Ak niekto povie, že „je len dobrá a zlá hudba”, väčšinou sa za tým skrýva nedostatok kritického myslenia, spojený s túžbou nikoho neuraziť. Všetci totiž vieme, že v skutočnosti je to trochu komplikovanejšie. Iné kritériá kvality má džez, iné interpretácia Bacha či Šostakoviča a úplne ináč posudzujeme silu (či slabosť) rockového pesničkárstva. Spojiť túto rôznorodosť do jedného festivalu môže ľahko vyústiť do zmätočnej koláže, alebo do všetko objímajúcej priemernosti. Len zriedka je výsledkom takejto akcie farebná a inšpirujúca komunikácia muzikantov a ich poslucháčov. Presne k tomuto dochádza na Konvergenciách už jedenásť rokov.
Konvergencie založil v roku 1999 violončelista Jozef Lupták. Chýbal mu priestor pre komornú hudbu, teda hudbu, pri ktorej poslucháči „dočiahnu” na muzikantov, a majú tak príležitosť byť priamymi účastníkmi toho, ako sa tóny a zvuky menia na hudbu. Ako človek prirodzene prekračujúci hudobné žánre Jozef do programu svojho festivalu celkom samozrejme zaraďoval okrem klasickej hudby rôznych období aj džez aj rock.
Jedenásty ročník Konvergencií sa začal veľkým štýlom. V Dóme Sv. Martina vystúpil spevácky kvartet Hilliard Ensemble so saxofonistom Janom Garbarekom. Officium Novum. Stará aj novšia sakrálna hudba doplnená plnými tónmi Garbarekovho saxofónu, zvukovo „aranžovaná” múrmi a pokojným tichom gotického kostola. Mimoriadny zážitok.
Koncert sa skončil odchodom spevákov a saxofonistu z kostola. Aj Konvergencie sa po dvojdňovej prestávke presunuli do Design Factory. Zo štyroch festivalových večerov v tomto kultúrnom ostrove uprostred industriálnej púšte sme navštívili dva. Prišli sme tak napríklad o bachovsko-improvizačný projekt Jozefa Luptáka a maďarského tanečníka Krsztiána Gyerge alebo o džezový večer s Jurajom Griglákom a jeho hosťami.
Piatkový večer otvorila Bachova Ciaconna z Partity č. 2 d mol v podaní huslistu Igora Karška, po ktorej ďalší huslista Milan Paľa zahral Konvergencie pre husle jubilujúceho skladateľa Romana Bergera. Tie dve husľové skladby vytvárali zvláštnu harmóniu, aká vzniká spojením protikladov: kým Bach bol upokojujúci a radostný, Berger bol znepokojivý až drásajúci. Bolo to stretnutie dvoch svetov spojených skladateľskou bravúrou. Druhý hudobný blok vyvrcholil Komornou symfóniou č. 1 Arnolda Schönberga. Pre toho, ktorý (ako autor týchto riadkov) očakával chladné 12-tónové konštrukcie, to bolo dosť veľké prekvapenie: tento Schönberg bol vzrušujúci a vrúcny. Vrcholom piatkovej noci bola hudba renesančného skladateľa Guillaume Dufaya v podaní Johna Pottera, tenoristu s mimoriadne príjemným hlasom a elektronického „mašinkára” Ambroseho Fielda. Zvuky, ktoré namiešal Field vo svojom laptope, vytvárali spolu so starodávnymi Duffayovými melódiami a jemným Potterovým hlasom abstraktné hudobné obrazy s veľkou príťažlivosťou: ak ste si pritom nezapchali uši, ocitli ste sa v ich krásnom svete celkom mimovoľne.
Sobotný večer sa začal druhou multimediálnou bachovskou improvizáciou. Miki Skuta hral na klavíri Bachove fúgy a vlastné džezové kompozície, spisovateľ Daniel Hevier počas toho maľoval, čítal, rozprával. Po zotmení sa na voľnej ploche za budovou Design Factory konal veľký narodeninový koncert skupiny Bez ladu a skladu. Písať, že to bol radostný koncert plný energie a že pesničky Michala Kaščáka jeho spoluhráčov sú skvelé, že kapela v pomalších aj rýchlych tempách bezchybne swinguje, že sa skákalo a spievalo je asi zbytočné. Keby sa tak Bez ladu a skladu rozhodli kapelu znovu oživiť a robiť nové pesničky, veľmi by sme sa zaradovali.
Jedenáste Konvergencie boli priestorom prekračovania žánrových hraníc a objavovaním nových hudobných krajín. Či už je hudba len jedna, alebo ich je veľa, bolo to zmysluplné a vzrušujúce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.