.len pár mesiacov dozadu tu pritom vznikla na čele s Dzurindovou stranou vládna koalícia, ktorá o vláde práva a spravodlivosti nielen hovorí, ale aj koná: parlament sa už na prvých zasadnutiach zaoberal protikorupčnými zákonmi, ktorých prijatie by bolo za predošlej vlády nemysliteľné. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (SDKÚ) začala so systémovou reformou súdov a jej stranícky a ministerský kolega Ivan Mikloš sa pustil do otvorenej konfrontácie so šéfom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom, ktorý má až do roku 2014 šéfovať Najvyššiemu súdu ako prízrak Ficovej koalície s Mečiarom. Keď však poslanec Stanislav Janiš z SDKÚ minulý utorok oznámil, že na post generálneho prokurátora navrhne Dobroslava Trnku, bolo jasné, že rozprávka o vláde práva, spravodlivosti, nulovej tolerancie a nekonečnej transparentnosti sa po vyše 100 dňoch skončila. V tejto chvíli je Trnka spomedzi viacerých kandidátov najhorúcejším favoritom, pretože mu stačí okrem 71 hlasov poslancov Smeru a SNS získať v tajnej voľbe ešte päť hlasov. Ak bude Trnka 3. novembra znovuzvolený, bude to znamenať jedno: tri kľúčové inštitúcie právneho štátu, okrem prokuratúry aj Najvyšší a Ústavný súd, budú naďalej ovládať ľudia, ktorí právni štát negarantujú, ale skôr narúšajú, ak nie priamo ohrozujú.
.prečo nie Trnka
Dobroslav Trnka mal pred siedmimi rokmi povesť kvalitného vojenského prokurátora a keď v tajnej voľbe porazil Jána Bernáta, kandidáta HZDS a SDKÚ, málokto pochyboval, že by nevyhral ten podstatne lepší. Ako teraz uviedol poslanec Janiš, jedinou chybou Trnku je, že ho všetci poznajú. Presne tak, pán Janiš – Dobroslav Trnka je už naozaj popísaným listom. A veľkým sklamaním. Za pozoruhodných okolností prepustil svojho času Jozefa Majského a hoci v mnohých kriminálnych prípadoch nechal prokuratúru rázne konať, stal sa zákulisným hráčom, ktorý v politicky citlivých veciach sleduje iné záujmy než garanciu práva. Na ničom to nebolo vidieť tak, ako na azda najväčšom škandále Ficovej vlády, kauze Hedvigy Malinovej. Nekonečné naťahovanie vyšetrovania, ktoré si Trnka zobral na starosť pred tromi rokmi s uistením, že o pár mesiacov sa kauza uzavrie, jasne naznačovalo, že prokuratúra neháji právo, ale taktizuje. Trnka vedel, že bez podpory Smeru by nikdy nemohol byť opätovne zvolený za generálneho prokurátora. Keď teda minulú stredu vystúpil na žiadosť Petra Zajaca (OKS) na ľudskoprávnom výbore kvôli Hedvige, boli to práve poslanci Smeru a Anna Belousovová, ktorí postup a tempo Trnkovho vyšetrovania najviac hájili. Trnka sa však hájil spôsobom, ktorý dodatočne potvrdil, že tento muž sedí na nesprávnom poste. Prítomných poslancov a novinárov ohuroval číslami (vyšetrovací spis má vraj 4 500 strán) a siláckymi ubezpečeniami, že nebude podliehať mediálnym ani politickým tlakom. Na otázku P. Zajaca, ako je možné, že prokuratúrou poverený znalec, dekan LF UK Peter Labaš, mohol pre Új Szó verejne vyhlásiť, že nebude prípad konzultovať s psychiatrom Jozefom Haštom, hoci ho na to prokuratúra zaviazala, Trnka reagoval, že nevie po maďarsky a Új Szó nečíta. Trnka ďalej uviedol, že ho síce mrzí zdržiavanie prípadu, ale prokuratúre neostáva nič iné než čakať na Labaša. Celé je to paródia na právny štát: Labaš minulý rok v lete so značným meškaním vypracoval posudok, ktorý mal preukázať, že Hedviga si útok a zranenia vymyslela. Pritom ako spoluautorov posudku uviedol lekárov, ktorí sa od autorstva dištancovali. Hoci sa takto sfalšovaný posudok stal už len zdrapom papiera, Trnka Labaša poveril, aby ho ešte dopracoval. Hra na slepých a hluchých pokračovala – v máji tohto roku Trnkov námestník Ctibor Košťál priznal, že Labaš nekoná a hrozí mu zoškrtanie honoráru. Vzápätí sa ozval Trnka s tým, že Košťálove slová už neplatia a začali sa realizovať „závažné úkony, ktoré môžu prispieť k rýchlejšiemu vypracovaniu znaleckého posudku". Výsledok? Je koniec októbra, rok po tom, čo Trnka poveril Labaša doplniť svoj sfalšovaný posudok a Labaš vyhlasuje, že niektoré úkony, ktoré mu zadala prokuratúra, svojvoľne nevykoná. A generálny prokurátor na ľudskoprávnom výbore s plnou vážnosťou vysvetľuje, že vyšetrovanie sa naťahuje, „lebo sme detailisti". Takto nevyzerá právny štát, ale jeho sabotáž...
.prekvapení poslanci
Janišovi kolegovia z poslaneckého klubu o Trnkovi vedia svoje a preto mnohých svojím návrhom zaskočil. Janiš tak urobil, keď sa rokovanie poslaneckého klubu končilo a na túto tému sa už nestihla rozprúdiť diskusia. Zaskočene a dezorientovane pôsobili poslanci za SDKÚ pri kuloárových diskusiách ešte aj vo štvrtok. Časť z nich za tým odmietala vidieť tajomné zákulisné hry. „Je to búrka v pohári vody, nehľadajte za tým nič fantastické,“ znela ich odpoveď na otázku, čo si myslia o krokoch svojho kolegu Janiša. Iní pripúšťali nepravdepodobnosť verzie, že by Janiš s takouto iniciatívou prišiel len tak sám od seba. Ani oni však neboli ochotní pripustiť, že SDKÚ sa postará o Trnkovo znovuzvolenie. Janišov krok si vysvetľovali skôr ako súčasť vyššej taktiky. Treba vraj zabrániť akémusi trojuholníku moci, ktorým je v ich očiach ministerstvo vnútra, polícia a generálna prokurátora. Prvé dve inštitúcie má vraj v rukách KDH, a to sa teraz snaží ovládnuť aj tretiu. V tej chvíli však už bolo všeobecne známe, že s menom kandidátky Evy Miššíkovej, pod ktorú sa podpísali poslanci za KDH, SaS a Most-Híd, neprišlo KDH, ale Béla Bugár. Niektorí poslanci za SDKÚ príliš neverili ani ponuke, ktorú na koaličnej rade dostal Mikuláš Dzurinda. Jeho koaliční partneri totiž deklarovali ochotu podporiť kandidáta, ktorého navrhne SDKÚ. Samozrejme, za podmienky, že ním nebude Dobroslav Trnka. „Viem si predstaviť, že by to prebiehalo tak, že my prídeme s nejakým svojím kandidátom a kádeháci nám povedia, že nie je dosť dobrý a máme hľadať iného, a tak dookola,“ povedal .týždňu poslanec za SDKÚ, ktorý si neželal byť menovaný. Ak by sa však názory radových poslancov za SDKÚ mali v tejto chvíli zhmotniť do jednej vety, bol by ňou nasledujúci povzdych: my vlastne nevieme, o čo tu ide.
.koaličný spor
Všeobecne sa v koalícii očakávalo, že s kandidátom na funkciu generálneho prokurátora príde ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Teda SDKÚ. Žitňanská však namiesto toho prekvapivo vyhlásila, že na to nemá mandát. A potom to už išlo z kopca. KDH aj Most hovorili o svojich straníckych kandidátoch. Martin Lauko aj Jozef Szabó však boli viac straníckymi volavkami, nie reálnymi kandidátmi. Keď Janiš navrhol Trnku, museli zasadnúť koaliční lídri. Prmiérka Iveta Radičová bola podľa informácií .týždňa zhrozená a pred svojimi partnermi (a v neprítomnosti Dzurindu) o Trnkovi povedala, že je pre ňu neprijateľný. Tri strany však tlačili na dohodu na jednom mene a lídri koalície museli opakovane zasadnúť aj v stredu, posledný deň, keď bolo možné navrhnúť kandidátov na šéfa prokuratúry. Atmosféra hustla. Médiá začali hovoriť o koaličnej kríze, Béla Bugár o začiatku konca vlády, a v zákulisí sa špekulovalo o dohodách SDKÚ a Smeru. Poslankyňa a bývalá sudkyňa Jana Dubovcová (nestraníčka zvolená za SDKÚ) pol hodiny pred koncom koaličného stretnutia navrhla vlastného kandidáta Jána Hrivnáka. O pol hodiny nato koaliční lídri oznámili, že strany SaS, KDH a Most majú spoločného kandidáta, ktorým je prokurátorka Eva Miššíková. SDKÚ však zostávala zakuklená v pavučinách svojich hier. Mikuláš Dzurinda, ktorý sa krátko predtým vrátil z návštevy USA, sa zahral na prekvapeného: okolo Trnku vraj vznikla zbytočná hystéria, ktorej nerozumie a táto téma sa ho nijako netýka, keďže návrhy predkladajú poslanci a aj hlasovanie je ich vecou. Lenže aj tu platilo, že viac ako alibizmus Mikuláša Dzurindu bolo najskôr veľavravné mlčanie „jeho žien“, menovite premiérky aj ministerky spravodlivosti, ktoré sa len bezmocne prizerali Dzurindovej zákulisnej hre. Radičová najskôr vyhlásila, že sa nebude vyjadrovať, kým nebudú známi oficiálni kandidáti. Na druhý deň však pomerne jasne hovorila o „presvedčivých kvalitách“ kandidátky Miššíkovej, „pochybnostiach o Dobroslavovi Trnkovi“, za ktorého hovorí nielen to, čo „doriešil“, ale najmä čo „nedoriešil“.
.dzurindov motív
Zhrňme si to, čo vlastne celá koaličná nezhoda ukázala. Po prvé, Janišov návrh vedome rozbil hľadanie zhody na spoločnom kandidátovi. Janiš dokonca partnerom počas rokovaní tvrdil, že koalícia by nemala mať jedného kandidáta, ale viacerých a slobodne si vybrať najlepšieho z nich. Lenže SaS, KDH, Most a aj viacerí poslanci SDKÚ si želali presný opak. Podstatne vážnejšie bolo angažovanie sa Dzurindu. Pred koaličnými partnermi síce predstieral nezainteresovaného pozorovateľa, Sulík s Bugárom a Figeľom jeho hru však odkryli. Ponúkli mu, že ak navrhne iného kandidáta ako Trnku, tak ho podporia (čo v rozhovore potvrdzuje Daniel Lipšic). Dzurinda sa tomu však vysmial a vyhrotený spor zľahčoval. A práve to je najpodstatnejší moment celej kauzy. Čo vlastne Dzurinda svojím konaním sledoval? Alebo inak: aký bol jeho motív? Ak by chcel dosiahnuť, aby sa generálnym prokurátorom nestal kandidát KDH či Mostu, mal to na dosah. Stačilo povedať meno. Ak by dokonca chcel, aby nový prokurátor zahladil kauzu financovania SDKÚ či niečo iné, stačilo nájsť „vhodného" kandidáta, ktorý nemá zlú povesť. Ani to sa však nestalo. Dzurinda konal tak, aby udržal v hre Trnku a súčasne zabránil koaličnej dohode. Prečo? Ak vychádzame z toho, že Dzurinda konal racionálne, tak sa ponúka logické vysvetlenie: dvojnásobný expremiér Trnkovi niečo dlhuje. Skrátka, Trnkovi je zaviazaný natoľko, že to stojí nielen za koaličnú krízu, rozdelenie vlastnej strany, ale aj za ohrozenie vládnej väčšiny. Napokon, nejde o nič nové. Dzurindova strana pred siedmimi rokmi podporila na post šéfa prokuratúry Jána Bernáta. Ten bol v roku 2003 kandidátom Tibora Cabaja z HZDS. O Bernátovi bolo v čase kandidatúry známe, že predtým viedol oddelenie na Generálnej prokuratúre, ktoré nepodalo ani jednu žalobu. Napokon, Bernáta si o necelé tri roky zavolal na svoje ministerstvo za šéfa legislatívneho odboru Štefan Harabin. Dzurinda vlastne teraz ukazuje svoju odvrátenú tvár, na ktorú sa v posledných mesiacoch a rokoch zabudlo. Ako tomu možno čeliť? Nech už má Dzurinda akékoľvek väzby a záväzky voči postkomunistickým figúrkam, stará skúsenosť s týmto mužom hovorí, že si dovolí len to, čo mu dovolia iní. Kľúč k novému šéfovi Generálnej prokuratúry teda napriek všetkému nedrží predseda SDKÚ, ale jeho koaliční partneri. Tí ho môžu zahnať do kúta tak, aby mu neostalo nič iné, než sa svojho Trnku s ťažkým srdcom zriecť.
.prečo nie Trnka
Dobroslav Trnka mal pred siedmimi rokmi povesť kvalitného vojenského prokurátora a keď v tajnej voľbe porazil Jána Bernáta, kandidáta HZDS a SDKÚ, málokto pochyboval, že by nevyhral ten podstatne lepší. Ako teraz uviedol poslanec Janiš, jedinou chybou Trnku je, že ho všetci poznajú. Presne tak, pán Janiš – Dobroslav Trnka je už naozaj popísaným listom. A veľkým sklamaním. Za pozoruhodných okolností prepustil svojho času Jozefa Majského a hoci v mnohých kriminálnych prípadoch nechal prokuratúru rázne konať, stal sa zákulisným hráčom, ktorý v politicky citlivých veciach sleduje iné záujmy než garanciu práva. Na ničom to nebolo vidieť tak, ako na azda najväčšom škandále Ficovej vlády, kauze Hedvigy Malinovej. Nekonečné naťahovanie vyšetrovania, ktoré si Trnka zobral na starosť pred tromi rokmi s uistením, že o pár mesiacov sa kauza uzavrie, jasne naznačovalo, že prokuratúra neháji právo, ale taktizuje. Trnka vedel, že bez podpory Smeru by nikdy nemohol byť opätovne zvolený za generálneho prokurátora. Keď teda minulú stredu vystúpil na žiadosť Petra Zajaca (OKS) na ľudskoprávnom výbore kvôli Hedvige, boli to práve poslanci Smeru a Anna Belousovová, ktorí postup a tempo Trnkovho vyšetrovania najviac hájili. Trnka sa však hájil spôsobom, ktorý dodatočne potvrdil, že tento muž sedí na nesprávnom poste. Prítomných poslancov a novinárov ohuroval číslami (vyšetrovací spis má vraj 4 500 strán) a siláckymi ubezpečeniami, že nebude podliehať mediálnym ani politickým tlakom. Na otázku P. Zajaca, ako je možné, že prokuratúrou poverený znalec, dekan LF UK Peter Labaš, mohol pre Új Szó verejne vyhlásiť, že nebude prípad konzultovať s psychiatrom Jozefom Haštom, hoci ho na to prokuratúra zaviazala, Trnka reagoval, že nevie po maďarsky a Új Szó nečíta. Trnka ďalej uviedol, že ho síce mrzí zdržiavanie prípadu, ale prokuratúre neostáva nič iné než čakať na Labaša. Celé je to paródia na právny štát: Labaš minulý rok v lete so značným meškaním vypracoval posudok, ktorý mal preukázať, že Hedviga si útok a zranenia vymyslela. Pritom ako spoluautorov posudku uviedol lekárov, ktorí sa od autorstva dištancovali. Hoci sa takto sfalšovaný posudok stal už len zdrapom papiera, Trnka Labaša poveril, aby ho ešte dopracoval. Hra na slepých a hluchých pokračovala – v máji tohto roku Trnkov námestník Ctibor Košťál priznal, že Labaš nekoná a hrozí mu zoškrtanie honoráru. Vzápätí sa ozval Trnka s tým, že Košťálove slová už neplatia a začali sa realizovať „závažné úkony, ktoré môžu prispieť k rýchlejšiemu vypracovaniu znaleckého posudku". Výsledok? Je koniec októbra, rok po tom, čo Trnka poveril Labaša doplniť svoj sfalšovaný posudok a Labaš vyhlasuje, že niektoré úkony, ktoré mu zadala prokuratúra, svojvoľne nevykoná. A generálny prokurátor na ľudskoprávnom výbore s plnou vážnosťou vysvetľuje, že vyšetrovanie sa naťahuje, „lebo sme detailisti". Takto nevyzerá právny štát, ale jeho sabotáž...
.prekvapení poslanci
Janišovi kolegovia z poslaneckého klubu o Trnkovi vedia svoje a preto mnohých svojím návrhom zaskočil. Janiš tak urobil, keď sa rokovanie poslaneckého klubu končilo a na túto tému sa už nestihla rozprúdiť diskusia. Zaskočene a dezorientovane pôsobili poslanci za SDKÚ pri kuloárových diskusiách ešte aj vo štvrtok. Časť z nich za tým odmietala vidieť tajomné zákulisné hry. „Je to búrka v pohári vody, nehľadajte za tým nič fantastické,“ znela ich odpoveď na otázku, čo si myslia o krokoch svojho kolegu Janiša. Iní pripúšťali nepravdepodobnosť verzie, že by Janiš s takouto iniciatívou prišiel len tak sám od seba. Ani oni však neboli ochotní pripustiť, že SDKÚ sa postará o Trnkovo znovuzvolenie. Janišov krok si vysvetľovali skôr ako súčasť vyššej taktiky. Treba vraj zabrániť akémusi trojuholníku moci, ktorým je v ich očiach ministerstvo vnútra, polícia a generálna prokurátora. Prvé dve inštitúcie má vraj v rukách KDH, a to sa teraz snaží ovládnuť aj tretiu. V tej chvíli však už bolo všeobecne známe, že s menom kandidátky Evy Miššíkovej, pod ktorú sa podpísali poslanci za KDH, SaS a Most-Híd, neprišlo KDH, ale Béla Bugár. Niektorí poslanci za SDKÚ príliš neverili ani ponuke, ktorú na koaličnej rade dostal Mikuláš Dzurinda. Jeho koaliční partneri totiž deklarovali ochotu podporiť kandidáta, ktorého navrhne SDKÚ. Samozrejme, za podmienky, že ním nebude Dobroslav Trnka. „Viem si predstaviť, že by to prebiehalo tak, že my prídeme s nejakým svojím kandidátom a kádeháci nám povedia, že nie je dosť dobrý a máme hľadať iného, a tak dookola,“ povedal .týždňu poslanec za SDKÚ, ktorý si neželal byť menovaný. Ak by sa však názory radových poslancov za SDKÚ mali v tejto chvíli zhmotniť do jednej vety, bol by ňou nasledujúci povzdych: my vlastne nevieme, o čo tu ide.
.koaličný spor
Všeobecne sa v koalícii očakávalo, že s kandidátom na funkciu generálneho prokurátora príde ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Teda SDKÚ. Žitňanská však namiesto toho prekvapivo vyhlásila, že na to nemá mandát. A potom to už išlo z kopca. KDH aj Most hovorili o svojich straníckych kandidátoch. Martin Lauko aj Jozef Szabó však boli viac straníckymi volavkami, nie reálnymi kandidátmi. Keď Janiš navrhol Trnku, museli zasadnúť koaliční lídri. Prmiérka Iveta Radičová bola podľa informácií .týždňa zhrozená a pred svojimi partnermi (a v neprítomnosti Dzurindu) o Trnkovi povedala, že je pre ňu neprijateľný. Tri strany však tlačili na dohodu na jednom mene a lídri koalície museli opakovane zasadnúť aj v stredu, posledný deň, keď bolo možné navrhnúť kandidátov na šéfa prokuratúry. Atmosféra hustla. Médiá začali hovoriť o koaličnej kríze, Béla Bugár o začiatku konca vlády, a v zákulisí sa špekulovalo o dohodách SDKÚ a Smeru. Poslankyňa a bývalá sudkyňa Jana Dubovcová (nestraníčka zvolená za SDKÚ) pol hodiny pred koncom koaličného stretnutia navrhla vlastného kandidáta Jána Hrivnáka. O pol hodiny nato koaliční lídri oznámili, že strany SaS, KDH a Most majú spoločného kandidáta, ktorým je prokurátorka Eva Miššíková. SDKÚ však zostávala zakuklená v pavučinách svojich hier. Mikuláš Dzurinda, ktorý sa krátko predtým vrátil z návštevy USA, sa zahral na prekvapeného: okolo Trnku vraj vznikla zbytočná hystéria, ktorej nerozumie a táto téma sa ho nijako netýka, keďže návrhy predkladajú poslanci a aj hlasovanie je ich vecou. Lenže aj tu platilo, že viac ako alibizmus Mikuláša Dzurindu bolo najskôr veľavravné mlčanie „jeho žien“, menovite premiérky aj ministerky spravodlivosti, ktoré sa len bezmocne prizerali Dzurindovej zákulisnej hre. Radičová najskôr vyhlásila, že sa nebude vyjadrovať, kým nebudú známi oficiálni kandidáti. Na druhý deň však pomerne jasne hovorila o „presvedčivých kvalitách“ kandidátky Miššíkovej, „pochybnostiach o Dobroslavovi Trnkovi“, za ktorého hovorí nielen to, čo „doriešil“, ale najmä čo „nedoriešil“.
.dzurindov motív
Zhrňme si to, čo vlastne celá koaličná nezhoda ukázala. Po prvé, Janišov návrh vedome rozbil hľadanie zhody na spoločnom kandidátovi. Janiš dokonca partnerom počas rokovaní tvrdil, že koalícia by nemala mať jedného kandidáta, ale viacerých a slobodne si vybrať najlepšieho z nich. Lenže SaS, KDH, Most a aj viacerí poslanci SDKÚ si želali presný opak. Podstatne vážnejšie bolo angažovanie sa Dzurindu. Pred koaličnými partnermi síce predstieral nezainteresovaného pozorovateľa, Sulík s Bugárom a Figeľom jeho hru však odkryli. Ponúkli mu, že ak navrhne iného kandidáta ako Trnku, tak ho podporia (čo v rozhovore potvrdzuje Daniel Lipšic). Dzurinda sa tomu však vysmial a vyhrotený spor zľahčoval. A práve to je najpodstatnejší moment celej kauzy. Čo vlastne Dzurinda svojím konaním sledoval? Alebo inak: aký bol jeho motív? Ak by chcel dosiahnuť, aby sa generálnym prokurátorom nestal kandidát KDH či Mostu, mal to na dosah. Stačilo povedať meno. Ak by dokonca chcel, aby nový prokurátor zahladil kauzu financovania SDKÚ či niečo iné, stačilo nájsť „vhodného" kandidáta, ktorý nemá zlú povesť. Ani to sa však nestalo. Dzurinda konal tak, aby udržal v hre Trnku a súčasne zabránil koaličnej dohode. Prečo? Ak vychádzame z toho, že Dzurinda konal racionálne, tak sa ponúka logické vysvetlenie: dvojnásobný expremiér Trnkovi niečo dlhuje. Skrátka, Trnkovi je zaviazaný natoľko, že to stojí nielen za koaličnú krízu, rozdelenie vlastnej strany, ale aj za ohrozenie vládnej väčšiny. Napokon, nejde o nič nové. Dzurindova strana pred siedmimi rokmi podporila na post šéfa prokuratúry Jána Bernáta. Ten bol v roku 2003 kandidátom Tibora Cabaja z HZDS. O Bernátovi bolo v čase kandidatúry známe, že predtým viedol oddelenie na Generálnej prokuratúre, ktoré nepodalo ani jednu žalobu. Napokon, Bernáta si o necelé tri roky zavolal na svoje ministerstvo za šéfa legislatívneho odboru Štefan Harabin. Dzurinda vlastne teraz ukazuje svoju odvrátenú tvár, na ktorú sa v posledných mesiacoch a rokoch zabudlo. Ako tomu možno čeliť? Nech už má Dzurinda akékoľvek väzby a záväzky voči postkomunistickým figúrkam, stará skúsenosť s týmto mužom hovorí, že si dovolí len to, čo mu dovolia iní. Kľúč k novému šéfovi Generálnej prokuratúry teda napriek všetkému nedrží predseda SDKÚ, ale jeho koaliční partneri. Tí ho môžu zahnať do kúta tak, aby mu neostalo nič iné, než sa svojho Trnku s ťažkým srdcom zriecť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.