojenčiny priviezli v cínovej rakve a smeli sme sa na neho pozrieť len cez také malé okienko. Doteraz neviem, čo sa mu stalo. Kto vám to povie?“ mávne rukou Ľudmila Emília Hanečáková. „Prečo mám dve mená, neviem, ale za slobodna som mala aj dve priezviská,“ dodá. Hönischová neskôr prepísali na Hejnišová. „Asi ho prepísali preto, že po vojne Nemci neboli v kurze. Ale čože som ja za Nemku? Mama Poľka, otec Slovák, bača, prvý manžel Rusín, druhý Nemec, a všetci sú dnes na tom cintoríne v Lomničke. Chodievam tam dosť často, ale veľmi nerada. Lomnička už dávno nie je tým, čím bývala,“ povie osemdesiatosemročná žena. Narodila sa v neďalekom Kolačkove a keď mala štyri roky, presťahovali sa do Lomničky. „A tak viem po nemecky čítať, písať aj hovoriť perfektne. Pred vojnou som rok žila v Berlíne, robila som tam kuchárku a dokonca som aj Hitlera videla naživo. Viezol sa po ulici v otvorenom aute. Dnes chodia mladé dievčatá na skusy do Anglicka či do Írska, vtedy sa chodilo do Nemecka. Aj pre peniaze, lebo my katolíci sme v Lomničke nikdy neboli bohatí, to len evanjelici, ktorí boli vo väčšine. Čo Nemec, to evanjelik. Mali školu, kde sa učilo po nemecky, my katolíci vlastnú, kde sme mali iba hodinu nemčiny týždenne. Ale nemám sa na čo sťažovať, ničím sme sa neurážali, ani vierou, ani národnosťou, celá dedina bola kamarátska,“ hovorí a pokračuje: „Hádam jediné, čo sa našim Nemcom dalo vyčítať, bolo to, že teda veľmi čistotní neboli. Veď sme ich aj volali ‚dreckfresseri´, blatožrúti. Ruky mali čierne, vláčili vrecia so zemiakmi, fajnovými, a vždy si ich naplnili po okraj. Výsledok? Takmer všetci mali pruh a aj cez gate im bolo vidno, že to majú až kdesi po kolená. Dlážku v dome umývali iba raz do roka, aby vraj drevo nehnilo. Boli to jednoduchí ľudia, sedliaci, prvé bolo hospodárstvo a až potom všetko ostatné.“
Keď príde reč na druhú svetovú vojnu, pani Emília mávne rukou. „Katolík či Germán, ďalej sme sa dobre znášali. Ale po vojne sa začali triediť národy. Nemci do Nemecka, Rusnáci do Ruska. Niektorí skončili v západnom Nemecku, daktorí vo východnom, ale mnohí mi dlho písali. A do Lomničky prišli Rusnáci zo Šambronu. Nemci tam vyhrabali zákopy, Rusi im ich rozstrieľali kaťušami, padla aj dedina. V dedine zostali iba tri nemecké rodiny. A ešte dve sa z Nemecka vrátili.“ Písal sa rok 1948.
.dvestopäťdesiat detí za štyri roky
Rok 2010. „Každý večer sme tu celkom odstavení,“ konštatuje Viliam Oračko. „Príde autobus, aby poodvážal bielych do Podolínca a zostaneme tu len my Rómovia. Krčma tu nie je už dávno, na dolnom konci jeden rómsky obchod, niet tu čo robiť ani z čoho žiť,“ rozpráva. Patrí medzi tých šťastlivcov, ktorí si robotu našli. V Zlatých Moravciach štiepa kameň. „V tomto dome gadžovia nebývali nikdy!“ povie. „My sa oň staráme, preto vyzerá dobre. Veď aj tie ostatné po Nemcoch vyzerali dobre, keď sa do nich Rómovia sťahovali. Mal som sedemnásť rokov. Rušili osadu dole, vykupovali chatrče po 50- až 60-tisíc korún a naši sa sťahovali do tých nemeckých. Naši? Sem prišli kadejakí Cigáni, aj veľa neporiadnych, s ktorými sa ja kamarátiť nikdy nebudem. Prečo tie domy zničili, neviem.“
Je to ulica padajúcich budov. Zdá sa, že držia iba silou vôle. Čo dom, to niekoľko rodín, čo izba, to rozdelená svojpomocne postavenými priečkami, v každej časti rodina. „Bývame tu dvanásť rokov, žena čaká siedme dieťa,“ hovorí Drahuš Hangubadžo. „Rodičia sem prišli zo Šumperka, viac si nepamätám.“ Dva kroky doprava rovnaká izbietka, trikrát tri metre. „My sme bezdetní, veľa nepotrebujeme, tak sme sa podelili,“ vraví Miroslav Hangubadžo. S Drahušom asi rodina sú, ale naisto to nevie. Na drevenej hrade stropu je vyrytý rok 1930. Ulici padajúcich domov dominuje veža evanjelického kostola. Trčí nabok do priestoru, akoby volala o pomoc. Tej sa však nedočká, Lomnička má iné priority. „Žije tu 2 270 ľudí, skoro sto percent Rómov, máme 80-percentnú nezamestnanosť, sme určite najchudobnejšia dedina na Slovensku. To ja som nechal zlikvidovať krčmu, nech mi tu nerobia bordel. Kto chce pivo, môže si ho kúpiť v obchode,“ tvrdí starosta Gustáv Oračko. „Majú ma tu radi, postavil som dvanásť rodinných domov, školu, kotolňu na štiepky. A ideme stavať ďalej, cez eurofondy. Rodinné domy, pripravujeme kanalizáciu, a podľa zákona musíme stavať aj Dom smútku, lebo už nás je veľa.“ Vekový priemer dediny je osemnásť rokov. Za štyri roky pribudlo takmer dvestopäťdesiat detí.
„Teraz v sobotu sme mali šesť sobášov, desať detí sme krstili. Vlani sme krstili 90 detí, tento rok 87, ale do jeho konca ešte zostávajú tri mesiace,“ vyratúva správca farnosti Ján Záhradník a kaplán Martin Majda dodáva, že tridsať rokov tu kňaz nebol, len dochádzal z Podolínca, no teraz mávajú až dve omše v nedeľu. A osemdesiat percent prítomných sú deti.
.čo sa dá robiť?
„Za Nemcov žili v dedine tri rómske rodiny,“ spomenie Ľudmila Emília Hanečáková. „Boli medzi nimi kováči, robili dobré pluhy, sekery, podkovy, a nekradli. Je pravda, že chodili po žobraní. Ale vtedy platili prísne pravidlá, nesmeli ani odbočiť z chodníka.“
„Meniť sa to začalo počas kolektivizácie, keď sa vytvárali družstvá. Šambrovčania odchádzali do Šambronu, domy pustli a začali sa do nich sťahovať Rómovia,“ hovorí Vincent Reľovský, ktorý sa narodil v Lomničke v roku 1952. „Mali sme drevený dom na vyšnom konci, prvý nemecký hneď pri kostole. Keď dnes vidím, ako vyzerá, strieda sa vo mne ľútosť so zlosťou,“ dodá. „Často sa naň pozerám zhora, z kopca, kde pasieme ovce. Ani s tými sa do dediny ísť nedá, vrhli by sa medzi ne so psami a museli by sme ich naháňať.“
„Koľké roky už drží tá veža evanjelického kostola,“ povzdychne si pani Emília. „Chodila som do neho, mal šindľovú strechu a krásny organ. Odsťahovala som sa pred dvadsiatimi rokmi, keď už bolo jasné, že Rómovia v dedine prevládnu. Nechcela som tam s nimi na starobu zostať, prečo mám klamať. Je to tak,“ hovorí.
Dedina sa zmenila na osadu. Je tu len pätnásť bielych. „A to aj s nami dvoma,“ povedal farár za seba a za kaplána. „Čo môžeme robiť my?“ opakuje správca farnosti. „Máme len to, čo nám dal Ježiš Kristus. Božie slovo, sviatosti. Môžeme formovať svedomie. Spoveď je dobrý prostriedok. Kradol som drevo? Urobil som zle? Bolo už aj také, že si jeden Róm po spovedi šiel dodatočne od lesníka pýtať povolenie na drevo, ktoré už mal doma.“
„Prišli sme sem na pozvanie riaditeľky školy. Naším poslaním je slúžiť ľuďom, dať im pocit, že nie sú zbytoční,“ hovorí sestra Terézia z kongregácie školských sestier svätého Františka. Vysvetľuje, že tu nie sú preto, aby ich podporovali v naučenom systéme prijímania vecí a peňazí od štátu. „Štípe ma v ústach,“ šeptá vo dverách Stano, otec štyroch postihnutých detí, ktoré trpia metabolickými poruchami. Už mali aj súd, že sa o ne nestarajú, ale oni sa lepšie starať nevedeli. „Nemám fľaštičku, pani sestra,“ odpovedá, keď sa ho sestra Terézia pýta, či mu má do čoho naliať roztok na vyplachovanie. „Keď to nepomôže, musíš ísť k lekárovi,“ povie mu. Do Lomničky nastúpili do funkcií učiteliek a sociálnych pracovníčok, ale zmenili sa na mamy. Ošetrujú poranené kolená, preväzujú, radia.
„Robím, čo môžem,“ vraví riaditeľka školy Janka Hanečáková. Pozná rodičov každého dieťaťa, vyrastala v Lomničke. Vyučujú v dvojzmennom režime, v tomto školskom roku v 49 triedach, z nich je jedenásť prvých ročníkov. Škola má 65 pedagógov a 753 žiakov, sedí v nej tretina obyvateľov Lomničky. „Formovať dieťa po každej stránke a neformovať ho na svoj obraz. Ľudí, ktorí to vedia, je málo,“ hovorí riaditeľka a dodá: „Ešte ani jedna vláda neurobila žiadny systémový krok. Štedré sociálne dávky a nič viac.“
Kristián, Veronika, Lukáš, Mária, Dušan... Veľa detí, všetko Hangubadžovie. Všetci sa chcú dostať pred objektív fotoaparátu, tlačia sa, kričia. Číslo 24, číslo 52, prekrikujú sa v zadávaní adries. Jedno z detí povie: „Skús mi ich neposlať!“
Autor je reportér.
.bohatí a špinaví Nemci
„Ľudovít Hönisch bol môj brat a Adolf tiež. Pochovali ho v uniforme. Domov nám ho z vojenčiny priviezli v cínovej rakve a smeli sme sa na neho pozrieť len cez také malé okienko. Doteraz neviem, čo sa mu stalo. Kto vám to povie?“ mávne rukou Ľudmila Emília Hanečáková. „Prečo mám dve mená, neviem, ale za slobodna som mala aj dve priezviská,“ dodá. Hönischová neskôr prepísali na Hejnišová. „Asi ho prepísali preto, že po vojne Nemci neboli v kurze. Ale čože som ja za Nemku? Mama Poľka, otec Slovák, bača, prvý manžel Rusín, druhý Nemec, a všetci sú dnes na tom cintoríne v Lomničke. Chodievam tam dosť často, ale veľmi nerada. Lomnička už dávno nie je tým, čím bývala,“ povie osemdesiatosemročná žena. Narodila sa v neďalekom Kolačkove a keď mala štyri roky, presťahovali sa do Lomničky. „A tak viem po nemecky čítať, písať aj hovoriť perfektne. Pred vojnou som rok žila v Berlíne, robila som tam kuchárku a dokonca som aj Hitlera videla naživo. Viezol sa po ulici v otvorenom aute. Dnes chodia mladé dievčatá na skusy do Anglicka či do Írska, vtedy sa chodilo do Nemecka. Aj pre peniaze, lebo my katolíci sme v Lomničke nikdy neboli bohatí, to len evanjelici, ktorí boli vo väčšine. Čo Nemec, to evanjelik. Mali školu, kde sa učilo po nemecky, my katolíci vlastnú, kde sme mali iba hodinu nemčiny týždenne. Ale nemám sa na čo sťažovať, ničím sme sa neurážali, ani vierou, ani národnosťou, celá dedina bola kamarátska,“ hovorí a pokračuje: „Hádam jediné, čo sa našim Nemcom dalo vyčítať, bolo to, že teda veľmi čistotní neboli. Veď sme ich aj volali ‚dreckfresseri´, blatožrúti. Ruky mali čierne, vláčili vrecia so zemiakmi, fajnovými, a vždy si ich naplnili po okraj. Výsledok? Takmer všetci mali pruh a aj cez gate im bolo vidno, že to majú až kdesi po kolená. Dlážku v dome umývali iba raz do roka, aby vraj drevo nehnilo. Boli to jednoduchí ľudia, sedliaci, prvé bolo hospodárstvo a až potom všetko ostatné.“
Keď príde reč na druhú svetovú vojnu, pani Emília mávne rukou. „Katolík či Germán, ďalej sme sa dobre znášali. Ale po vojne sa začali triediť národy. Nemci do Nemecka, Rusnáci do Ruska. Niektorí skončili v západnom Nemecku, daktorí vo východnom, ale mnohí mi dlho písali. A do Lomničky prišli Rusnáci zo Šambronu. Nemci tam vyhrabali zákopy, Rusi im ich rozstrieľali kaťušami, padla aj dedina. V dedine zostali iba tri nemecké rodiny. A ešte dve sa z Nemecka vrátili.“ Písal sa rok 1948.
.dvestopäťdesiat detí za štyri roky
Rok 2010. „Každý večer sme tu celkom odstavení,“ konštatuje Viliam Oračko. „Príde autobus, aby poodvážal bielych do Podolínca a zostaneme tu len my Rómovia. Krčma tu nie je už dávno, na dolnom konci jeden rómsky obchod, niet tu čo robiť ani z čoho žiť,“ rozpráva. Patrí medzi tých šťastlivcov, ktorí si robotu našli. V Zlatých Moravciach štiepa kameň. „V tomto dome gadžovia nebývali nikdy!“ povie. „My sa oň staráme, preto vyzerá dobre. Veď aj tie ostatné po Nemcoch vyzerali dobre, keď sa do nich Rómovia sťahovali. Mal som sedemnásť rokov. Rušili osadu dole, vykupovali chatrče po 50- až 60-tisíc korún a naši sa sťahovali do tých nemeckých. Naši? Sem prišli kadejakí Cigáni, aj veľa neporiadnych, s ktorými sa ja kamarátiť nikdy nebudem. Prečo tie domy zničili, neviem.“
Je to ulica padajúcich budov. Zdá sa, že držia iba silou vôle. Čo dom, to niekoľko rodín, čo izba, to rozdelená svojpomocne postavenými priečkami, v každej časti rodina. „Bývame tu dvanásť rokov, žena čaká siedme dieťa,“ hovorí Drahuš Hangubadžo. „Rodičia sem prišli zo Šumperka, viac si nepamätám.“ Dva kroky doprava rovnaká izbietka, trikrát tri metre. „My sme bezdetní, veľa nepotrebujeme, tak sme sa podelili,“ vraví Miroslav Hangubadžo. S Drahušom asi rodina sú, ale naisto to nevie. Na drevenej hrade stropu je vyrytý rok 1930. Ulici padajúcich domov dominuje veža evanjelického kostola. Trčí nabok do priestoru, akoby volala o pomoc. Tej sa však nedočká, Lomnička má iné priority. „Žije tu 2 270 ľudí, skoro sto percent Rómov, máme 80-percentnú nezamestnanosť, sme určite najchudobnejšia dedina na Slovensku. To ja som nechal zlikvidovať krčmu, nech mi tu nerobia bordel. Kto chce pivo, môže si ho kúpiť v obchode,“ tvrdí starosta Gustáv Oračko. „Majú ma tu radi, postavil som dvanásť rodinných domov, školu, kotolňu na štiepky. A ideme stavať ďalej, cez eurofondy. Rodinné domy, pripravujeme kanalizáciu, a podľa zákona musíme stavať aj Dom smútku, lebo už nás je veľa.“ Vekový priemer dediny je osemnásť rokov. Za štyri roky pribudlo takmer dvestopäťdesiat detí.
„Teraz v sobotu sme mali šesť sobášov, desať detí sme krstili. Vlani sme krstili 90 detí, tento rok 87, ale do jeho konca ešte zostávajú tri mesiace,“ vyratúva správca farnosti Ján Záhradník a kaplán Martin Majda dodáva, že tridsať rokov tu kňaz nebol, len dochádzal z Podolínca, no teraz mávajú až dve omše v nedeľu. A osemdesiat percent prítomných sú deti.
.čo sa dá robiť?
„Za Nemcov žili v dedine tri rómske rodiny,“ spomenie Ľudmila Emília Hanečáková. „Boli medzi nimi kováči, robili dobré pluhy, sekery, podkovy, a nekradli. Je pravda, že chodili po žobraní. Ale vtedy platili prísne pravidlá, nesmeli ani odbočiť z chodníka.“
„Meniť sa to začalo počas kolektivizácie, keď sa vytvárali družstvá. Šambrovčania odchádzali do Šambronu, domy pustli a začali sa do nich sťahovať Rómovia,“ hovorí Vincent Reľovský, ktorý sa narodil v Lomničke v roku 1952. „Mali sme drevený dom na vyšnom konci, prvý nemecký hneď pri kostole. Keď dnes vidím, ako vyzerá, strieda sa vo mne ľútosť so zlosťou,“ dodá. „Často sa naň pozerám zhora, z kopca, kde pasieme ovce. Ani s tými sa do dediny ísť nedá, vrhli by sa medzi ne so psami a museli by sme ich naháňať.“
„Koľké roky už drží tá veža evanjelického kostola,“ povzdychne si pani Emília. „Chodila som do neho, mal šindľovú strechu a krásny organ. Odsťahovala som sa pred dvadsiatimi rokmi, keď už bolo jasné, že Rómovia v dedine prevládnu. Nechcela som tam s nimi na starobu zostať, prečo mám klamať. Je to tak,“ hovorí.
Dedina sa zmenila na osadu. Je tu len pätnásť bielych. „A to aj s nami dvoma,“ povedal farár za seba a za kaplána. „Čo môžeme robiť my?“ opakuje správca farnosti. „Máme len to, čo nám dal Ježiš Kristus. Božie slovo, sviatosti. Môžeme formovať svedomie. Spoveď je dobrý prostriedok. Kradol som drevo? Urobil som zle? Bolo už aj také, že si jeden Róm po spovedi šiel dodatočne od lesníka pýtať povolenie na drevo, ktoré už mal doma.“
„Prišli sme sem na pozvanie riaditeľky školy. Naším poslaním je slúžiť ľuďom, dať im pocit, že nie sú zbytoční,“ hovorí sestra Terézia z kongregácie školských sestier svätého Františka. Vysvetľuje, že tu nie sú preto, aby ich podporovali v naučenom systéme prijímania vecí a peňazí od štátu. „Štípe ma v ústach,“ šeptá vo dverách Stano, otec štyroch postihnutých detí, ktoré trpia metabolickými poruchami. Už mali aj súd, že sa o ne nestarajú, ale oni sa lepšie starať nevedeli. „Nemám fľaštičku, pani sestra,“ odpovedá, keď sa ho sestra Terézia pýta, či mu má do čoho naliať roztok na vyplachovanie. „Keď to nepomôže, musíš ísť k lekárovi,“ povie mu. Do Lomničky nastúpili do funkcií učiteliek a sociálnych pracovníčok, ale zmenili sa na mamy. Ošetrujú poranené kolená, preväzujú, radia.
„Robím, čo môžem,“ vraví riaditeľka školy Janka Hanečáková. Pozná rodičov každého dieťaťa, vyrastala v Lomničke. Vyučujú v dvojzmennom režime, v tomto školskom roku v 49 triedach, z nich je jedenásť prvých ročníkov. Škola má 65 pedagógov a 753 žiakov, sedí v nej tretina obyvateľov Lomničky. „Formovať dieťa po každej stránke a neformovať ho na svoj obraz. Ľudí, ktorí to vedia, je málo,“ hovorí riaditeľka a dodá: „Ešte ani jedna vláda neurobila žiadny systémový krok. Štedré sociálne dávky a nič viac.“
Kristián, Veronika, Lukáš, Mária, Dušan... Veľa detí, všetko Hangubadžovie. Všetci sa chcú dostať pred objektív fotoaparátu, tlačia sa, kričia. Číslo 24, číslo 52, prekrikujú sa v zadávaní adries. Jedno z detí povie: „Skús mi ich neposlať!“
Autor je reportér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.