Väčšmi, ako samotné pridelenie bytu, ktorý si Ján Figeľ v roku 2003 odkúpil za absurdných 54-tisíc Sk, prekvapuje na jeho i ďalších kauzách fakt, že takéto okaté zvýhodnenie politicky vplyvnej osoby bolo možné práve v bratislavskom Starom Meste. Iste, ide o najlukratívnejšiu štvrť Slovenska, avšak populárna múdrosť, že „pod lampou býva najväčšia tma“, by v prípade samosprávy, ktorá leží doslova pod nosom všetkých formálnych i neformálnych kontrolórov moci, platiť naozaj nemala. Seriál podozrení zo zneužití vplyvu a moci, taký dlhý čas neriešený, je vskutku neuveriteľný. Vrátane skutočnosti, že dodnes nebola napadnutá akási nezmyselná legislatíva z roku 1993, ktorá umožnila Figeľovi i ďalším nielen nákupy za zlomkovú cenu, aká bola na trhu, ale dnes i klasickú slovenskú obhajobu morálne neobhájiteľných konaní obratom, že „zákon nebol porušený“.
Podobne Košice, kde samospráva vzhľadom na regionálne médiá tiež neúraduje v najväčšej tme, boli desaťročia svedkom posúvania lukratívnych nehnuteľností v centre od mesta k vyvoleným. Ani skutočnosť, že po mnohých veľkých škandáloch tu vznikli akési pravidlá, nemaže otázku, aký mohol a ešte môže byť rozmer tejto „samoobsluhy“ politikov a byrokratov po celom Slovensku. Teda na miestach azda o čosi menej lukratívnych, avšak s omnoho slabším verejným dohľadom na výkon moci. Zavádzanie dražieb či žrebovania bytov za prítomnosti notára zďaleka nie je pravidlom a podozrenie, že tento typ zneužívania moci či „sesterské“ obchody s pozemkami a nebytovými priestormi sú realitou dneška ešte kdekade, je mementom pred komunálnymi voľbami. Ak existuje otázka, ktorú by mali voliči položiť kandidátom bez výnimky, tak znie, či „pravidlá“ hospodárenia s bytmi nie sú podobné, ako v Starom Meste Bratislavy, a ak áno, čo s tým chcú robiť okamžite, ako sa ujmú funkcií...
Názor, že mečiarovský útlak v 90. rokoch vydýchal kyslík okolo opozície, ktorá si tak na budovanie pozícií v politickom súťažení „musela“ vypomáhať na samosprávach, kde mala väčšinu, umožňoval milosrdne zatvárať oči nad kdečím. Je zrejme aj kolískou vedomia, že ak v získavaní nejakej výhody nie je priamo úplatok, provízia či obchodovanie s vplyvom („dnes ja tebe, zajtra ty mne“), ale „iba“ osobná či stranícka známosť, je vlastne všetko v poriadku. Figeľova obrana, že on predsa „slúžil krajine“, naznačuje, že vo zvýhodnenom prístupe k riešeniu svojej bytovej otázky ani nejaký problém nevidel, ale bral ho ako prirodzený bonus politika.
Kľúčový je tu i systémový pohľad. Či štátny tajomník zahraničia, či nejaká celebrita alebo športovec mali a majú privilegovaný prístup k lukratívnym obecným nehnuteľnostiam preto, lebo neexistujú jednoznačné pravidlá, ktoré by vylúčili subjektívne rozhodovanie starostov či nimi zriaďovaných komisií. Takéto okná v legislatíve, o ktorých sa dlhodobo vie a pretrvávajú desaťročie i dve, sú dobre povedomé i z republikovej úrovne. Napr. pri reštitúciách pôdy či verejnom obstarávaní, ktoré je také deravé a tak pokušiteľsky nastavené, že koalícia fakticky nie je vstave obsadiť funkcie ľuďmi, čo by neboli „systémom“ či už poškvrnení, alebo rovno diskvalifikovaní na verejné pôsobenie. Povedať, že systém zvádzajúci na hriech je vec nedbanlivosti, a nie zámer majúci tichý súhlas celej politickej triedy, sa nedá ani zo sna.
Podobne Košice, kde samospráva vzhľadom na regionálne médiá tiež neúraduje v najväčšej tme, boli desaťročia svedkom posúvania lukratívnych nehnuteľností v centre od mesta k vyvoleným. Ani skutočnosť, že po mnohých veľkých škandáloch tu vznikli akési pravidlá, nemaže otázku, aký mohol a ešte môže byť rozmer tejto „samoobsluhy“ politikov a byrokratov po celom Slovensku. Teda na miestach azda o čosi menej lukratívnych, avšak s omnoho slabším verejným dohľadom na výkon moci. Zavádzanie dražieb či žrebovania bytov za prítomnosti notára zďaleka nie je pravidlom a podozrenie, že tento typ zneužívania moci či „sesterské“ obchody s pozemkami a nebytovými priestormi sú realitou dneška ešte kdekade, je mementom pred komunálnymi voľbami. Ak existuje otázka, ktorú by mali voliči položiť kandidátom bez výnimky, tak znie, či „pravidlá“ hospodárenia s bytmi nie sú podobné, ako v Starom Meste Bratislavy, a ak áno, čo s tým chcú robiť okamžite, ako sa ujmú funkcií...
Názor, že mečiarovský útlak v 90. rokoch vydýchal kyslík okolo opozície, ktorá si tak na budovanie pozícií v politickom súťažení „musela“ vypomáhať na samosprávach, kde mala väčšinu, umožňoval milosrdne zatvárať oči nad kdečím. Je zrejme aj kolískou vedomia, že ak v získavaní nejakej výhody nie je priamo úplatok, provízia či obchodovanie s vplyvom („dnes ja tebe, zajtra ty mne“), ale „iba“ osobná či stranícka známosť, je vlastne všetko v poriadku. Figeľova obrana, že on predsa „slúžil krajine“, naznačuje, že vo zvýhodnenom prístupe k riešeniu svojej bytovej otázky ani nejaký problém nevidel, ale bral ho ako prirodzený bonus politika.
Kľúčový je tu i systémový pohľad. Či štátny tajomník zahraničia, či nejaká celebrita alebo športovec mali a majú privilegovaný prístup k lukratívnym obecným nehnuteľnostiam preto, lebo neexistujú jednoznačné pravidlá, ktoré by vylúčili subjektívne rozhodovanie starostov či nimi zriaďovaných komisií. Takéto okná v legislatíve, o ktorých sa dlhodobo vie a pretrvávajú desaťročie i dve, sú dobre povedomé i z republikovej úrovne. Napr. pri reštitúciách pôdy či verejnom obstarávaní, ktoré je také deravé a tak pokušiteľsky nastavené, že koalícia fakticky nie je vstave obsadiť funkcie ľuďmi, čo by neboli „systémom“ či už poškvrnení, alebo rovno diskvalifikovaní na verejné pôsobenie. Povedať, že systém zvádzajúci na hriech je vec nedbanlivosti, a nie zámer majúci tichý súhlas celej politickej triedy, sa nedá ani zo sna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.