Martin Klein, sedemdesiatročný Holanďan má totiž Alzheimerovu chorobu a „vyhasína mu mozog”. Žije so svojou manželkou Verou a psom Robertom na predmestí Bostonu a postupne sa vo svojom malom svete stráca. Holandský spisovateľ J. Bernlef sa pokúsil pochopiť, ako postupné ochabovanie mozgu vyzerá zvnútra. Je to nesmierne smutné, miestami dojímavé, inokedy nekonečne depresívne, zúfalé, ale veľmi užitočné čítanie. Ak má Bernlef pravdu, tak vôbec nie je pravda to, že Alzheimer či starecká demencia je problémom len pre okolie postihnutého, že on sám si to „neuvedomuje”. Martin Klein svoju rastúcu dezorientáciu v čase a v priestore cíti a nedokáže sa s ňou vyrovnať, čo ho vedie k hlbokej neistote, strachu a úzkosti. Pri tom všetkom trápení má šťastie: je pri ňom jeho milujúca žena Vera. Hoci ju už ku koncu nespoznáva, až do poslednej chvíle počúva jej upokojujúci hlas. Vynikajúco napísaná kniha o veciach, ktoré poznáme zblízka. Jedného dňa ich možno spoznáme aj zvnútra. Neradostná, ale nie nepravdepodobná perspektíva.