Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ich 100 dní

.martin Hanus .jozef Majchrák .eva Čobejová .jaroslav Daniška .časopis .téma

Vláde Ivety Radičovej odbíja prvých sto dní. Najvyšší čas, aby sme sa pri všetkej milosrdnosti pozreli, ako vláda, jej premiérka a jednotliví ministri riadia túto krajinu.

.každú vládu charakterizuje predovšetkým osoba, ktorá ju vedie. Tak ako sa hovorí o vláde Mikuláša Dzurindu alebo Roberta Fica, tak si dnešnú vládu budeme pamätať najmä cez osobu premiérky Radičovej. Je to práve Radičová, ktorej spôsoby, komunikácia a konflikty rozhodnú, aký bude charakter vládnutia slovenskej vlády.
Aký je teda jej osobný vklad? V prvom rade jej vláda pôsobí nekonsolidovane, občas až chaoticky. Médiá v jeden deň, hodinu čo hodinu, vo všetkých správach krajine oznamujú nejakú zásadnú zmenu, na druhý deň to však už neplatí. Ekonomické balíčky sme zažili tri, odvody sa menili dvakrát, dane tiež. Je pravda, že problémy produkovali premiérke aj jej ministri, ktorí na druhý deň – občas aj po zásahu premiérky – brali späť opatrenia, ktoré predtým ohlásili. Istá chaotickosť bola dokonca naprogramovaná: ešte žiadna vláda neprijímala za taký krátky čas toľko rozsiahlych opatrení, ktoré majú budúci rok znížiť deficit o 2,5 percenta HDP, čo je obrovská suma. Lenže k chaotickému obrazu prispela aj povaha samotnej premiérky.
Keď hovorila o vysielaní vojakov do cudziny, mala za dva dni dva názory, pritom rezortný minister napokon povedal, že o ničom ešte nie je rozhodnuté. Do najväčšieho vnútrokoaličného sporu išla kvôli štátnemu tajomníkovi a keď ide o „pridelené byty“, iný meter a iné svedomie očakáva od koaličného partnera Jána Figeľa a iný od svojho podpredsedu Ivana Mikloša.
Od premiéra sa očakáva, že hovoriť silné slová a vyslovovať zásadné rozhodnutia bude až po tom, čo problém dostatočne zváži, s chladnou hlavou zanalyzuje, a premyslí si východiská. A práve v tom je jeden z najväčších problémov Ivety Radičovej. Jednoducho rýchlejšie hovorí ako premýšľa. Ukázalo sa to pri Obyčajných ľuďoch, ktorí hrozili, že vypovedajú poslušnosť vláde a Radičová nervózne prilievala olej do ohňa – celkom zbytočne. Ukázalo sa to aj pri kauze hayekovcov, keď premiérka vyostrovala rétoriku takým spôsobom, že každé iné riešenie ako odchod štátnych tajomníkov sa dá vnímať už len ako prehra. Nemala pripravený plán B ani ústupovú cestu pre prípad, že koaliční partneri nebudú s odchodom súhlasiť. Podobne to bolo aj Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania. Radičová ohlásila jej zrušenie bez analýzy, čo taký krok so sebou nesie. Nepokojnej premiérke s okolím, v ktorom je tiež dosť horúcich hláv, chýba niekto aspoň trošku podobný Sirovi Humphreymu Applebymu zo slávneho britského seriálu Áno, pán minister. Niekto pragmatický, možno až s cynickým nadhľadom, ktorý by občas dokázal schladiť nervóznu atmosféru. Niekto, kto je celkom iný než ona sama. Pomohlo by to štýlu vládnutia tejto vlády, ale aj autorite premiérky v očiach jej partnerov i súperov.
K čomu teda takúto vládu prirovnať? Zdá sa, že vláda Ivety Radičovej sa občas správa ako plachetnica v menšej búrke. Plachty sú chvíľu napnuté, chvíľu vypnuté, mužstvo behá, naťahuje laná aj vylieva vodu.
Na druhej strane mala Iveta Radičová počas prvých 100 dní aj svoje veľké chvíle, dokonca na európskom pódiu: plnou silou sa zasadila za „nie“ gréckej pôžičke, ktoré s mediálnym úspechom obhajovala osobne aj pred nemeckou kancelárkou v Berlíne.  Našu premiérku v zahraničí prirovnávajú k Margaret Thatcher alebo k Angele Merkelovej. Iveta Radičová urobí alebo povie občas niečo razantné. Ale zatiaľ v tom bolo priveľa neriadenej spontánnosti. 
Ako v prvých mesiacoch obstáli jej ministri? Niektorí veľmi príjemne prekvapili: napríklad Ľubomír Galko, ale dobre si počínajú aj Ján Figeľ, Lucia Žitňanská či Zsolt Simon. Zatiaľ najviac nás sklamal Jozef Mihál, kým Daniel Krajcer či Ivan Uhliarik len naplnili pesimistické očakávania. A ostatní? Pohybujú sa kdesi medzi lepším a horším priemerom. Začíname najlepšími a skončíme trojicou najhorších.


.ľubomír Galko: klobúk dolu
Najskôr to vyzeralo, že ministrom sa stal akýsi zablúdenec zo Sulíkovej SaS, ktorej pri rozdeľovaní postov náhodným výberom pripadol rezort obrany. Je však čoraz zrejmejšie, že nič lepšie ako umiestniť „zelenáča“ Galka na obrane nemohlo Slovensko postretnúť. Ľubomír Galko nie je žiadny nadmieru sofistikovaný politik, ale človek akcie a priamej reči.  Štyridsaťdvaročný liberálny minister vyrastal v dvojizbovom byte so šiestimi súrodencami, vyštudoval matematicko-fyzikálnu fakultu, neskôr riadil Kaufland – a hoci sa mu na začiatku všetci vysmievali a premiérka údajne zvažovala, že SaS odhovorí od jeho nominácie, dnes je pre Smer najobávanejším koaličným politikom. Dôvod je jednoduchý: v celej ére samostatnosti bola obrana rezortom, kde sa kradlo najľahšie a hádam v najväčšom rozsahu. Zákazy tu bývali často miliardové a často sa našlo zdôvodnenie, prečo ich treba utajiť, keďže ide o „vojenský materiál“. Galko prvé mesiace nerobí nič iné než pretrháva mafiánske siete, spolupracuje s políciou pri odhaľovaní korupcie, a od prvého dňa v úrade zverejňuje škandalózne nákupy počítačov či člnov za bývalej vlády. Nie div, že Robert Fico ho chcel v lete dať odvolať a Pavol Paška či Robert Kaliňák po ňom tak nervózne kričia.  Skrátka a jasne: tento chlapík začal naozaj dobre a zrejme s najlepšími úmyslami. Až by sa zdalo, že môže už len sklamať.

.ján Figeľ: palec hore
Jeho imidž poctivého kresťana, ktorý sa nikdy nezašpinil úplatkami, spochybnila správa, že stranícky kolega Andrej Ďurkovský jeho rodine v roku 2001 dal do prenájmu a neskôr takmer zadarmo „predal“ obrovský byt v centre mesta. Ešte krátko predtým sme sa dozvedeli, že ako bývalý eurokomisár neodmietol prijímať vysokú náhradu mzdy z Bruselu, hoci už bol slovenským ministrom, čiže nebol bez príjmu. Hoci Figeľova aura skromného poctivca značne vyhasla, Ján Figeľ by si za svojich prvých 100 dní na poste ministra dopravy zaslúžil skôr pochvalu než opovrhnutie. Najskôr mu nikto príliš neveril – v .týždni sme boli voči Figeľovým politickým schopnostiam vždy značne skeptickí. Keď si vybojoval ministerstvo dopravy a ešte ho posilnil o ďalšie kompetencie, zdalo sa, že ten kolos prepletený najrôznejšími a najpochybnejšími biznis vzťahmi sotva zvládne. Nikdy – dokonca ani ako európsky komisár – nemal dočinenia s reálnou politikou, kde sa riešia kšefty, lobing a predražené verejné  zákazky. Figeľ však mal dobrý politický inštinkt na výber najbližších spolupracovníkov, ktorých si pritiahol na ministerstvo. Dokázal nájsť v kresťanských kruhoch šikovných ľudí aj manažérov so silnou morálkou. Doviedol si na ministerstvo napríklad Mariána Kolníka, skúseného manažéra s bohatými medzinárodnými skúsenosťami, alebo Jána Kovalčíka, bývalého šéfa TREND Analyses. Figeľov tím vyhlásil nulovú toleranciu korupcie a už prvými rokovaniami s investormi jednoznačne ukázal, že to myslí vážne, dokonca aj za cenu, že pribrzdí výstavbu diaľnic, a Ficovi tak nahrá na gól.
Figeľ, ktorý prišiel zo sterilného Bruselu, sa odrazu ocitol v jednom z najšpinavších rezortov, ktorý ovládali sponzori Smeru. Výzvou je preňho odstaviť oligarchov od verejných zdrojov a nedovoliť im, aby v rezorte prežili cez iných nastrčených ľudí. V tom zatiaľ postupuje veľmi dobre. Lenže aj napriek tomu môže vo verejnosti pohorieť. Svoju ministerskú prácu a jej zatiaľ nepopulárne dôsledky nedokáže dobre  vysvetliť verejnosti a Ficovi sa darí budovať v ľudovom povedomí mýtus, že Figeľ je ten, ktorý zastavil svižne rozbehnutú výstavbu diaľnic. Ján Figeľ dokázal, že sa nebojí ťažkých, ale správnych rozhodnutí. Ešte musí voličov tejto koalície aspoň presvedčiť, že inej cesty, ako odpútať mafiu oligarchov od našich peňaženiek, nebolo. 

.lucia Žitňanská: dobrý štart
O dobrom začiatku sa dá hovoriť aj v prípade ministerky spravodlivosti za SDKÚ Lucie Žitňanskej. Meniť slovenskú justíciu pritom nie je vôbec jednoduché. Mnohé nezdravé javy sú hlboko zažraté a odstrániť sa dajú iba zmenou Ústavy. Napríklad oddelenie funkcie predsedu Najvyššieho súdu od postu šéfa Súdnej rady či otvorenie tejto inštitúcie aj neprávnikom. Žitňanská tiež nemôže skrátiť funkčné obdobie členom Súdnej rady, ktorí dnes takmer bez výnimky stoja za predsedom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom. Do toho, čo zmeniť môže, sa však nová ministerka pustila pomerne razantne. Predložila právne normy, ktoré systémovo menia justíciu k lepšiemu. Od nového roku by sa voľné miesta sudcov mali obsadzovať iba verejnými výberovými konaniami, do výberových komisií zasadnú aj nesudcovia, na internete sa budú povinne zverejňovať rozsudky a justiční čakatelia, medzi ktorými sú príbuzní viacerých vplyvných ľudí v právnickej brandži, sa nestanú automaticky sudcami, ale tiež prejdú výberovými konaniami. Ani predsedovia súdov by už  nemali sudcov ľubovoľne prekladať na inú agendu, čo sa často využívalo na potrestanie nepohodlných sudcov. Ak ministerka tieto zmeny čoskoro presadí v parlamente, tak to bude na prvých sto dní celkom slušný výkon.

.zsolt Simon: aj proti Mostu
Razantne nastúpil do rezortu aj nový minister pôdohospodárstva Zsolt Simon. Ministrom už bol aj predtým, takže vedel, do čoho ide. Hneď po príchode na ministerstvo začal zverejňovať podozrivé zmluvy, ktoré boli uzavreté za jeho predchodcov. Asi najpikantnejšou bola objednávka predvolebných letákov HZDS, ktoré boli zaplatené z peňazí ministerstva. Simon hneď začal riešiť situáciu v Poľnohospodárskej platobnej agentúre, kde napríklad neexistovala evidencia dlhov a nebolo jasné, od koho ich treba vymáhať. Simonovi treba k dobru určite prirátať aj to, ako pristúpil k riešeniu situácie v podniku Štátne lesy. Práve v tejto firme sa počas minulej vlády udialo množstvo podozrivých operácií a podpísali sa desiatky pre štát nevýhodných zmlúv. Simon odvolal generálneho riaditeľa firmy Riška a na jeho miesto dosadil Igora Viszlaia, ktorý má povesť dobrého lesníka a schopného manažéra. Do firmy  zavolal späť aj bývalých pracovníkov Jána Mičovského a Petra Gogolu (ten sa hneď aj vrátil), ktorí v nej v minulosti  odvážne poukazovali na klientelizmus. Asi najdôležitejším krokom však bola zmena systému predaja dreva. Už od budúceho roka by sa tak malo diať len prostredníctvom elektronických aukcií.
Simonovým problémom je, že v prostredí SMK, ale aj strany Most-Híd nikdy nebola núdza o rôzne lobistické skupiny. Podľa informácií .týždňa práve jedna z týchto skupín presadzovala, aby Simon na post šéfa Slovenského pozemkového fondu menoval Františka Hideghétyho. Ten už vo fonde pôsobil, pričom médiá ho v minulosti spájali s viacerými problematickými prevodmi pôdy. Koaliční partneri Mostu však jeho nomináciu nakoniec odmietli, čím zrejme Simonovi urobili radosť, keďže vnútri strany sa vraj staval proti Hideghétymu. Simon v prvých dňoch vládnutia potvrdil, že je akčný a schopný minister. Jeho problémom však budú práve tlaky, ktoré zrejme budú z prostredia Most-Híd aj naďalej pôsobiť. 

.mikuláš Dzurinda: tichý maratónec
Mikuláš Dzurinda už vie, čo to znamená prežiť vlastnú smrť. Stalo sa mu to už asi viackrát, najvážnejšie to však bolo pri posledných voľbách. Pod tlakom Roberta Fica odstúpil z kandidátky a prestal byť volebným lídrom strany. Spolustraníci ho občas prirovnávali k „terču“ a každý, kto videl jeho meno v novom kabinete Ivety Radičovej, si musel byť istý, že sa stane najväčšou príťažou novej vlády. Nestalo sa – zatiaľ. Nový minister totiž začal tak, aby nebudil zbytočnú pozornosť. Dzurindova kapitola v Programovom vyhlásení vlády bola napísaná nudným jazykom povinnej jazdy, dokonca ani jeho príchod na „zamini“ nebudí nijaké väčšie kontroverzie. Neodvolal ani veľvyslanca Petra Weissa, ani Pavla Hamžíka či Jozefa Migaša. V úrade sa obklopil niektorými svojimi ľuďmi z SDKÚ. Z domácich konfliktov sa počas prvých sto dní fakticky stiahol a občas sa zdá, že tak, ako uspokojí všetky svoje mocenské ambície na prezídiu SDKÚ, tak svoju „škodoradosť“ uspokojí zase tým, že pozoruje Ivetu Radičovú, ako si vytvára problémy. Jedno aj druhé mu zrejme vyvolá úsmev pod fúzom, Dzurinda však dobre vie, že spor o jeho osobu túto vládu aj SDKÚ neminie. Ak ho má v zdraví prežiť, potrebuje viac ako jednotnú stranu.
Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, hodnotený bude najmä za politiku k Budapešti. Začal s maratónom, na Orbána to však stačiť nebude.  Počas prvých sto dní však nespravil chybu a do žiadnych sporov sa nehrnie.  Vyčkávať sa mu napokon vždy oplatilo.  A hoci sme túto taktiku v minulosti často kritizovali, v porovnaní s „novými tvárami“ pôsobí ako štátnická múdrosť.

.ivan Mikloš: náš starý známy
Ivan Mikloš pripomína občas malú inštitúciu. Jeho poslanecké prejavy budili dojem, že za nimi stojí rad spolupracovníkov s dobrým prístupom k štatistikám ministerstva financií. Mikloš je štandardne dobre informovaný, argumentuje vecne a s prehľadom. Mikloš sa nejde pretrhnúť od práce a pri sporoch, kde či ako šetriť, nebúcha do stola. Pripomína skôr ekonomického technokrata, ktorého mantrou je dostať deficit pod 3 percentá – pred koaličnou dohodou, ako sa ušetrí 1,7 miliardy eur, ho ani tak nezaujímala kvalita opatrení, ale najmä splnenie kvantitatívneho cieľa. Preto ho ani netrápilo, keď médiá a neskôr premiérka potopili jeho letný balíček, ktorý predstavil spolu s Jozefom Mihálom. Mikloš sa otriasol a jeho úradníci, ktorí predtým zo šuplíkov vylovili plán Prométeus ešte z čias Počiatka, začali sekať inde. Mikloš bol však aj klúčovým scenáristom mimoriadneho rozhodnutia, že Slovensko neprispeje Grékom ani eurom – no predslov k tomu scenáru mu ešte pred voľbami napísal Richard Sulík, ktorý ako prvý odmietol pôžičku. Ešte pred dvoma týždňami platilo, že jediné konflikty, v ktorých sa ocitol, boli tie, ktoré si sám zvolil. Konkrétne so Štefanom Harabinom, svojím predchodcom Počiatkom a bývalým premiérom Ficom. Pred politicky a odborne ťažkou váhou, akou je Mikloš, musia mať veľký rešpekt aj uvedení traja páni.
To sa však zmenilo a v kauze agentúry NADSME a prideleného nadštandardného bytu v centre Bratislavy sa už Mikloš musí brániť.  Mikloš zatiaľ volí skôr vyčkávaciu taktiku a „zbytočne“ nič nekomentuje. Aj v jednom, aj druhom prípade však od neho musíme žiadať viac.  Ľudia ako on by mali luxusné byty buď vrátiť, alebo riadne mestu zaplatiť a nominanti ako Günter Furín zase otvorene hovoriť, ako to bolo s fondmi v NADSME. Reformátori bez charakteru totiž dláždia cestu k moci svojim kritikom z opozičnej ľavice.

.daniel Lipšic: s rozpakmi
O Danielovi Lipšicovi na Pribinovej ulici by sa takmer dalo napísať, že je to muž na správnom mieste. V celej koalícii ťažko nájsť lepšieho kandidáta. V SaS, Moste a ani v SDKÚ nemá Lipšic žiadneho vážneho rivala. Lipšic urobil niekoľko veľmi dobrých rozhodnutí. Na jednej strane vedenie polície zveril Jaroslavovi Spišiakovi a na rezort s ním prišli aj viacerí ľudia, ktorí odišli v roku 2006. S novým ministrom sa preto aj po prvých 100 dňoch spája nádej, že zločiny budú vyšetrovať profesionáli a vyberači provízií v rôznych tendroch to budú mať podstatne zložitejšie než doteraz. Prvou veľkou skúškou pre Lipšica bola streľba v Devínskej Novej Vsi, po ktorej ohlásil razantné opatrenia (prezbrojenie polície, výrazné obmedzenie držby zbraní pre športových strelcov), ktoré síce časť odbornej komunity ostro kritizovala, na druhej strane Lipšic svojou ráznosťou musel upokojiť vyplašenú verejnosť.
Lipšic v mnohom nadväzuje na Vladimíra Palka, ale niečo tu vyrušuje – mlčanie ku kauzám svojho predchodcu. Robert Kaliňák sa správal občas horšie ako samotný Fico – dnes sa však Kaliňák viac bojí odhalení Ľubomíra Galka na obrane, kde bol exminister vnútra Kaliňák akýmsi tieňovým ministrom, než samotného Lipšica. Kaliňák produkoval vážne spoločenské kauzy (Hedviga, františkáni, zatknutá novinárka, čínske spravodajské služby, výbušnina v lietadle), ktoré spochybňovali naše ústavné práva a slobody. A navyše miloval obchody a verejné obstarávania. Bratislavské kuloáre nahlas hovorili aj o tom, ako Kaliňák údajne kontroloval verejné obstarávania na vnútre, obrane či financiách. Preto mlčaniu Daniela Lipšica ťažko rozumieť – ako keby s Kaliňákom podpísal tajný pakt o neútočení. Preto jeho prvých sto dní vnímame s istými rozpakmi.

 .eugen Jurzyca: premýšľavý minister
Na čele rezortu školstva stojí človek, ku ktorému novinár celkom ľahko získa ľudské sympatie: Jurzyca je zaujímavý a premýšľavý typ, prvé mesiace ho nikto nevedel presvedčiť, že sa celkom nehodí, aby na ministerstvo či na zasadnutia vlády chodil s preveseným ruksakom, ako si zvykol v časoch, keď šéfoval think tanku INEKO. Od niektorých vecí si Jurzyca odvyká ťažko: kým v think tanku mohol hĺbať nad problémami spolu s rovnako hĺbavými ľuďmi, teraz je váhavou hlavou kolosu, ktorý miluje konzervatívnu zotrvačnosť. Jeden príklad: celkom nekompetentného riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu Júliusa Hausera, ktorý kandidoval za SNS a preslávil sa exotickými výletmi na Havaj, odvolal Jurzyca až začiatkom septembra a dodnes nevymenoval jeho nástupcu. Ministrova váhavosť môže byť prekážkou pri presadzovaní inak mnohých dobrých cieľov, ktoré si vytýčil najmä v oblasti vysokých škôl a vedy.  Ministrovým heslom do najbližších mesiacov by malo byť: nielen mysli, ale aj rýchlo konaj!

.juraj Miškov: dajme mu ešte 100 dní
Kto je tento pekne opálený muž? Vieme, že bol mimoriadne úspešným podnikateľom v reklamnom biznise, s Jánom Slotom ho spája nadšenie pre lietadlá a jachty. Aký bude tento 37-ročný muž minister hospodárstva? Poznáte ľahšiu otázku? Miškov bude určite naklonený odbúravaniu administratívnej záťaže pre firmy, sám hovorí, že chce zo Slovenska vybudovať Singapur strednej Európy. To je milé. Nemenej dôležité však bude, ako pristúpi k ziskuchtivým energetickým monopolom: tie by mali na jednej strane podliehať tvrdej regulácii, aby neprimerane nezvyšovali ceny, na druhej strane by mali ostať dostatočne nezávislé od štátu. Miškov sa na tomto poli zatiaľ politicky nevyznamenal. Navrhoval zrušiť Regulačnú radu ako odvolací orgán a do čela Úradu pre reguláciu sieťových odvetví chcel dosadzovať nominantov vlády, pričom v kuloároch sa šepkalo, že novým šéfom úradu by sa mal stať prebehlík z SPP. Vláda však Miškovovu novelu zastavila. Inak na väčšiu profiláciu Miškov zatiaľ nemal čas: v minulých týždňoch sa vzhľadom na kauzu hayekovci oveľa viac hovorilo o jeho štátnom tajomníkovi Martinovi Chrenovi a následne naňho „padla“ úloha od premiérky zrušiť Agentúru pre rozvoj malého a stredného podnikania. Premiérka síce zavelila, ale Miškov už po týždni naznačil, že sa to možno právne ani nedá splniť, keďže agentúra nie je štátny úrad, ale záujmové združenie právnických osôb. Miškov čelí aj iným nástrahám než nesplniteľným úlohám od premiérky. V kuloároch sa hovorí o veľkom rezortnom vplyve miliardára Jána Sabola, bývalého štátneho tajomníka zo SOP, ktorý podniká v liehovinách, biopalivách či biznise so solárnymi elektrárňami. Možno najväčšou zásluhou Miškova preto bude, ak odolá tlaku všelijakých lobistov. Uvidíme, zatiaľ nedávame palec hore ani dole.

.rudolf chmel: bezdomovec
Sedemdesiatjedenročného literárneho vedca, ktorý je vicepremiérom pre menšiny a ľudské práva, zatiaľ nebudeme hodnotiť. A nejde len o úctu k jeho šedinám. Chmel sa nedávno v Prešove vyjadril, že zatiaľ, pokiaľ nebol schválený kompetenčný zákon posilňujúci jeho právomoci, nemôže svoju funkciu vykonávať plnohodnotne. Ako teda hodnotiť vicepremiéra bez kompetencií?

.daniel Krajcer: palec dole
Daniel Krajcer nebol nikdy považovaný za skvelú voľbu, skôr z núdze cnosť, keďže SaS nič lepšie pre rezort kultúry ponúknuť nemohla a ani nechcela. Aj vďaka nízkym očakávaniam mohol preto Krajcer ľahkým spôsobom milo prekvapiť. Neprekvapil. Tvrdošijné zastávanie sankcií za porušovanie zákona o štátnom jazyku pripomenulo jeho politickú mladosť v SNS. Rozhodný krok sa od neho očakával v riešení otázky Slovenskej televízie. Krajcer mediálne prostredie pozná lepšie, ako, povedzme, umelecké inštitúcie, takže sa aspoň na tomto území mohol ukázať v dobrom svetle. Ale opäť nevyužil ponúknutú príležitosť. Najprv naznačoval, že riešenie je dlhodobejšie, ale keďže vývoj v STV sa rapídne zhoršoval, musel prístup k STV korigovať. Stále však pôsobí dojmom, že nemá žiadnu víziu a ani necíti potrebu mať ju. STV síce tvrdo kritizuje, ale zásadnú prestavbu odsúva. Jednoducho len spokojne dosadol na stoličku, ktorá mu ostala.

.ivan Uhliarik: bezradnosť
Hoci pochádza z farmakologickej brandže, ukázalo sa, že sa nijako dlhodobo nepripravoval na post ministra zdravotníctva, nemal pripravenú žiadnu koncepciu ani nachystaný tím spolupracovníkov, ktorí by tento ťažký rezort reformovali. Od začiatku bolo na ňom vidno strach, aby ani náhodou nebol spájaný s predstavami, ktoré priniesol na ministerstvo svojho času Rudolf Zajac. Dával najavo, že nebude pokračovať v Zajacových reformách, a jeho prvé mediálne výstupy, v ktorých ochotne a rád hovoril o svojej stratégii, však pripomínali skôr chaotické reči nezorientovaného človeka. Napokon pochopil, že ak chce prežiť, musí si zohnať ľudí, ktorí aspoň niekoľko rokov mali snahu riešiť vzťahy medzi politikou, zdravotníctvom a financiami. A takých našiel iba v bývalom Zajacovom reformnom tíme, aj keď si to oficiálne nechce pripustiť. Finančné skupiny, ktoré sa rozhodli podnikať v zdravotníctve, v ňom nenašli rovnocenného partnera. Preto sa špekuluje, že tento rezort bude musieť reálne manažovať skôr ministerstvo financií. Od Uhliarika sa očakávalo, že prinesie predstavu, ako ďalej nevyrábať dlhy v zdravotníctve. Aj keď rád vystupuje v médiách, na túto tému zatiaľ nepovedal žiadnu relevantnú vetu.

.jozef Mihál: sklamanie
Keď nastúpil na post ministra práce a sociálnych vecí, sprevádzala ho nepochybne zaslúžená povesť fundovaného a precízneho odborníka. Ohlasoval zasadné zmeny v sociálnom systéme a mal byť tým kľúčovým človekom zo SaS, ktorý vo vláde dohliadne na uskutočnenie straníckej priority číslo jeden – na odvodový bonus. K dobru Mihálovi určite treba pripočítať, že zverejnil fungovanie projektu Centrum sociálneho dialógu, teda biznisu na prilepšenie pre bývalú ministerku Tomanovú, jej štátnu tajomníčku a viacerých odborárskych bosov. Za prvých sto dní vládnutia sa však Jozef Mihál stal ministrom, ktorého iniciatívy museli partneri najviac korigovať. Minister napríklad navrhol zrušenie jednorazového príspevku pri narodení dieťaťa. Premiérka Radičová však vzápätí jeho návrh poslala do minulosti. Keď spolu s Ivanom Miklošom predstavil Mihál prvý návrh konsolidačného balíčka, viacerí koaliční politici ostali zdesení. Návrh totiž obsahoval kroky, ktoré postihovali strednú triedu, teda tú skupinu, o ktorú sa SaS a SDKÚ vo voľbách najviac opierali. Tentoraz poslali tieto návrhy do minulosti koaliční partneri. Jeden z účastníkov rokovaní o podobe konsolidačného balíčka vtedy .týždňu povedal, že Mihál síce vie vyčerpávajúco hovoriť o rôznych výnimkách a dierach v systéme, koncepčnejšie debatovať o ekonomike je s ním však problém. Naposledy Mihál už v pripomienkovom konaní (po opätovnej analýze) musel meniť návrh novely Zákonníka práce, konkrétne ustanovenie, ktorým sa obmedzovalo agentúrne zamestnávanie. A to je hádam jedno z najväčších sklamaní: asi najväčší odborník na odvody v tejto krajine pôsobil prvé mesiace vo svojom úrade trochu dezorientovane. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite