Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viem, kde žijem

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Slovenskí kunsthistorici sa zväčša ľahko zhodnú na tom, kto je najvýznamnejší súčasný slovenský sochár. Oceňujú však nielen jeho dielo, ale aj nekompromisné odmietnutie socialistického realizmu a dôstojný spôsob, akým prežil normalizáciu. Jozef Jankovič.

.vy ste Bratislavčan, ale nepochádzate z umeleckej rodiny.
Nie, moji rodičia boli to, čo sa dnes módne označuje ako „obyčajní ľudia”. (Smiech.) Boli to skutočne obyčajní ľudia, v zásade nedotknutí kultúrou. Otec bol vlakvedúci a matka bola v domácnosti, teda tradičná rodina. Jediné výtvarné umenie, ktoré sme doma mali, bola Panenka Mária nad posteľou, jediná kniha bola Biblia pri posteli. A rádio.

.ako ste sa dostali k umeniu?
Náhodou. Ako dieťa som si nekreslil, lebo sme bývali šiesti v jednoizbovom byte, čiže nebol priestor. Ale v poslednom ročníku na základnej škole som dostal za učiteľa kresby jednu zaujímavú figúru. Bol to umelec vyštudovaný v Budapešti a zrejme v rámci výmeny obyvateľstva repatriovaný na Slovensko. Volal sa Géza Balázs. Dodnes som o ňom nič konkrétne nezistil. On zistil, že mám talent na kreslenie. Stihol ma „nabudiť” a umožnil mi pracovať v jeho kabinete. Potom ma nahovoril, aby som išiel na umeleckú priemyslovku.

.rodičia s tým nemali problém, že syn chce byť umelec?
Ten Géza Balázs nahovoril aj mojich rodičov, lebo v rodinách, ako bola naša, nebolo zvykom, aby najstarší syn išiel študovať. Najstarší syn mal pomáhať otcovi živiť ďalšie deti. Ale otec súhlasil, a tak som sa prihlásil na ŠUP-ku.

.od začiatku ste chceli byť sochárom?
Nie. Hlásil som sa na grafiku, lebo dovtedy som len kreslil. Na škole ma z úradnej moci – ako to v tých časoch bolo zvykom – preradili na rezbárstvo čiže na sochárčinu. Na skúškach som mal prvýkrát v rukách hlinu a prvýkrát som modeloval. Asi to nebolo zlé, ale pamätám sa, že najmenej dva-tri roky som bol frustrovaný z toho, že so mnou takto vybabrali. No ale potom som zistil, že sochárčina je zaujímavá.

.vtedy bola v Bratislave ešte socha Stalina. Aj vy ste zatúžili urobiť raz veľkú sochu?
Nie. Do školy som nastúpil v roku 1952, takže som študoval v tých najhorších stalinistických časoch. Ale ŠUP-ka v tých časoch bola enkláva, kde učili zaujímaví ľudia. Vyhýbali sa ideologickej práci tým, že nás tvrdo trénovali v realizme. To bola skutočne dobrá škola. Aj dnes by sa trochu toho realizmu zišlo na umeleckých školách. Dynamickosť ŠUP dokumentuje to, že z nej vyšli tie najzaujímavejšie figúry, ktoré tvorili šesťdesiate roky v umení: Brunovský, Rudavský, Popovič, režiséri Jakubisko, Havetta, mím Sládek a ďalší. Hoci sme na škole mali zopár indoktrinovaných ľudí, ktorí sa snažili presadiť ideológiu, neboli veľmi úspešní.

.pamätáte sa na prvú výstavu, na ktorej ste boli?
Paradoxne na výstave sovietskeho socialistickorealistického umenia. Boli tam veľké bojové plátna, Stalinovia, Leninovia. Bolo to, samozrejme, bravúrne namaľované a malo to svoju atmosféru, pre neškoleného mladého človeka prekvapivú.

.po skončení ŠUP-ky ste síce chceli do Prahy, ale skončili ste v Bratislave na VŠVU.
Boli sme pomerne dynamický ročník a všetci sme chceli pokračovať na pražskej „umprumke“. Hlásili sme sa na rôzne oddelenia, ale všetkých nás dali na skúšky do jedného ateliéru k sochárovi Vágnerovi. Keďže brali dvoch, bolo jasné, že veľké šance nemáme. Zobrali jedného českého uchádzača a jedného slovenského. Ten Čech mal najviac bodov, o bod menej sme mali dvaja Slováci. Starý pán Vágner sa nás spýtal, koľko máme rokov. Ten druhý bol o dva roky starší, tak mne povedal: „Vy můžete přijít příště”. (Smiech.) Prijali ma do prípravky, ale nemohol som otcovi povedať, že si chcem o rok predĺžiť štúdium. Prihlásil som sa teda na VŠVU a bol som prijatý. Tak som zostal v Bratislave.

.začali ste študovať v roku 1956. Aká bola vtedy VŠVU?
Takmer všetci profesori boli komunisti, boli tam dobrí aj slabší umelci. Prvý ročník som absolvoval u mladého asistenta, ktorý práve prišiel z Prahy a volal sa Ján Kulich. Takže som hneď spoznal svojho spolupútnika a v istom zmysle protipól mojej tvorby.

.keď ste v päťdesiatych rokoch študovali sochu, počítali ste s tým, že budete musieť spraviť aj nejakého Lenina?
Na škole sa tomu nedalo vyhnúť. Je pravda, že profesor Kostka nebol až natoľko indoktrinovaný a skôr nás viedol k realistickému sochárstvu rodinovského typu.

.ale počítali ste s tým, že vaša budúcnosť bude zviazaná najmä s takýmito objednávkami, ako je Lenin, partizán, milicionár.
Ťažko to posudzovať z dnešného pohľadu. Študovali sme v dobe, keď prakticky iné informácie ako tie, čo nám naservírovali, neexistovali. Všetky informácie sme si museli sami nejakým spôsobom získať. Vedeli sme, že škola nás formuje jednostranne. V tom čase nám oficiálne ako odstrašujúci príklad ukazovali obrazy Ľudovíta Fullu ako formalistu, budovu pošty nám  prezentovali ako zvrhlú funkcionalistickú architektúru a podobne. Na Slovensku v tom čase neexistovali relevantní teoretici. Teóriu nás učil pán Volavka z Prahy a pán Zykmund z Brna, ktorí nám boli schopní ukázať aj inú stránku umenia, teda dejiny moderného umenia, ktoré bolo zavrhnuté. Nemohli to prednášať priamo, ale kto mal záujem, mohol sa to od nich dozvedieť. Ich najväčšia zásluha bola, že založili na škole knižnicu a presadili, aby tam prišli aj prvé knihy zo Západu. Tak sme videli prvé reprodukcie iného umenia, než tu bolo vtedy prezentované.

.študovali ste v ateliéri Jozefa Kostku. Aká to bola skúsenosť?
Slovenské sochárstvo je podivná záležitosť. Celá tradícia, na ktorú som mohol nadväzovať, bol Jozef Kostka, ktorý bol odo mňa o nejakých 25 rokov starší. Potom možno ešte Koniarek, ale ten bol vtedy zatlačený do úzadia. Dodnes neexistuje jediná kniha o slovenskom sochárstve. Takže väčšina ľudí dnes nevie, akí sochári tu žili, čo robili, nikto ich diela nehodnotí, neporovnáva.

.aký bol Jozef Kostka pedagóg?
Keď sme sa neskôr pokúšali nájsť vlastnú cestu a vyrovnať sa s umením na Západe, dostali sme sa spolu s kolegom Jarom Kočišom trochu do konfliktov. Kostka to riešil tak, že sme museli realisticky modelovať a popri tom sme mohli vymýšľať hlúposti. Kostka ich pri prieskume obhajovať odmietol, ale nevyhodil ma, za čo som mu vďačný.

.v šesťdesiatych rokoch ste začínali svoj profesionálny život. Cítili ste, že prichádza uvoľnenie, zmena?
Dnes je tu mýtus šesťdesiatych rokov. Skutočne to bola zaujímavá a dynamická doba, ale všetko sa muselo vybojovať. To znamená, že ste museli pomalými krokmi meniť klímu, spoločnosť, presadzovať jednu vec za druhou. Nič nebolo zadarmo. Cenzúra bola zrušená až niekedy v roku 1965 alebo 1966. Dovtedy ste na každú výstavu museli mať cenzorskú pečiatku.

.začínali ste výstavami na tzv. Konfrontáciách. O čo išlo?
Výtvarné umenie má svoju vnútornú dynamiku. Vždy určitá časť výtvarníkov cíti, že by sa to malo niekde posunúť. No a v tom čase, keďže sme začali byť trošku zorientovaní, mysleli sme si, že vývoj smeruje k odklonu od realistického zobrazenia smerom k abstrakcii. Bolo to mierne oneskorené voči Západu, ale aj tak tu táto myšlienka bola veľmi kontroverzná a priam provokatívna voči vyznávačom socialistického realizmu, lebo v ich očiach to bol vrchol kapitalistickej dekadencie. Ja a pár kolegov, ktorí mali podobné cítenie, sme sa dali dohromady a začali sme hľadať cestu. Vytvorila sa z toho legenda.

.oficiálne ste to vystavovať nemohli?
Chceli sme robiť umenie podľa vlastných predstáv a slobodne sa vyjadriť. Dá sa to robiť tak, že maľujete zavretý v ateliéri, ale musíte mať aj diváka a nejakú spätnú väzbu. Preto sme sa snažili dostať na verejnosť, hoci oficiálne sme to vystavovať nemohli. Pokúšali sme sa diela  prezentovať aspoň úzkemu okruhu ľudí v ateliéroch. Prvá výstava sa konala v mojom ateliéri, čo bola vlastne jedna  bývalá obchodná miestnosť v rodinnom dome v starej Petržalke. Ďalšia výstava bola u Rudavského, ďalšia u hudobného kritika Mačáka. Štvrtá výstava už bola vo foyer Malej scény SND a piata už v normálnej galérii Majerník. Erózia systému išla krok za krokom. Dnes je tendencia hovoriť o dobe totality alebo o dobe normalizácie ako o celku. To je nezmysel. Každý rok bola iná situácia.

.vy ste boli členom viacerých umeleckých skupín. Bolo to výhodné?
Jeden z výdobytkov zo začiatku šesťdesiatych rokov bol, že dovtedy jednotný Zväz výtvarných umelcov umožnil vznik tvorivých skupín. To bol veľký pokrok a vďaka tomu vzniklo množstvo rôznych skupín na rôznych platformách. Tak vzniklo aj určité konkurenčné prostredie, to už bol život a dynamika.

.ale v takej skupine boli vždy talentovaní aj menej talentovaní umelci, ten rozdiel v kvalite môže byť priepastný.
To je tak aj dnes.V tom konkrétnom čase ten rozdiel nie je až taký viditeľný. Konfrontácie existovali päť rokov, a potom sme sa všetci  vyvinuli svojim vlastným smerom, tak už nebola potreba, aby sme ďalej udržiavali nejakú skupinu. Ale medzitým vznikla v Brne skupina Parabola, kde boli tiež naši známi a tiež to malo určitú dynamiku. V roku 1970 v rámci normalizácie prišiel zákaz skupín. Až v lete 1989 sme založili skupinu Gerulata, kde sa nám podarilo dať dohromady vyše 60 sochárov a pokúšali sme sa spolu vystavovať.

.vy sa dobre cítite v umeleckej skupine?
Keď nejaká skupina či združenie vzniká, na začiatku to má svoju príčinu a dynamiku. Každá takáto skupinová dynamika má pomerne krátky polčas rozpadu. Gerulatu sme rozpustili v roku 1999, lebo rozpory medzi talentovanými a menej talentovanými, medzi tými, ktorí pracujú a ktorí sa vezú, už boli neprekonateľné.

.v šesťdesiatych rokoch ste vystavovali v Ríme, v Paríži, vo Viedni, v Düseldorfe, v Benátkach, v Osake... Ako sa to stalo?
Situácia sa v kultúre veľmi rýchlo liberalizovala. Zrazu bola možnosť nadväzovať kontakty v cudzine, organizovať výstavy, sympóziá a získavať štipendiá. Dôležité bolo aj to, čo sa dialo doma. V roku 1968 sa nám podarilo urobiť veľkú výstavu Danuvius, čo bola prvá a zároveň posledná medzinárodná prehliadka mladého svetového výtvarného umenia vo Východnom bloku. Konala sa Socha piešťanských parkov a podobné akcie. Boli to oficiálne, štátom podporované a dotované akcie.

.ale vy ste sa úspešne presadili na Západe. Čo za tým bolo?
Podarilo sa to viacerým. Bola za tým schopnosť riskovať.

.čo ste riskovali?
Človek prinajmenšom riskoval blamáž. Išli sme do prostredia, na ktoré sme neboli pripravení a vybavení. Nevedeli sme jazyky, nemali sme informácie, nemali sme konexie. Je to skoro, ako keby ste emigrovali. Museli ste účinkovať v cudzom prostredí, ale tváriť sa, že ste tam doma a že vám je všetko jasné.

.ale komplexom menejcennosti človeka spoza Železnej opony ste zrejme netrpeli?
Každý činný človek trpí komplexom velikášstva a zároveň komplexom menejcennosti. Je len otázka, akú rovnováhu je medzi tým schopný udržať. Vždy musíte o sebe pochybovať a vždy musíte mať sebadôveru.

.aký bol na Západe ohlas na vašu prácu?
Keď sme tam doniesli naše práce, mali pozitívny odborný ohlas. Žiaľ, nemalo to ohlas ekonomický. Nikdy sme sa nedostali na západný trh a dodnes slovenské umenie na západnom trhu nefunguje. To nebola ani tak chyba nás výtvarníkov, ale chyba toho, ako je tento trh usporiadaný.

.v šesťdesiatych rokoch vznikol jedinečný projekt Múzea SNP v Banskej Bystrici, na ktorom ste sa podieľali. Ako to vzniklo?
Dá sa to vysvetľovať ako náhoda a dá sa to vysvetľovať ako logický sled príčin. V roku 1960 Dušan Kuzma založil na VŠVU oddelenie architektúry. Mal víziu prepojenia sochárstva s architektúrou. Aj ja som teda začal spolupracovať s architektmi a zúčastnil som sa s nimi aj na nejakých súťažiach – napríklad na pomník SNP v Bratislave.

.ten, čo dnes voláme občas Rozvadená rodina a vytvoril ho Ján Kulich?
Nie. Už predtým prebehli minimálne dve architektonicko-sochárske súťaže na tento priestor. Dokonca som v nich dostal aj nejakú cenu. Ale ako to býva pri takýchto súťažiach, súťaží sa dovtedy, kým to nevyhrá ten, kto to vyhrať má.

.ako ste sa teda dostali k práci na návrhu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici?
Dušan Kuzma vyhral architektonickú súťaž ešte v roku 1959, a to s návrhom funkcionalistickej budovy, ale stavba sa odkladala. Keď sa opäť vrátila myšlienka, že treba postaviť pamätník, vývoj medzitým šiel takým rýchlym tempom, že Kuzmov návrh z roku 1959 sa stal bežným štandardom. To si sebakriticky uvedomil aj Kuzma, preto prišiel s návrhom, že my dvaja urobíme aj návrh na alternatívny pomník Povstania a on ho potom ponúkne na realizáciu spolu s pôvodným návrhom. Ja som tomu veľmi neveril, ale bola to zaujímavá ponuka.

.vy ste sa teda podieľali aj na samotnom architektonickom návrhu stavby? Ešte stále sa často ako jediný autor uvádza Kuzma.
Som spoluautor architektonického návrhu,v odbornej tlači som uvádzaný, ale oficiálne som občas scenzurovaný. (Smiech.) Keď sa mi za normalizácie pokazil kádrový profil, tak ma vycenzurovali a za nenormalizácie ma tam nemá kto dať naspäť.

.vaša socha, ktorá je už opäť súčasťou Pamätníka SNP, by zrejme nikdy nemala šancu prejsť cez nejakú verejnú súťaž, ktorú by organizovali komunisti. Ako sa vám ju podarilo presadiť?
Vďaka tomu, ako bol ten architektonický návrh urobený. Keď akceptovali návrh pamätníka, tak museli akceptovať aj sochu, lebo tam boli autorské práva. Keby tá socha išla cez súťaž, tak by nikdy neprešla. Investorom stavby bola Slovenská národná rada a celé Predsedníctvo SNR prišlo schvaľovať tretinový model sochy Obete varujú a odmietli dať súhlas na realizáciu.

.čo ich tak pobúrilo?
To, že nevyjadruje víťazstvo. Oni mali fixnú ideu, že musí zosobňovať ich ako víťazov v dejinách.

.s touto ideou ste nesúhlasili?
Ak by som bol súhlasil s ideou víťazstva, tak skončím v socialistickom realizme. V tej dobe sa víťazstvo nedalo urobiť realisticky tak, aby ste sa tam nedostali. A v tom prípade by som to ja so svojím autorským programom nemohol realizovať. Nikdy som nebol komunista a nebol som ani indoktrinovaný ich názorom, preto som si mohol dovoliť vnímať Povstanie aj inak.

.o Povstaní sa stále hovorí ako o jednej z najsvetlejších kapitol našich dejín. Z vášho súsošia ide veľmi silná emócia – ale nie hrdosti či šťastia, je v nej utrpenie, bolesť, hrôza. Prečo?
Koncept Pamätníka bol taký, že víťaznú ideu by mala prebrať architektúra vo svojej veľkoleposti, a ona mala – ako v škrupinke orecha – ukrývať aj spomienku na tých, ktorí za to zaplatili životom. Priamo sa táto idea nedala napadnúť, ale investori mali pocit, že nedostali to, čo chceli. Napokon sa socha v roku 1968 zrealizovala len vďaka tomu, že niekto prišiel s chytrým kompromisom: vypísali súťaž na sochu víťaza pod Pamätníkom. Tá aj prebehla, prišlo asi 20 návrhov, ale vývoj už bol taký dynamický, že z tých 20 bolo už 19 abstraktných, len jeden bol realistický a aj ten bol nepoužiteľný. Medzitým sa moja socha dokončila a už sa to nedalo zastaviť. Ale na jej odhalenie som už nebol pozvaný. A bolo jasné, že je len otázkou času, keď bude socha odstránená. Podarilo sa im to v roku 1972.

.v novembri 1972 nové vedenie Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ktoré menoval minister Válek, ideologicky zhodnotilo vývoj v šesťdesiatych rokoch a menovite označilo hlavných vinníkov za zradu socialistického realizmu. Vaše meno sa objavuje v tej správe často. Patrili ste do skupinky s „najkrajnejšou dogmaticko-sektárskou úchylkou“, boli ste vraj jeden z hlavných bojovníkov proti zväzu, zodpovedali ste za dezorientáciu nastupujúcej generácie. Dokonca vás kritizovali za to, že vo svojej sochárskej tvorbe akceptujete „až patologicky naturalistickú výrazovosť“. Prečo si práve vás vybrali normalizátori za jedného z najhorších zradcov socialistického realizmu?
(Úsmev.) K tomu sa nebudem vyjadrovať.

.vy ste sa predsa nikdy veľmi politicky neangažovali – možno s výnimkou novembra 1989?
Politika ma vždy zaujímala, ale vždy som sa cítil primárne ako výtvarný umelec, a nie ako človek, ktorý má naprávať krivdy okolo seba. Akurát som presadzoval ten druh umenia, ktorému som veril.

.nebolo v tom náhodou to, že ste boli talentovanejší ako iní, že ste vyčnievali, boli ste úspešní na Západe?
Ja si myslím, že tam boli tri motívy. Bol som vždy relatívne spoločensky aktívny a v šesťdesiatych rokoch som organizoval rôzne výstavy, bol som predsedom komisie pre mladých. Druhým motívom bola socha v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. A tretím motívom bolo, že sme boli akceptovaní na Západe a hlavne moja účasť na Bienále v Benátkach, kde moje sochy pobúrili nového ministra kultúry Válka a sovietsku ministerku kultúry Furcevovú.

.takže bola v tom aj závisť alebo osobná pomsta za úspech?
Vylúčiť sa to nedá. Ale po Poučení z krízového vývoja museli nájsť nejakých ľudí, ktorí boli za ten vývoj zodpovední. A ak máte trestať, tak nemá význam potrestať niekoho, kto je neznámy. To nemá odstrašujúcu silu.

.keď už bolo jasné, že socialistický realizmus a jeho vyznávači prevalcujú všetko ostatné, neuvažovali ste o emigrácii?
Uvažoval som o tom. Možno by som sa vonku presadil, možno nie, emigrácia výtvarníkov bola veľmi malá, odišiel Ladislav Guderna a neskôr Stano Filko, z Čiech odišlo viac ľudí. Keď sa na to pozriete spätne, nie je žiadny rozdiel medzi tými, čo odišli, a tými, čo zostali a zažili normalizáciu. Skôr by som povedal, že tí, ktorí ostali, sú autentickejší.

.ale vy ste už mali vonku kontakty, úspešné realizácie, vám by sa začínalo vonku ľahšie.
Bol som rukojemníkom vlastného diela. Keby som bol odišiel, ostalo by tu moje desaťročné dielo, nemal by ho kto opatrovať a udržiavať. Okrem toho v roku 1969 sa ešte odlievalo bystrické súsošie v Budapešti, keby som odišiel, už by sa to neodlialo. Bolo by to dosť kontraproduktívne. Viacerí vaši kolegovia, s ktorými sme hovorili, oceňovali, že vy ste sa po tom, čo vás odstavili od oficiálneho umeleckého života, nesťažovali, nezatrpkli ste, naopak vzali ste to ako výzvu, ako istý reštart, ktorý sa naplno prejavil aj vo vašej tvorbe.
Každý výtvarník si musel nájsť nejakú stratégiu na prežitie. Iste, bola po ruke aj lákavá možnosť uraziť sa a pestovať si sebaľútosť, ja som zvolil inú taktiku. Povedal som si: nie som žiadny nepriateľ režimu, len som od neho nezávislý, zodpovedám sám za seba a aj o svojej tvorbe rozhodujem sám. Asi pred piatimi rokmi som sa dozvedel, že napriek tomu ma vyhlásili za nepriateľa režimu, keďže ma viedli v zväzkoch ako „nepriateľskú osobu“. Nikdy som netušil, že si ma tak vysoko cenia. (Úsmev.)

.ako ste to vytesnenie na okraj oficiálnej kultúry vnútorne spracovali?
Odmietol som si priznať, že som „závadný“. Tváril som sa, že som „nezávadný“, len potrestaný. Vďaka tomu som bol schopný aj takých vecí, ako keď mi v sedemdesiatom druhom ohlásili, že socha z bystrického Pamätníka bude odstránená, že som sa prihlásil ako autorský dozor pri jej odstraňovaní. A to je čistý masochizmus. (Smiech.) Ale vďaka tomu bola socha profesionálne odstránená a uložená do skladu stavebnín v Radvani. Ležala tam dva roky a nezmizol z nej ani gram bronzu. A keď prišla idea premiestniť ju na Kalište, tak bola socha kompletná.

.vám sa v čase normalizácie, keď oficiálni sochári bohatli zo štedrých štátnych zákaziek, naopak, prudko znížila životná úroveň. Nemýlime sa?
Samozrejme. Nešlo by to bez pomoci mojej manželky, ktorá to trpezlivo znášala, bez pomoci môjho otca, ktorý mi vždy poskytol nejaké peniaze, keď som sa dostal do problémov. Keď sa dáte na také riskantné povolanie, ako je sochárstvo, musíte si uvedomiť jeho úskalia. Vždy sú obdobia, keď sa nedarí. A keď to nie ste schopný zvládnuť, tak by ste sa do toho ani nemali púšťať.

.mohli ste niekde vystavovať?
Oficiálne som nemal výstavu, ale neoficiálne som mal množstvo výstav – v rodinných domoch, v malých galériách, v nejakých odborárskych kluboch, v závodoch. Niektorí ľudia za to boli potrestaní, iní nie. Dosť som vystavoval na Morave, lebo tam nebolo hneď známe, že som „závadný“.

.v 60. rokoch ste vystavovali v popredných galériách, všelikde po svete, a potom v nejakých kútikoch v závodoch či kluboch, kde sa našli odvážni ľudia. Nebolo to ponižujúce?
Výstava ako výstava.

.dostali ste sa k verejným objednávkam?
Komunisti na rozdiel od nacistov nesledovali tvorbu v ateliéroch, tam ste si mohli robiť čokoľvek. Celý represívny systém bol zameraný na to, aby vám sťažil prístup na verejnosť, zákaz vystavovať, cestovať, zákaz nákupu diel v štátnych galériách a zákaz prístupu do médií. Ale všetci sme boli registrovaní vo Fonde výtvarných umení a keď ste si zadovážili robotu, tak ste ju mohli zrealizovať, ak vám ju komisia schválila. A vždy záviselo od toho, aká partia sa tam zišla. Logicky sme nemohli robiť veľké zákazky, ale keďže vtedy existovala Hlava 5 Stavebného zákona, ktorá predpisovala, že z každej stavby určité percento išlo na výtvarné umenie, tak tých zákaziek bolo veľa. Na mňa sa ušli zákazky architektonického dizajnu, ako slnolamy, pitné vázy, podhľady stropov, fontány, veci, ktoré sa veľkým štátnym firmám neoplatilo robiť, ale niekto to urobiť musel.

.vy ste patrili k prvým ľuďom Novembra, dokonca ste na krátky čas v roku 1990 boli poslancom Federálneho zhromaždenia, potom ste sa vrátili k tvorbe. Od novembra 1989 prešlo 20 rokov. Koľko vašich sôch – okrem tej bystrickej – nájdeme na Slovensku na verejných priestoroch?
Za dvadsať rokov slobody som nedostal na Slovensku ani jednu ponuku na prácu vo verejnom priestore. Ale nie je pravda, že som nerealizoval nič vo verejnom priestore, mal som zákazky v Nemecku, vo Francúzsku, v Chorvátsku, vlani som realizoval zákazku pre Masarykovu univerzitu v Brne.

.ale tu nič?
Nič. Človek musí byť natoľko pružný, aby sa vedel prispôsobiť ekonomickým možnostiam, ktoré táto doba poskytuje.

.keď sa prejdete po svojom rodnom meste, a vidíte sochy Napoleona, Andersena, Čumila, aký máte pocit?
Západné mestá sú plné takýchto vecí. Je to problém dobového vkusu. Medzera medzi tvorcami a konzumentmi  sa ustavične rozširuje.

.takže vám tie sochy až tak neprekážajú?
Nepatrí sa mi kolegov kritizovať. Mne skôr prekáža, že tu neexistujú nejaké pravidlá. Nemôže to byť predsa tak rozdelené na dve strany, ktoré sa navzájom nepočúvajú. To rozdelenie vzniklo ešte za normalizácie – že bolo oficiálne a neoficiálne umenie. Už je dosť dlhý čas od prelomu, tak by sa malo dospieť ku konsenzu, čo z oficiálneho umenia bolo dobré a čo z neoficiálneho bolo zlé. Nemôže byť paušálne k jednej strane pridané slovo plus a k druhej mínus. Tým pádom nemôžete vytvoriť pravidlá.

.ale Ján Kulich bol prominentný komunistický sochár a dnes je opäť v kurze, nie je pri ňom znamienko mínus.
Ale nájdite mi jeden článok, ktorý by kunsthistoricky zhodnotil – vo vzťahu toho, čo sa dialo – jeho dielo v celkovom kontexte slovenského umenia. Zatiaľ sa všetko hodnotí tým, že bol komunista. Ale veď on nebol jediný komunistický sochár na Slovensku.

.podstata sporu o Svätopluka je podľa vás v tom, že to robil Kulich?
Samozrejme,ale nie je to jediný motív.

.ale nám sa nepáči, že žiadna vaša socha nie je na verejnom priestranstve v Bratislave a Kulichových sôch tu máme hneď niekoľko.
Pokiaľ budem realistický: Kulich má väčšie divácke zázemie, ako mám ja. Napriek všetkému je to  objektívny fakt.

.akoby ste ho bránili. Vy ste spokojný s tým, ako sa tu inštalujú sochy na verejné miesta?
Mne neprekáža, že vznikajú blbé sochy, tomu sa v demokratickej spoločnosti nedá zabrániť. Keď sa nejaká skupina ľudí dohodne, že chce nejakú sochu a ak majú dosah na nejaký priestor,a dostatočné finančné prostriedky, tak to tam posadia. To mi neprekáža, ale prekáža mi, že štát sa vyzul zo zodpovednosti za kultúru. A ekonomické elity nedospeli do takého štádia, aby tento problém riešili. Spor o Svätopluka je kontraproduktívny, lebo len utvrdil dve znepriatelené strany o svojej pravde a nikde som nepočul konštruktívny návrh, ako z tohto marazmu von. Ja preto ani nemám odvahu ísť v tejto dobe do verejného priestoru kdekoľvek na Slovensku.

.prečo?
Lebo automaticky nejaká časť ľudí bude proti vám a nejaká časť vás bude brániť.

.pred dvoma rokmi ste dostali Cenu predsedu NR SR, teda cenu vám dal Pavol Paška?
Áno.

.nedostali ste od neho ponuku, že keď už tak oceňuje vaše kvality, že by od vás niečo objednal?
Nie, ani som to neočakával. Kultúrna úroveň súčasných ekonomických a politických elít je nízka.

.čiže vy ste zmierený s tým, že Kulich je tu pre široké davy a vás ocenia viac znalci a kunsthistorici.
Už na začiatku svojej kariéry som sa musel zmieriť s tým, že musím vyrobiť viac artefaktov, ako je nepriateľská spoločnosť schopná zničiť. Viem, v akej spoločnosti žijem.

.takmer do konca novembra potrvá vaša výstava v Danubiane. Kedy ste mali naposledy takúto veľkú výstavu?
Takáto retrospektívna výstava bola v roku 1997 v SNG. Nie je príčina, prečo takéto výstavy robiť častejšie. Je to nákladná záležitosť a v sochárstve nemôžete mať takú produkciu, aby ste stále mohli ohurovať novými a novými vecami.

.iniciatíva na túto výstavu prišla od Danubiany?
Áno. Ja som vždy tento projekt podporoval. Myslím si, že to je skutočne záslužná činnosť. Pokiaľ sa im podarí získať finančné prostriedky na dostavbu Danubiany, kde majú v úmysle umiestniť zbierku holandského, svetového a slovenského umenia, to by bola veľká vec nielen pre kultúrny život Bratislavy, ale aj celého Slovenska.


Jozef Jankovič / sa narodil v roku 1937 v Bratislave. Vyštudoval ŠUP a VŠVU. Je považovaný za najvýraznejšieho predstaviteľa moderného slovenského sochárstva. Je tvorcom impozantnej sochy Obete varujú, ktorá je súčasťou Pamätníka SNP. V šesťdesiatych rokoch úspešne vystavoval v zahraničí, v čase normalizácie bolo jeho dielo kritizované, jeho socha z Pamätníka SNP odstránená. Napriek tomu, že bol ako autor vytlačený  z oficiálnej scény, naďalej intenzívne tvoril, napĺňal svoj umelecký program, venoval sa šperku, grafickým cyklom aj počítačovej grafike. Patril medzi osobnosti Novembra, krátky čas bol aj poslancom Federálneho zhromaždenia, v roku 1990 si ho študenti VŠVU zvolili za rektora.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite