Tá krajina je úchvatná. Má všetko – neskutočne krásne členité pobrežie, nádhernú farbu mora, hory rovno nad spenenými útesmi, dravé rieky, plné života, mestečká, ktoré vyrážajú dych a milých, srdečných ľudí. A predsa sa tu odohralo najväčšie európske peklo za posledných päťdesiat rokov.
„Srbi sú hrozný národ. Polovica z nich, aj mladí, stále sníva svoj sen o Veľkom Srbsku,“ hovorí nám Ivo, sympatický päťdesiatnik, presvedčený chorvátsky liberál v Dubrovníku, v ktorého domčeku pár dní bývame. „Keď nás bombardovali, chceli jednoducho naše najkrajšie mesto zničiť. Len preto, že oni nič podobné nemajú. Sú vedení závisťou a komplexmi, nemajú budúcnosť.“ Vyzerá to prehnane, ale Ivo hovorí rozvážne, chrlí príklady a je pritom veľmi presvedčivý. Dostane nás, keď kritizuje premenovanie nového mosta, ktorý vedie do jeho neuveriteľného mesta, na Most Franja Tudjmana. „Fraňo bol ako ten váš Mečiar. Nacionalista, diktátor, ktorý utláčal aj našu vlastnú opozíciu.“ Ivo si dáva ešte pohár vína a odchádza, ako každú noc, kamsi do Starého mesta. Neskôr zisťujeme, že v tomto klenote Balkánu bolo srbskou vinou rozbitých šesťdesiat percent striech, väčšina domov bola poškodená granátmi, mnohé neopakovateľné pamiatky boli takmer zničené. Zomreli tam stovky ľudí. „Urobila to juhoslovanská armáda spolu so Srbmi a Čiernohorcami,“ čítame drsné kolektívne obvinenie priamo na pamätnej tabuli pri hlavnom vchode do hradieb.
Len stopäťdesiat kilometrov odtiaľ, priamo na rieke Neretva, leží ešte donedávna vojnou rozbitý Mostar.
Strážca parkoviska, moslim, nás víta širokým úsmevom. „Chorváti nás chceli vyhnať až do Sarajeva. Ale Boh tú neprávosť videl, a nedovolil im to,“ žmurká na nás. „Chorváti tu žijú oddávna, ale nemajú to najkrajšie z Mostaru, starý most a rieku. Chceli nám to preto vziať.“ Opäť je presvedčivý. Hovorí o histórii, knihách, múdrych ľuďoch. Ale aj o tom, ako chorvátski snajperi zabíjali moslimské ženy, ktoré prali v Neretve plienky. Dostane nás, keď al-Káidu označuje za úplne pomýlenú skupinu. „My moslimovia sme štyristo rokov spali. Západ nás predbehol, a my sa teraz hneváme. Namiesto toho, aby sme sa viac vzdelávali a napredovali, zabíjame.“ Potom kývne na svojho pomocníka, ktorému vo vojne vybuchol granát tesne pri hlave, takže je do smrti invalid. Odovzdá mu parkovisko a dávame si spolu kávu. Ešte predtým pozeráme dolu z mosta. Z toho mosta, ktorý Chorváti úplne zborili. Dnes už z neho opäť skáču domáci mládenci do vody. Vraj z tej obrovskej výšky skočia všetky deti mesta, inak by ich neuznali za hodných kamarátstva. Peklo na moste pripomína už len tabuľa, na ktorej vidno, čo všetko tam Chorváti porobili.
O ďalších sto kilometrov je Sarajevo. Mesto, v ktorom tí istí Chorváti držali s moslimami. Dnes je už obnovené, dýcha Orientom, turecký trh je čarovný ako predtým. Ale to peklo ešte stále cítiť. Hľadám horu, z ktorej padali smrteľné nábojnice a granáty. Nachádzam len rozstrieľané steny a domy, ktoré sú pripomenutím vrahov z Pale.
Keď sa vraciame k pobrežiu, už sa mi nezdá také nedotknuté ako predtým. A dodnes si s tým celkom neviem rady.
.štefan Hríb
„Srbi sú hrozný národ. Polovica z nich, aj mladí, stále sníva svoj sen o Veľkom Srbsku,“ hovorí nám Ivo, sympatický päťdesiatnik, presvedčený chorvátsky liberál v Dubrovníku, v ktorého domčeku pár dní bývame. „Keď nás bombardovali, chceli jednoducho naše najkrajšie mesto zničiť. Len preto, že oni nič podobné nemajú. Sú vedení závisťou a komplexmi, nemajú budúcnosť.“ Vyzerá to prehnane, ale Ivo hovorí rozvážne, chrlí príklady a je pritom veľmi presvedčivý. Dostane nás, keď kritizuje premenovanie nového mosta, ktorý vedie do jeho neuveriteľného mesta, na Most Franja Tudjmana. „Fraňo bol ako ten váš Mečiar. Nacionalista, diktátor, ktorý utláčal aj našu vlastnú opozíciu.“ Ivo si dáva ešte pohár vína a odchádza, ako každú noc, kamsi do Starého mesta. Neskôr zisťujeme, že v tomto klenote Balkánu bolo srbskou vinou rozbitých šesťdesiat percent striech, väčšina domov bola poškodená granátmi, mnohé neopakovateľné pamiatky boli takmer zničené. Zomreli tam stovky ľudí. „Urobila to juhoslovanská armáda spolu so Srbmi a Čiernohorcami,“ čítame drsné kolektívne obvinenie priamo na pamätnej tabuli pri hlavnom vchode do hradieb.
Len stopäťdesiat kilometrov odtiaľ, priamo na rieke Neretva, leží ešte donedávna vojnou rozbitý Mostar.
Strážca parkoviska, moslim, nás víta širokým úsmevom. „Chorváti nás chceli vyhnať až do Sarajeva. Ale Boh tú neprávosť videl, a nedovolil im to,“ žmurká na nás. „Chorváti tu žijú oddávna, ale nemajú to najkrajšie z Mostaru, starý most a rieku. Chceli nám to preto vziať.“ Opäť je presvedčivý. Hovorí o histórii, knihách, múdrych ľuďoch. Ale aj o tom, ako chorvátski snajperi zabíjali moslimské ženy, ktoré prali v Neretve plienky. Dostane nás, keď al-Káidu označuje za úplne pomýlenú skupinu. „My moslimovia sme štyristo rokov spali. Západ nás predbehol, a my sa teraz hneváme. Namiesto toho, aby sme sa viac vzdelávali a napredovali, zabíjame.“ Potom kývne na svojho pomocníka, ktorému vo vojne vybuchol granát tesne pri hlave, takže je do smrti invalid. Odovzdá mu parkovisko a dávame si spolu kávu. Ešte predtým pozeráme dolu z mosta. Z toho mosta, ktorý Chorváti úplne zborili. Dnes už z neho opäť skáču domáci mládenci do vody. Vraj z tej obrovskej výšky skočia všetky deti mesta, inak by ich neuznali za hodných kamarátstva. Peklo na moste pripomína už len tabuľa, na ktorej vidno, čo všetko tam Chorváti porobili.
O ďalších sto kilometrov je Sarajevo. Mesto, v ktorom tí istí Chorváti držali s moslimami. Dnes je už obnovené, dýcha Orientom, turecký trh je čarovný ako predtým. Ale to peklo ešte stále cítiť. Hľadám horu, z ktorej padali smrteľné nábojnice a granáty. Nachádzam len rozstrieľané steny a domy, ktoré sú pripomenutím vrahov z Pale.
Keď sa vraciame k pobrežiu, už sa mi nezdá také nedotknuté ako predtým. A dodnes si s tým celkom neviem rady.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.