Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cesta k Bohu okolo sveta a späť

.elena Akácsová .časopis .fenomén

V živote človeka príde chvíľa, keď si začne klásť otázky o zmysle svojho života, o veciach, ktoré ho presahujú, keď začne hľadať cestu ku skutočnému ja, k Bohu. Prečo však dnes zamieri radšej do indického ašrámu či inej exotickej destinácie, keď má pod nosom svoj kostol či synagógu?

„Včera bola pri mori, ale jej primárny cieľ je spirituálny posun ďalej,“ to mi odpísala kamarátka Maja na moju prekvapenú otázku, čo robí o tomto čase v Malage. „Som na buddhistickom sústredení v horách a posledných päť dní sme meditovali Phowu – vedomé umieranie. Mám dieru v hlave a lístok do čistej zeme, keď umriem. Je to tu úžasné. Keď sa vrátim, budem mať čo rozprávať,“ dodala ešte. Zatiaľ zaryto mlčí, možno zistila, že toto nie sú zážitky, o ktorých sa dá pri víne rozprávať kamarátkam.
Maja sa išla k buddhistom spirituálne posunúť ďalej. Katolíci, ktorí pociťujú prílišnú formálnosť svojej cirkvi, sa vydávajú na svätojakubskú cestu do Santiaga de Compostela, kde sa stretávajú s ďalšími kresťanskými i laickými pútnikmi, ktorých tam pritiahla kniha Paula Coelha, túžiacimi po obrovských mystických zážitkoch a duchovnom poznaní. Inšpirovaní Tibetskou knihou mŕtvych, vyberajú sa ďalší ľudia do tibetských kláštorov, medzi ženami letia Oshove meditácie, zopár pobláznených ekológov dokonca skončilo v sektárskom hnutí Anastazia a viem aj o pár prípadoch, čo sa v kríze stredného veku namiesto k úspechu v biznise prepracovali k scientológii. Je toho v mojom blízkom i vzdialenejšom okolí v poslednom čase čoraz viac, nepoznám však osobne nikoho, kto vo svojom hľadaní zašiel po odpovede rovno do blízkeho kostola či do synagógy. I keď poznám mnohých, čo sa tam cez rôzne okľuky, často okolo celej zemegule, nakoniec predsa len dostali (pozri rámček).

.pray, modli sa a medituj
Aj v takýchto zásadných otázkach, ako je hľadanie Boha, existujú módne vlny. Tak ako kedysi pri hnutí New Age bola najväčšou propagátorkou hollywoodska herečka Shirley McLane, tak sa dnes stala novodobou „evanjelizátorkou“ západného sveta jej mladšia kolegyňa Julia Roberts. Momentálne ovládla už aj naše médiá a odvšadiaľ nám zvestuje: Jedz, modli sa a miluj. Prípadne u českých susedov radí sekulárne a v neurčitku, že treba Jíst, meditovat a milovat, i keď, pre úplnosť, v origináli to je Eat, pray, love. Ten český posun významu od modlenia k meditácii tu nespomínam náhodou, dobre to dokumentuje skutočnosť, aká je dnešná západná spoločnosť otvorená východným náboženstvám a meditáciám, a naopak, prezieravá až odmietavá k modleniu.
Ale späť k Julii Roberts. Nie je za tým modlením/meditovaním žiadna mystická premena predstaviteľky legendárnej prostitútky Pretty Woman na zbožnú ženu, i keď ona sama sa považuje za praktikujúcu hinduistku. Je za tým najmä mohutná promokampaň k takto nazvanému romantickému filmu, ktorý práve dorazil aj do našich kín. Film je adaptáciou rovnomennej americkej knihy od spisovateľky a cestovateľky Elizabeth Gilbertovej, ktorá sa po jej vydaní vo februári roku 2006 udržala v rebríčku New York Times Paperback Nonfiction Bestseller až 182 týždňov a stále je na špici najpredávanejších kníh o cestovaní (sic!) v internetovom kníhkupectve Amazon. Do dnešného dňa bola preložená do 40 jazykov v úhrnnom náklade 7 miliónov výtlačkov. V slovenčine vyšla v Tatrane v roku 2008 a prvý päťtisícový náklad bol do troch mesiacov beznádejne vypredaný. Viac ako dvojnásobná dotlač ide na odbyt ako teplé pečivo, a to ešte film len prichádza do kín.

.cestopis s príbehom
Hlavná hrdinka a autorka knihy Liz Gilbert (vo filme ju hrá Julia Roberts) má na začiatku takmer všetko, po čom moderná žena môže túžiť, manžela, dom aj kariéru, napriek tomu je v hlbokej v depresii a slzách prosí Boha o pomoc. Výsledkom je rozvod, nový milenec, rozchod aj s ním a osudové stretnutie s balijským šarlatánom Ketutom Lyierom, ktorý jej predpovie svetlú budúcnosť. A tak Liz svoje čoraz hlbšie zúfalstvo vyrieši cestovaním. Rozhodne sa, že štyri mesiace strávi v Taliansku hľadaním pôžitku z jedla, v Indii bude ďalšie štyri mesiace hľadať zbožnosť a na indonézskom ostrove Bali rovnováhu medzi svetskými radosťami a božskou transcendenciou.
U amerických kritikov si film na rozdiel od knihy veľkú obľubu nezískal, na serveri rottentomatoes.com mal skóre kladných recenzií len 37 % zo 180. Duch recenzií by sa dal zhrnúť slovami jednej z nich: jedzte veľa popcornu, modlite sa, aby sa to rýchlo skončilo, a milujte herca Richarda Jenkinsa. Amen. Skvelý Jenkins, ktorý inak dokáže zachrániť nejeden film, to však sám dve a pol hodiny nemôže utiahnuť, zvlášť, keď hrá postavu, s ktorou sa s Liz stretáva len v jednej tretine deja. Meditovanie/modlenie je vo filme zosekané na minimum, o hlbších duchovných úvahách z knihy nemôže byť ani reči, tie sú zhustené do premúdrených sloganov, ktoré už kolujú po internete. Aj tak však málokoho bude v kine baviť trištvrte hodiny sa pozerať na nehybnú Liz/Juliu v tureckom sede s usmievajúcou sa tvárou i pečeňou (to ju naučí vyššie zmienený Ketut).

.náboženský turizmus
Svojich divákov si však film našiel a spolu s knihou spustil podobnú cestovateľskú mániu, ako svojho času Da Vinciho kód do Paríža a Londýna. Pre zmenu však ľudia teraz chodia do talianskej zmrzlinárne a reštaurácie, kde sa Liz/Julia napchávala, na Bali sa nechávajú liečiť a predpovedať si budúcnosť od skutočného Ketuta Lyiera, a popri tom sa obzerajú po charizmatických milencoch pripomínajúcich oscarového herca Javiera Bardema. No a indické ašrámy sú dnes plné mužov ale najmä stoviek žien, ktoré, podobne ako Liz, opustili manžela, cvičia jogu a hľadajú, čo vlastne chcú. Pritom samotná Liz v knihe upozorňuje, že do ašrámu by človek nemal ísť hneď po rozvode ani inej životnej traume, mal by byť v dobrej duševnej, fyzickej i finančnej kondícii, pretože nikomu, kto hľadá útek z akéhokoľvek blázinca, kurz nemôže pomôcť.
Každý má svoju individuálnu cestu, nič nie je nemožné, je však otázne, či bežný západný človek v túžbe po duchovne skutočne môže v ašráme dôjsť k osvieteniu a nirváne. Alebo to, čo tam dostane, je vlastne len estetický zážitok – kontakt s kultúrou, ktorej fundamentálne nemá šancu porozumieť, lebo civilizačne je nastavený inak. A tak sa díva na dervišov a zdá sa mu to krásne a má pocit, že tá krása je duchovná vec. Nie je, duchovno sa z krásy rodí vtedy, keď tá krása hovorí naším jazykom. Človek, ktorý odchádza očarený z ašrámu, ak by šiel na omšu slúženú v latinčine, čo je reč, ktorej slovám už nerozumieme, ale jazyku áno, úplne by ho to rozhádzalo. Dokonca by ho to mohlo skutočne duchovne naplniť, ale to už sa riskovať neodváži. Možno práve tá nezrozumiteľnosť, neznalosť kontextu, robia z ázijských náboženstiev prístupnejšie a priateľskejšie, a napokon i prijateľnejšie formy vierovyznania, ako tie, ktoré máme doma. V nich alebo blízko pri nich sme vyrastali, poznáme ich zo všetkých strán, najmä z tých nefotogenických, v porovnaní s naším moderným životom sa nám javia príliš formálne, skostnatené, možno i pokrytecké. Ich odmietanie môže súvisieť aj s potrebou vzdoru, vymedzenia sa voči rodine.

.náboženstvo ako čerešne
Gilbertová vo svojej knihe opisuje priateľov, ľudí, ako my. Čím sú starší, tým viac túžia po niečom, čomu veriť. Lenže táto túžba naráža na rozličné prekážky, napríklad na náš intelekt a zdravý rozum. V našom živote sa objavujú veľké hrozné momenty utrpenia, ale i radosti a všetky tieto silné zážitky vedú k tomu, že začíname túžiť po nejakom duchovnom kontexte, v ktorom by sme vyjadrili žiaľ alebo vďačnosť, alebo hľadali pochopenie. Nevieme však jedno – v čo veriť a ku komu sa modliť. 
Spomína tiež blízkeho priateľa, ktorý krátko za sebou zažil smrť i narodenie blízkeho človeka a veľmi potreboval nejaké posvätné miesto alebo rituál, aby si urobil jasno vo svojich citoch. Vyrastal v katolíckej rodine, lenže nemal žalúdok na to, vrátiť sa ku katolicizmu ako dospelý. Ale prestúpiť na hinduistickú či buddhistickú vieru by mu pripadalo trápne. Pýta sa, čo má robiť, náboženstvo si predsa nemôže vyberať ako čerešne na trhu?  Autorka knihy nesúhlasí, tvrdí, že každý má právo vybrať si svoje čerešne, ak ide o pokoj duše. Že ten výber je súčasťou evolúcie náboženského myslenia.
Keď sa však pozerám na trhovú ponuku, nachádzam množstvo ciest na výber, žiadna lákavá však nevedie k našim inštitucionalizovaným kresťanským cirkvám. Ako keby vôbec nebojovali o pozornosť hľadačov a robiť marketing svojim „čerešniam“ bolo pod ich dôstojnosť a úroveň. Možno majú oprávnený pocit, že cesta k Bohu a sebapoznaniu nemôže byť ľahká, ale to napokon nie je ani cez buddhizmus či hinduizmus. Každý, kto to myslí vážne,  si bude musieť prejsť cestu tŕnistú, podriadiť sa rituálom, ktoré sa mu môžu zdať nezmyselné. Ale východné vierouky majú pre dnešného človeka tú cestu akoby postupnejšiu, viac otvorenú každému hľadajúcemu.
Často je to cez širokú sieť športových a záujmových aktivít – jogu, karate, džudo, brušné tance, ktoré sú spočiatku naozaj len rozvíjaním telesnej zdatnosti, ako to o joge tvrdil aj ex-minister školstva Ftáčnik. Ale každý v istom bode dospeje k poznaniu, že bez duchovného rozvíjania to telesné ďalej nepôjde. Lenže vo chvíli, keď by sa mal pustiť do náročnej duchovnej časti, kde je viac prekážok a ťažkostí ako exotických atrakcií, je na svojej ceste už dostatočne ďaleko, je zainteresovaný v komunite a nablízku sa nájde aj charizmatický veriaci či duchovný vodca. Pritom kresťanské náboženstvá neboli vždy len duchovnými spolkami, niektoré sa venujú telesnému rozvoju dodnes. Za všetkých stačí spomenúť skautov či saleziánskych mníchov, venujúcich sa športujúcej mládeži.

.obrátenie neveriaceho
Požiadala som kolegu, evanjelikálneho kresťana, aby mi vysvetlil, ako to funguje u nich, keď neveriaci obráti svoj negatívny alebo len ľahostajný postoj k viere. Svedectvá o obrátení majú väčšinou spoločné štyri črty a hneď ide poriadne do tuhého. Najprv je neveriaci konfrontovaný s evanjeliom, napríklad cez náhodnú účasť na kázni, stretnutie s charizmatickým hlbokým veriacim alebo krajný životný zážitok, ktorý ho prinúti pozerať sa nad seba. V prvom momente ho zvesť evanjelia spravidla pohorší, pretože sa hneď dozvie prvú zlú správu: je hriešnikom. Mnohí neveriaci majú však pocit, že sú v podstate slušní a dobrí ľudia, a tak zväčša tú prvú náhodnú skúsenosť s evanjeliom a vierou znechutene zavrhnú. Ale niečo z toho zostane v  podvedomí a niektoré myšlienky im neprestávajú vŕtať hlavou. Pôvodná samospravodlivosť býva nahlodaná spomienkami na epizódy života, na ktoré človek nie je hrdý. Až si napokon uvedomí, že existencia každého z nás je nejakým spôsobom porušená a potrebuje sa uzdraviť. Hovorí sa tomu, byť usviedčaný Duchom svätým.
Ozveny a výčitky dávno prežitých hriechov a vedomie vlastnej porušenosti sú postupne také silné, že človek vidí len jednu záchranu, a to je obrátiť sa v modlitbe priamo na Ježiša Krista, požiadať ho o odpustenie a zmazanie hriechov a o možnosť stať sa Božím dieťaťom. Volá sa to modlitba obrátenia a často to z človeka vypadne úplne spontánne. Po obrátení sa človek stáva znovuzrodeným kresťanom. Keď človek vyzná svoje hriechy, prichádza obvykle pocit uvoľnenia. Veriaci dostáva Ducha svätého a s pomocou milosti začína kresťansky žiť. Neskorší krst je potom už len vonkajšou manifestáciou vnútorného obrátenia. Novonadobudnutá viera sa môže rozvíjať alebo zakrnieť. Jej rozvíjanie sa deje prostredníctvom modlitby, pravidelného čítania Božieho slova, poslušnosti voči nemu a navštevovania spoločenstva iných veriacich.

.síra a pekelný pach
Ak si poriadne prečítame zásadné knihy ktoréhokoľvek náboženstva, alebo trebárs tú časť spomínanej knihy Elizabeth Gilbertovej, v ktorej sa venuje modlitbám, zistíme, že všade je človek konfrontovaný so svojimi hriechmi, všade musí prejsť duševným očistcom, pokiaľ pocíti skutočnú Božiu lásku, všade sa musí podriadiť rozvíjaniu viery prostredníctvom modlitby, pravidelné čítanie Božieho slova, poslušnosti voči nemu a navštevovanie spoločenstva. Možno si môžeme vyberať náboženstvo ako čerešne na trhu, nemôžeme si však vyberať len tie pekné a zábavné stránky. Teda môžeme, ale tak zostaneme vždy len na pol ceste, ak nie úplne na začiatku.  
Podľa celoeurópskych prieskumov hodnotovej orientácie sa k rozhodnému ateizmu hlási len veľmi malé percento Európanov. Bojový ateizmus ustúpil agnosticizmu a ľahostajnosti. Na druhej strane klesá aj inštitucionalizovaná religiozita. To, či bude budúcnosť patriť tým náboženským inštitúciám, ktoré budú schopné poskytnúť bohatú škálu aktivít a budú pružne reagovať na čoraz diferencovanejšie duchovné potreby rôznych jednotlivcov a skupín, alebo celý svet ovládne náboženstvo s najagresívnejším marketingom, je otázne.
Jeden môj dobrý priateľ, hlboko veriaci človek, nemôže chodiť okolo čajovní a etnošopov, lebo z nich priam cíti síru a pekelný pach. Nezdieľam s ním celkom tento strach i keď mu rozumiem, myslím si, že aj cez etnošop sa dá prísť až k nášmu Bohu. Súhlasím s ním však v tom, že si často zbytočne kontaminujeme naše kultúrne dedičstvo ezoterikou a všakovakými zástupnými fenoménmi a pritom duchovné aspekty našej civilizácie sú jednoducho nádherné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite