Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Beat, zen a ekológia

.pavel Malovič .časopis .literatúra

Kľúčový predstaviteľ sanfranciskej básnickej renesancie a zakladajúci člen literárneho zoskupenia „beat generation“ Gary Snyder (1930) dnes býva považovaný za „klasika“ modernej americkej poézie a ekologického priekopníka.

Aj po ôsmich dekádach bohatého života je vitálny a plný energie. Stále píše básne aj eseje, pôsobí ako ochranca prírody, antropológ a orientalista. Už niekoľko desaťročí ho dychtivo počúvajú generácie, ktoré nechcú uviaznuť v močiari konzumu, bezduchosti modernej civilizácie a vlastne aj v beznádeji. Je profesor kalifornskej univerzity v Davise, pre mnohých mentor, pre iných guru. Nedá sa zaradiť do nejakej kategorizačnej škatuľky – existuje totiž len málo autorov, ktorí boli a sú schopní spojiť vieru v svoje poslanie a moc poézie s takou presvedčivosťou ako Snyder. Prelína sa v ňom súčasne filozof, horolezec, drevorubač aj znalec prírody a v originálnej tvorbe vychádza nielen z pevného základu mýtov, básní a piesní, ale predovšetkým zo skúseností najrozličnejších kultúr a ich vzájomného prepojenia. Zároveň – pokiaľ by sme hľadali príklad skutočného previazania vlastného života a tvorby, v euroamerickej kultúre budeme len ťažko hľadať vhodnejší príklad.

.neposlušný občan
Na otázku, či jeho texty patria „iba“ k beatnickej literatúre, nie je jednoduché odpovedať. S tvorbou Kerouaca alebo Ginsberga ho spája takmer všadeprítomná revolta proti establishmentu. Vždy vystupoval v duchu téz Henry Davida Thoreaua, ktorý „občiansku neposlušnosť“ považoval za dôležitý prejav ľudskej dôstojnosti a charakterizuje ju ako „trvanie na určitých hodnotách navzdory autorite Štátu“. Bol jedným zo šiestich autorov („šesť anjelov na jednom javisku“ – ešte Philip Lamantia, Michael McClure, Philip Whalen a Kenneth Rexroth, ktorý to celé zorganizoval), dopĺňajúcich 13. októbra 1955 Allena Ginsberga, keď šokoval Ameriku siahodlhou recitáciou svojho slávneho Kvílenia (Howl) v sanfranciskej Six Gallery. Jack Kerouac si ho zvolil ako predobraz beatnického básnika Japhy Rydera so záujmom o lezenie po horách a orientálne kultúry vo svojom románe Dharmoví tuláci. Napriek tomu stál Snyder v 60. rokoch vďaka svojim životným krédam tak trocha bokom. To mu však nijako nebránilo v tom, aby spolu s rockovými muzikantmi a Ginsbergom kraľoval na legendárnom zhromaždení Human Be-In v Golden Gate Parku v San Franciscu 14. januára 1967, kde zadutím na lastúru „odštartoval“ hnutie hippies. Časopis The City of San Francisco Oracle, vydávaný v hippie štvrti Haight Ashbury, na titulnej stránke oslavoval v súvislosti s touto udalosťou štyri kultové osob- nosti – okrem dvoch spomínaných ešte aj popularizátora taoizmu a buddhizmu Alana Wattsa a psyche delického „veľkňaza“ Timothy Learyho...
Nikdy neveril na možnosť náhlej, okamžitej revolučnej zmeny spoločnosti. Vo vznikajúcich hippiesáckych komunitách videl možnosť nadviazania na tradície pôvodných spoločností, ktoré pre neho boli modelom spolunažívania väčšieho počtu ľudí. Myšlienku prakticky realizoval niekoľkomesačným pobytom v komúne na japonskom ostrovčeku Suwano–se. Vrátil sa však natrvalo do USA, aby „pootočil kolesom dharmy“ a v roku 1969 sa s rodinou odsťahoval do pohoria Sierra Nevada, kde si postavil lesný zrub v japonskom štýle a kde žije dodnes.

.zen
V beatnickej komunite aj vtedajšej celej literárnej spoločnosti mal Snyder špecifické postavenie, čo pretrváva doteraz. On vlastne priviedol svojich obdivovateľov a „parťákov“ (najmä Ginsberga, s ktorým na začiatku 60. rokov vycestoval do Indie) k aktívnemu záujmu o oblasti východných kultúr a myslenia, pretože sa v priebehu svojich antropologických a lingvistických štúdií na univerzitách v Bloomingtone a v Berkeley touto problematikou zaoberal. Ako výstižne poznamenal Ginsberg: „Gary je prakticky jediný americký intelektuál, ktorý skutočne strávil desať rokov v zenovom kláštore.“ V čase, keď Ginsberg, Kerouac, Corso, Ferlinghetti a ďalší beatnici na západnom aj východnom pobreží USA šírili niektoré izolované pojmy a čriepky ideí buddhizmu, zenu či konfucianizmu, žil Snyder skutočne mimo tohto hlučného diania v ústraní „kláštora veľkej cnosti“ Daitoku-ji v Kjótó.
Kontakt však udržiaval najmä s Ginsbergom, a to listovou formou, o čom svedčí aj nedávne americké vydanie výberu z ich korešpondencie (The Selected Letters of Allen Ginsberg and Gary Snyder). Snyder k tomu hovorí: „Keď som znova prečítal všetky tie listy s Allenom, vybavilo sa mi predovšetkým naše priateľstvo a čas mladosti, keď chcete so svojimi priateľmi všetko prediskutovať a o všetko sa podeliť. Myslím, že dnes to isté robia mladí prostredníctvom Facebooku alebo Twitteru – ale v 50. a 60. rokoch sme si písali listy. Trocha rozpačitý som bol z učiteľského tónu niektorých mojich listov Allenovi, ale zasa ma potešilo, že ani jeden z nás sa nesnažil vyzerať cnostnejšie a opa trnejšie ako v skutočnosti – ako sme zo seba nekompromisne chrlili svoje bláznivé nadšenie.“

.na hranici svetla
Snydera od ostatných odlišovala aj originálna poetika. Už od prvých básní bolo jasné, že mu nie je vlastné Ginsbergovo chrlenie dlhých veršov ani Kerouacove prúdy spontánnej „jazzovej“ prózy. Jeho verše boli skôr výsledkom myšlienkovej kompresie a pomerne dlhého procesu formálneho cizelovania. Už v debutovej zbierke básní Násyp z kamenia (Ripgrap, 1959) naznačil chápanie poézie ako „budovanie kamenných chodníkov na klzkej stene metafyziky“.
Zrejmá je aj inšpirácia krehkými čínskymi a japonskými kresbami aj obrázkovým písmom. V ďalších publikáciách sa pokúša dlhšími básňami podať rozvinuté ekopoetické výpovede o svete, prírode a živých bytostiach v nej vrátane ľudských tvorov. Kritici už koncom 60. rokov oceňovali kvalitu Snyderovej tvorby, jeho poetické skladby nadšene porovnávali s takými opusmi ako Pustatina T. S. Eliota alebo Cantos Ezru Pounda. K širšiemu publiku však prenikol až knižkou, v názve ktorej použil indiánske označenie amerického kontinentu Korytnačí ostrov (Turtle Island, 1974), ktorej témou bolo takzvané skutočné žitie na určitom mieste so všetkým, čo s tým súvisí – ochrana prírody, úcta k ostatným živým formám, striedmosť, pokora.
Kritici túto zbierku básní označili za míľnik americkej literatúry a v roku 1975 mu za ňu udelili prestížnu Pulitzerovu cenu. Z ďalších prác patrili k naj známejším Staré cesty (The Old Ways, 1977), Prax divočiny (The Practice of the Wild, 1990) a Miesto v priestore (A place in Space, 1995). V roku 1997 dostal Bollingenovu cenu za poéziu. Výsledok štyridsaťročnej práce na voľne komponovanom cykle Hory a rieky bez konca (1996) a doposiaľ posledná zbierka Nebezpečenstvo na vrcholkoch (Danger on Peaks, 2005) svedčia o jeho neustálom premýšľaní a praktickom prelínaní kultúr života v súlade s prírodou.
Je iste pozoruhodné, že z pôvodného beatnického hnutia do dnešných dní prežíva najvýraznejšie myšlienka potreby starať sa o životné prostredie. Napokon, účastníci poslednej návštevy Allena Ginsberga v Česku si určite spomenú, aký dojem v nich zanechalo jeho opakované memento „naša planéta nie je plechovka od piva“.
Takúto ekologickú senzibilitu pestoval vo svojich kolegoch práve Snyder a v USA patrí nielen medzi legendy takzvanej kontrakultúry, ale aj medzi najvýznamnejších amerických spisovateľov, ku ktorému sa hlásia čitatelia poézie, ekológovia, bývalí hippies, univerzitní študenti a pe dagógovia aj „osvietení biznismeni“, ktorí nemalú časť svojich prostriedkov investujú do ochrany prírody. On vo svojej nekonečnej misii stále pokračuje – okrem domácich „povinností“ cestuje po svete, zúčastňuje sa ekologických a básnických seminárov a konfe rencií (pred dvoma rokmi zavítal ako hosť pražského festivalu spisovateľov aj do českej metropoly), študuje životy prírodných národov a hľadá spôsoby, ako ich znalosti a schopnosti skĺbiť so životným štýlom technickej civilizácie.
Ako vidí Gary Snyder svoje verše? V básni Ako ku mne prichádza poézia zo zbierky Nebezpečenstvo na vrcholkoch sa zveruje: „Prichádza potkýnajúc sa cez/balvany za noci, zostáva/vydesená bokom/pri mojom táboráku/ stretávam sa s ňou na/hranici svetla.“
A nakoniec: ak by sme chceli aspoň vzdialene hľadať podobnú osobnosť v slovenskej literatúre, núka sa jediné meno – Ivan Laučík. Osamelý bežec, horolezec, jaskyniar, učiteľ a básnik.

Autor je lekár a publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite