Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľký vývar

.pavel Malovič .časopis .hudba

Vo výpravnej reedícii vyšlo majstrovské dielo Bitches Brew džezového trubkára Milesa Davisa.

Minulý rok vyšla fenomenálnemu trubkárovi Milesovi Davisovi (1926 – 1991), vizionársky ambicióznej, hoci rozporuplnej osobnosti, reprezentatívna platňová zbierka The Complete Miles Davis Columbia Album Collection, mapujúca tridsaťročie jeho zásadnej kariéry – od roku 1955 až po rok 1985. Tieto „zobrané spisy“ sedemdesiatich CD a bonusových DVD sú, spolu s prílohou v podobe životopisu, anotáciami jednotlivých albumov, diskografickými údajmi a množstvom premiérovo uverejnených fotografií, „vyzdobené“ motívmi zmenšenín pôvodných obalov vinylových dosiek. Zachycujú niekoľko jeho zásadných štýlových obratov, ktorými bol vždy na špičke hudobného vývoja a v mnohom doslova „vyklčoval“ cestu svojim nasledovníkom.  Preto je logické upriamenie pozornosti na tohtoročnú reedíciu prevratného dvojalbumu Bitches Brew, jednej z najslávnejších nahrávok džezovej histórie a možno najneobvyklejšej Davisovej „múzickej piruety“. V luxusnej výbave (2CD spolu s DVD, zachytávajúcim koncert v Kodani) je tak nielen lahôdkou pre fanúšikov a pripomenutím štyridsiateho výročia jeho vydania, ale aj dobrou príležitosťou  zamyslieť sa a zhodnotiť si, či bola táto nahrávka naozaj až taká novátorská, za akú ju zvyknú kritici považovať. 
.inšpirácia u Hendrixa
Miles Dawey Davis akceptoval vo svojej renesančnej bezbrehosti farebne kulminujúce finále psychedelicko - rockových 60. rokov a odmietal zostať v usadenej a kritikmi zaknihovanej „klasifikačnej škatuľke“. Zmenil teda dovtedajšie smerovanie, aby mohol ďalej veriť v to, čo chcel hrať a mohol to naďalej milovať. Vzrušovala ho nová hudba kvarteta saxofonistu a flautistu Charlesa Lloyda s klávesistom Keithom Jarrettom, ktorá hrala čosi veľmi rytmické na nevídanom pomedzí džezu a rocku, počúval soulového Jamesa Browna, páčil sa mu spôsob hry Joea Zawinula a najmä jeho elektrické klávesy, obdivoval multi – funky kapelu Sly and the Family Stone a stýkal sa s guru  západného pobrežia – Jerry „Captain Trips“ Garciom, šéfom legendárnej sanfranciskej kapely The Grateful Dead. Ale najviac ho „dostalo“ stretnutie s Jimi Hendrixom, ktoré mu sa páčila Milesova platňa Kind of Blue (1959) a vrstvenie zvukov s intarziami indických rág v nahrávkach Davisovho niekdajšieho spolupútnika saxofonistu Johna Coltrana. Obojstranné sympatie Hendrixa a Davisa viedli k osobným stretnutiam, improvizovaným hraniam „v domácnosti“ a vzájomnému ovplyvňovaniu po všemožných stránkach. Napokon – obaja vyšli z prazákladov blues a mali veľa spoločných úletov. Známa je zároveň aj ich záľuba v klobúkoch, rovnaký kaderník a krajčír či butik exotického šatstva. Problém v komunikácii nastal, keď Davis zistil, že ho Hendrix zastupuje počas neprítomnosti u jeho ženy Betty v určitých fyzických úkonoch. Hudbu to však nepoznačilo, pripravoval sa „veľký tresk“. Ich dlhodobo plánovanú spoločnú platňu však neskôr narušila Hendrixova smrť.  
.bez akordov
Na albume In a Silent Way (1969), ktorej titulnú skladbu napísal klávesista Joe Zawinul a vznikala v časoch „hendrixovských konzultácií“, urobil Davis na tie časy neobvyklý krok – prvýkrát svoju kapelu kompletne elektrifikoval a položil tak základy k fusion music, čím rozkošatil džezový strom do množstva dovtedy neslýchaných a nevídaných výhonkov. Hrať a nahrávať s Davisom v tých časoch bolo pomerne napínavé a dobrodružné. Davis „očistil od akordov a rozbil“ – síce na Zawinulovu nevôľu, ale nakoniec na spoločný prospech – pôvodnú verziu skladby In a Silent Way na  obraz. On totiž už od konca 50. rokov javil záujem o „modálny“ džez, ktorý vychádzal skôr zo stupníc ako z akordov. „Pokiaľ človek postupuje týmto smerom,“ hovoril Davis, „dokáže ísť čoraz ďalej. Nemusí sa starať o akordické sledy a môže venovať viacej pozornosti melodickej linke. Muzikanta to provokuje, aby dokázal, koľko je v ňom melodickej vynaliezavosti. Keď vychádza z akordov, vie na konci tridsiatich dvoch taktov, že sled akordov skončil a nedá sa nič iné robiť, len opakovať, čo tu už bolo – s istými obmenami. Je teda lepšie, keď je akordov menej, ale v práci s nimi sú neobmedzené možnosti.“ Predpovedal tak vývoj, ktorým sa pobral jeho vtedajší spoluhráč a obdivovateľ indickej hudby John Coltrane, ako aj do určitej miery extrémnejší a melodickejší Ornette Coleman. Vtedy vznikol jeden z umelecky aj komerčne najvydarenejších albumov – už spomínaná Hendrixova obľúbená nahrávka  Kind of Blue a neskôr  Sketches of Spain (1960). 
.od rána do večera
Počas nahrávania Bitches Brew Davis použil rovnakú metódu ako pri Kind of Blue a In a Silent Way. Do štúdia hneď na začiatok priniesol iba náčrtky partitúr, ktoré nikto predtým nevidel, a na ich základoch potom virtuózni muzikanti „od rána do večera“ improvizovali. Producent Teo Macero nechal bežať po celý čas nahrávacie pásy, pri produkcii hráčov nerušil a natočil doslova každý tón. Davis túto jam-session celú riadil a nasmerúval ako dirigent – išlo tak vlastne o akési pokračovanie tvorivého procesu, niečo ako „živé komponovanie“ On sám o tom hovorí:  „Toto nahrávanie bolo o improvizácii, a práve to robí z džezu takú báječnú vec. Kedykoľvek sa zmení klíma, zmení sa celý váš prístup, a tak hrá muzikant inak. Najmä keď pred neho nepostavíte žiadne noty.“ Davis pri experimente vystriedal celú „encyklopédiu muzikantov“, (Joe Zawinul, Chick Corea, John Mclaughlin, Wayne Shorter, Dave Holland, Jack DeJohnette, Lenny White a ďalší), ktorí neskôr – ovplyvnení vzájomnou chémiou z „davisovskej esencie“ – so svojimi kapelami, ako napríklad Mahavishnu Orchestra, Weather Report alebo Return To Forever tvorili výraznú džezovú avantgardu ďalšieho dvadsaťročia. Pre výsledok nahrávky mala obrovský význam aj postprodukcia, ktorá predstavovala radikálny krok. Davis, spolu s producentom Tee Macerom, nastrihal a pozlepoval z jednotlivých nahraných pások segmentovaným spôsobom výsledný produkt do akéhosi prepletenca. V jednej pasáži sa tak mohli ocitnúť fragmenty z rôznych nahrávacích frekvencií. Z dnešného pohľadu išlo vlastne o akýsi zvláštny druh samplovania a podobný spôsob dovtedy použili iba členovia The Beatles (priznávajúci vplyv Williama Burroughsa) s producentom George Martinom na platni Revolver a rozvinuli v nahrávke Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band. Niekdajší Davisov bubeník a priamy účastník nahrávania Bitches Brew Jack DeJohnette  k skúške časom po štyridsiatich rokoch dodáva: „Je to stále strašne svieža muzika. Vonkoncom nadčasová. V úplnom súlade s tým, čo sa dnes v hudbe deje. Je zaujímavé, že či už ide o takzvaný ambient džez, trance music, alebo ďalšie podobné žánre – všetko sa dá nájsť už na Bitches Brew.“
.vynálezca Davis
Keď sa hľadajú dôvody, pre ktoré bol práve Miles Davis jednou z vedúcich osobností moderného džezu, poukazuje sa najmä na jeho hudobnú koncepciu, ktorá bola prínosom pre hlavné etapy vývoja druhej polovice minulého storočia, ale aj na vplyv jeho osobnosti smerom k spoluhráčom. Pokiaľ ide o hráčske kvality, Davis ako sólista nepatril do kategórie trubkárov s vybrúsenou technikou. Nepoužíval široký trojoktávový register, ale hral prevažne v stredných polohách. Typické pre neho nie sú ani rýchle behy a niektorí o ňom hovoria ako o geniálnom majstrovi kiksov. Laco Déczi hovoril o ňom skôr ako o vynálezcovi ako o trubkárovi. Pri počúvaní je jasné, že emocionálne účinky a džezový výraz dosahoval Davis najmä nenapodobiteľným tvorením tónu, frázovaním a dynamickým cítením. Jeho geniálnosť spočíva v používaných prostriedkoch výrazového vyjadrenia, ktoré nedovolia plagiátorstvo jeho hry, hoci na to jeho skladby zdanlivou technickou ľahkosťou zvádzajú. Preto nie div, že Davisova hra nahráva predovšetkým emóciám: experti vravia, že jedine ona mohla dodať výbušnej hre Charlieho „Bird“ Parkera intímnosť, tvorcovia dnes už klasického filmu Výťah na popravisko ju využili v hlavných dramatických scénach a trubkár Laco Déczi si, s humorom jemu vlastným, pri nej predstavoval, ako mu konečne odovzdávajú kľúče od vytúženého bytu. Niekomu môže pripomínať nočný šelest stromov v Antonioniho Zväčšenine pri hľadaní miesta vraždy (hudbu k filmu napísal Herbie Hancock), inému chvíle strávené v malom hoteli s dokonale prefíkanou „štetkou“. Jednou vetou povedané: Davisova hudba po Bitches Brew sa stala prostredníkom medzi umením a životom s pridanou hodnotou nielen pre džezmenov, ale aj pre celú modernú hudbu.
Miles Davis: Bitches Brew 40th Anniversary Legacy Edition. Vyd. Columbia/Sony Music 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.pavel Malovič .časopis
.diskusia
.neprehliadnite