Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Benátky v Tarantinovej réžii

.peter Nágel .časopis .film

Šéfom poroty 67. benátskeho filmového festivalu bol nevyspytateľný Quentin Tarantino. Nebolo preto ťažké predvídať, že karty udelenia prestížnych cien šalamúnsky zamieša a že sa Zlatý lev ocitne v prekvapivých rukách.

Vďaka pozícii vo festivalovom kalendári sa Benátky každoročne stávajú otváracou udalosťou ostrosledovanej jesenno-zimnej sezóny.
Ani tento rok nebol výnimkou. Prvé verejné uvedenie zaznamenalo až 79 z 84-titulového programového zoznamu filmov. Oficiálnym indikátorom nadchádzajúcej sezóny sa stala Čierna labuť, ktorú v sále Grande uviedol režisér Darren Aronofsky. Úvodný film je tak trošku nočnou morou veľkých festivalov, keď spoľahlivo poznačí renomé celého podujatia. V tomto prípade vládli až extrémne očakávania: 41-ročný tvorca sa postaral o vrchol festivalu pred dvoma rokmi s pamätným Wrestlerom, ktorý sa potom katapultoval takmer do všetkých dôležitých výročných rebríčkov. Nesklamal ani teraz. Takmer tri a pol tisíca zástupcov médií ocenilo silnú baletnú drámu búrlivým aplauzom a vyslalo tak pozitívny signál na následné uvedenie filmu v Toronte, čo je podmienkou pre úspešné obchodné zhodnotenie na americkom kontinente. Hoci porota nepridelila filmu žiadnu z veľkých cien (iba Mila Kunis sa tešila z ceny Marcella Mastroianniho pre mladý herecký talent), samotný film a najmä dominantná Natalie Portman v kľúčovej postave nie sú pri nomináciach na Oscarov vôbec bez šancí.
.časy sa menia
Benátsky filmový festival prekvapuje. Už štvrtý rok po sebe je vyskladaný takmer výlučne iba zo svetových premiér, keď programová dramaturgia ponúka príťažlivý mix potenciálnych artových „blockbusterov“ a experimentálnych a nezávislých prúdov. Tentoraz zaujala predovšetkým prevaha mladších tvorcov, čo vyznelo veľmi sympaticky napríklad v porovnaní s odvekým rivalom, festivalom v Cannes. Zostavovatelia hlavnej súťaže ponúkli kolekciu snímok, ktorých tvorcovia (vrátane 78-ročného Monteho Hellmana a 72-ročného Jerzyho Skolimowského) mali v priemere iba 47 rokov.
Umelecký riaditeľ Marco Müller zdôraznil na úvodnej tlačovej konferencii, že „tento výber je dôkazom nového a dynamického štýlu kinematografie, ktorý sa prejavuje v posledných rokoch,“ a  pokračoval: „Festival musí reflektovať ducha svojej doby. Časy sa menia. Veľkým filmom s veľkým rozpočtom a reklamnou kampaňou veľmi nepomôže uvedenie na veľkých festivaloch. A ani ony samy nepomôžu festivalom len tým, že vyšlú hlavných aktérov, aby sa prešli po červenom koberci a na druhý deň išli preč.“
Ekonomický kolaps Spojených štátov v roku 2008 sa podpísal nielen na celkovej výrobe filmov, ale zmenil aj marketingové stratégie. „Je jasné, že festivalová politika veľkých štúdií sa zmenila,“ uviedol riaditeľ. „Nie síce nejako dramaticky, ale asi v polohe, že 'my nepotrebujeme na festivaloch ukazovať filmy, čo získajú veľkú pozornosť okamžite po svojom uvedení.'“
Müllerovi sa skončí druhá štvorročná perióda na riaditeľskom poste budúci rok. Už teraz vyvrátil špekulácie o ďalšom pôsobení na tomto významnom poste, aj keď väčšina talianskych novinárov uznáva jeho zásluhu na reinkarnácii benátskeho festivalu. „Chcem sa vrátiť k produkcii filmov,“ naznačil svoje ďalšie smerovanie. Okrem hlavnej súťaže Müller značne oživil a rozšíril aj paralelnú sekciu Horizonty, ktorú otvoril najmä experimentálnym dielam vo všetkých formátoch a mladým či menej známym tvorcom. A čo ďalej? „Benátky prežívali svoje najvzrušujúcejšie obdobie od 50. do polovice 60. rokov. Nielen preto, že vtedy boli miestom, kde ste mohli vidieť veľké a významné filmy alebo preto, že ste rozumeli všetkému, čo sa dialo v onom špecifickom období. Benátky znamenali platformu, kde ste mohli zachytiť náznak niečoho, čo sa ešte len udeje. A to je aktuálny odkaz aj pre súčasnosť a najbližšiu budúcnosť,“ uzavrel Müller. 
.jednomyseľné rozhodnutie!
Najväčšej pozornosti rekordného počtu médií sa tešila, prirodzene, hlavná súťaž. Aj vo výbere 24 noviniek prejavil Marco Müller odvahu a cit pre žánrovú i tematickú rozmanitosť. Vyhranené protipóly tentoraz tvorili napríklad rozprávková sci-fi fantasy Tsui Harka Detektív Dee a Tajomstvo ohnivého fantóma a čiernobiela ultranezávislá (takmer nestráviteľná) snímka Vincenta Galla Sľuby písané na vodu, alebo tri a polhodinový príspevok Maria Martoneho k blížiacemu sa 150. výročiu zjednotenia Talianska My sme verili a erotická kvázi-intelektuálna dráma Málo šťastní francúzskeho režiséra Antonyho Cordiera. Na Lide nechýbali očakávané diela, ktoré sa z rôznych príčin  neukázali už v Cannes – novinky Juliana Schnabela (Miral), Darrena Aronofskeho (Čierna labuť), Tran Anh Hunga (Nórske drevo), Sofie Coppola (Niekde), Jerzyho Skolimowskeho (Podstata zabíjania), Toma Tykwera (Traja), Abdellatifa Kechicheho (Čierna Venuša) alebo Francoisa Ozona (Čačka).
Napriek skutočnosti, že až tretinu súťažných príspevkov tvorili snímky z Ázie a Talianska, sedemčlenná jury v čele s hviezdnym Quentinom Tarantinom ich dokonale ignorovala. Pritom vizuálne podmanivý prepis bestselleru Haruki Muratamiho Nórske drevo alebo čínske prekvapenie Zákop (tradícia benátskeho festivalu – film zaradený na poslednú chvíľu), na druhej strane filmy hostiteľskej krajiny – psychodráma Osamelosť prvočísel alebo už spomínaná historická freska My sme verili ašpirovali na nejaké ocenenia. Rovnako s prázdnymi rukami odchádzal z Lida aj čílsky režisér Pablo Larrain, ktorého mrazivý portrét z obdobia Pinochetovho vojenského puču Post Mortem sa medzi prítomnými kritikmi hodnotil v superlatívoch. 
V súťaži sa objavilo až šesť amerických filmov (v Cannes bol iba jeden-jediný). Ich prienik sa logicky očakával aj pri záverečných levoch – naviac, keď hlavné slovo pri ich rozdeľovaní mal Tarantino (v pamäti sa oživila Zlatá palma Michaelovi Mooreovi za Fahrenheit 9/11, ktorú porota udelila v Cannes 2004 práve pod jeho vedením). Pri tejto asociácii je Zlatý lev pre Sofiu Coppola za snímku Niekde určite menej kontroverzná. Precízne inscenovaná a vtipná štúdia o poľudštení sebeckej filmovej hviezdy malou dcérou zaujala totiž nielen kritikov, ale má šance aj u širšieho publika, rovnako aj pri Glóbusoch či Oscaroch. Napriek okázalému tvrdeniu šéfa poroty, že to rozhodnutie bolo „absolútne jednomyseľné“, novinári upozornili na skutočnosť, že dcéra slávneho režiséra a „najslávnejší videomaniak“ tvorili pred časom zasnúbený pár a dodnes sú výborní priatelia. Rovnako špekulatívne vyznel verdikt udeliť „Zvláštneho leva za celoživotné dielo“ (v Benátkach sa pravidelne neudeľuje) nestorovi nezávislého filmu Montemu Hellmanovi, ktorý ako výkonný producent uviedol na medzinárodnú scénu v roku 1992 Tarantinových Gaunerov.
Najväčšie rozpaky však vyvolali ceny pre najlepšieho režiséra a scenár, ktoré získal španielsky filmár Alex de la Iglesia za Smutnú baladu o trumpete. Nevedno, do akej miery Tarantino a spol. ocenili originalitu myslenia tohto tvorcu, či skôr (a najmä) prevážilo remeselne zručné miešanie histórie a fikcie, žánrov a štýlov, nie nepodobné ako v istom opuse zvanom Nehanební bastardi. Iný druh výčitiek sa objavil pri Zvláštnej cene poroty, ktorú si prevzal Jerzy Skolimowski za existenciálnu drámu Podstata zabíjania. Film, ktorý má ambíciu uspokojiť istú časť intelektuálov, má východziu premisu ako akčný triler, aby postupne získal podobu metafory o osude jedinca prenasledovaného ľuďmi i prírodou. Jury navyše zaujal aj jediný protagonista diela Vincent Gallo v postave afganského utečenca, ktorému pridelila Volpiho pohár za herecký výkon napriek tomu (alebo práve preto?), že za celý čas nepovie ani jediné slovo.
Ešte väčšie prekvapenie spôsobilo ocenenie pre najlepšiu herečku, ktoré si odniesla neznáma Francúzka Ariane Labed za svoju vôbec prvú väčšiu rolu v gréckej snímke Attenberg. Hádam jedine Cena za najlepšiu kameru (Michail Kričman) v podmanivom ruskom filme Strnádky (získal aj Cenu FIPRESCI) sa stretla s väčšinovým pozitívnym prijatím.
.strata ikon
Bezprostredná infraštruktúra okolo benátskeho festivalu sa momentálne skomplikovala. Pred dvoma rokmi sa začal rekonštruovať a dostavovať nový festivalový palác. Stavebné práce sa však pred časom zastavili vzhľadom na nález toxických azbestov v pripravovaných základoch. Teraz sa sondujú iné technologické postupy, ktoré nevyhnutne oddialia pôvodné predpokladané dokončenie (leto 2011). Pár týždňov pred festivalom sa zavrela ďalšia architektonická ikona ostrova Lido – 200-izbový dobový Hotel des Bains. Legendárny komplex, otvorený v roku 1905, kde napríklad Luchino Visconti nakrúcal Smrť v Benátkach, patril k najvyhľadávanejším destináciám prominentných hostí nielen z filmového sveta. Čaká ho náročná rekonštrukcia so zatiaľ nespresneným termínom otvorenia. A aby toho nebolo dosť – celkom vážne sa uvažuje aj nad renováciou ďalšieho exkluzívneho hotela na Lide – Excelsioru, na terase ktorého sa v júli 1932 začali písať dejiny najstaršieho festivalu na svete. 
Potlesk pre Švankmajera
Po minuloročných Líštičkách malo Slovensko zastúpenie na Lide aj v aktuálnom 67. ročníku – vďaka koprodukčnej účasti spoločnosti C-GA Film kameramana Juraja Galvánka v česko-slovenskom filme Přežít svůj život. Po desiatich rokoch (vtedy Otesánek) sa tak do Benátok vrátil jeho tvorca Jan Švankmajer, ktorý svoje najnovšie dielo uviedol na vlastné prianie mimo súťaže. A bol to návrat viac ako úspešný. Tento 76-ročný režisér a výtvarník stál takmer v rozpakoch po skončení projekcie vo Veľkej sále, keď nadšený aplauz takmer dvoch tisícov divákov nie a nie prestať. Novinka jednej z najväčších osobností moderného animovaného filmu je síce po formálnej stránke viac-menej tradičná (kombinácia hraných scén a trikových stop-motion záberov), ale je príjemne zábavná a hýri množstvom originálnych nápadov. Hrdinom psychoanalytickej komédie je muž v stredných rokoch, ktorý rieši ultimatívnu dilemu – dať prednosť všednej realite alebo vstúpiť do ríše snov. Švankmajer k tejto idei uviedol: „Odjakživa som chcel vytvoriť film, v ktorom sa sen mieša so skutočnosťou, a naopak. Ako hovorí nemecký osvietenec a satirik Georg Christoph Lichtenberg – len splynutie sna a reality vytvára úplný ľudský život. Je smutné, že naša civilizácia nemá čas na sny. Nie sú v nich totiž žiadne peniaze.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite