Štadión Pod Dubňom má malý význam aj pre Chelsea a vzniká z toho zaujímavé porovnanie. Keď ju v lete 2003 kúpil Roman Abramovič, hrala práve proti Žiline prvý súťažný zápas „cárovej éry“. Bolo to v predkole Ligy majstrov, zvíťazila 2:0, pričom domácich nepustila do výraznejšej šance. Milan Lešický, vtedajší tréner Žiliny, hovoril o „pretekoch trabanta s mercedesom“. Abramovič v Žiline osobne nebol, zápas sledoval na jednej zo súkromných jácht, kotviacej pri pobreží Aljašky.
Chelsea v tom čase roztáčala špirálu veľkých prestupov, Abramovič mal megalomanské plány, prvotnou investíciou bolo 100 miliónov libier na nákup Duffa, Veróna, Crespa, Joa Cola a ďalších. Dôvod? Štyri mesiace predtým bol Abramovič vo VIP-lóži na Old Trafford na štvrťfinálovej odvete Ligy majstrov Manchester United – Real Madrid (4:3). Učarovala mu atmosféra, povedal si, že aj on chce futbalový klub. A nie hocijaký, ale najlepší – a pokiaľ možno, čo najrýchlejšie. Fanúšikom finančne kolabujúcej Chelsea daroval súbor hviezd, nové zoskupenie, klub bez poriadnych úspechov tlačiaci sa vpred milionárskou skratkou. Po siedmich rokoch je Chelsea čosi ako impérium. Fungujúca mašina, ktorá sa práve v tomto roku zmenila na streleckú eskadru smrti. Jej bilancia z prelomu sezón vyráža dych: ak opomenieme Community Shield proti Manchestru United, vychádza nám 9 súťažných zápasov (7 v Premier League plus finále FA Cupu plus večer v Žiline), 9 víťazstiev, skóre 39:2, medzi výsledkami raz 7:0, raz 8:0, dvakrát 6:0. Carlo Ancelotti, 50-ročný Riman, „odkojený” hráčskymi a trénerskymi úspechmi v Berlusconiho AC Miláno, splnil sen cára Romana. Sen, s ktorým si nevedel rady ani bájny Special One Mourinho. Chelsea už nie je len víťazným strojom, už prináša aj pôvab, góly, radosť, futbalovú krásu – a v tomto smere sa jej v súčasnosti môže rovnať už len Barcelona a občas Arsenal.
.kontrast kvalít
Snaha o futbalovú estetickosť je zakotvená v posledných rokoch aj v hernom prejave Žiliny. A tak sme si rovnaké entity porovnali v zápase Ligy majstrov v dvoch rôznych vydaniach – v našom a vo vrcholnom. Vyšlo nám, že na domácej strane boli dobrí futbalisti, na druhej strane superfutbalisti. Lebo všetko, čo robila Chelsea, bolo podmienené absolútnou hráčskou kvalitou, schopnosťami prejavujúcimi sa len a len v rýchlosti. Tá je dogmou futbalovej moderny od čias Puskásovho „aranyicsapatu“, teda vyše polstoročie. Kto má rýchlosť a dostane priestor, stáva sa nezastaviteľným.
Chelsea rýchlosť má a Žilina jej ako darček ponúkla to druhé. Londýnčania si ju nemuseli „vyťahovať“ na vlastnú polovicu ihriska, náš majster chcel hrať: nebojácne, útočne, bez zábran. Škoda, že aj bez agresivity, tvrdosti, pri ktorej by hviezdny súper aspoň raz zaskuvíňal, pri ktorej by ho futbal aspoň trošku bolel. Toto do repertoáru Žiliny nepatrí. A preto ju Chelsea po sympatickom 12-minútovom vstupe vyzliekla donaha expresne: za štvrťhodinku. A až tak, že až do Oravcovho „kozmetického“ gólu (teda vyše 25 minút) bolo na tribúnach ticho ako v kaplnke, ktorá je v juhovýchodnom rohu žilinského štadióna. Náhľadov je veľa. Tak ktorý zvoliť? Kritizovať Pavla Hapala za to, že s mužstvom nechce v Lige majstrov meniť zabehaný herný štýl? Podsúvať mu defenzívne manévre na každý zo zvyšných piatich zápasov skupiny? Zabarikádovať sa v Lužnikách proti Spartaku Moskva a potom doma s Olympiquom Marseille na vlastnej polovici ihriska a čakať na štandardku či na vydarenú kontru? Má na to Žilina vôbec typy hráčov?
Vyjadrenia domácich protagonistov po tvrdej lekcii boli skromné. Nikto nemal na očiach ružové okuliare. Kapitán Róbert Jež: „Ukázali, ako sa hrá futbal. Keď zabrali, takmer nám nepožičali loptu.“ Ľubomír Guldan: „Sú extrémne rýchli – aj s loptou na nohe.“ Tomáš Oravec: „Bolo naivné myslieť si, že môžeme odohrať vyrovnanú partiu.“ Mário Pečalka: „Mali sme pred nimi prílišný rešpekt. Môžeme byť radi, že sme nedostali ešte viac gólov.“ To boli slová hráča, ktorý mal v anglických médiách zo Žilinčanov najvyššiu známku: v Daily Telegraph dokonca sedmičku (z Chelsea boli vyššie hodnotení iba Alex, Malouda a Anelka).
.kontrast ambícií
Chelsea pricestovala na Slovensko bez dvoch najlepších strelcov Drogbu a Lamparda a aj tak vyhrala s rezervou. Hviezdy, ktoré k nám prišli, zažili 150-metrovú cestu autobusom z bočného vchodu hotela pred dvere hlavnej tribúny. Priamo na trávniku zažili pohodičku, ktorá bola pre Ancelottiho „bluesmanov“ ladením nástrojov pred veľkým koncertom novej sezóny Ligy majstrov, pred pravými ťažkými bitkami. V Žiline to pre ňu bola malá scéna.
Najviac zaujal Nicolas Anelka. Po prvom zo svojich dvoch gólov ukázal pri oslave gesto so spútanými rukami. Bol to odkaz pre Francúzsku futbalovú federáciu. Tá mu po revolte na MS, kde z plných pľúc zreval na trénera Domenecha to, čo si o ňom myslela celá krajina, naparila 18-zápasový medzištátny dištanc! Francúzsko (vraj) takého hráča nepotrebuje. A pritom: Anelka je ozajstná trieda. Podľa Ancelottiho bol v Žiline „fantastický“. V druhom polčase ho nebolo poriadne vidieť, ale v prvom boli chvíle, keď trhal domácu obranu a jediný, kto s ním zvládal súboje, bol Pečalka.
Liga majstrov prináša pre Chelsea pravú posadnutosť. Za sedem sezón bola viackrát blízko, blízučko k triumfu, ale vždy sa objavili okolnosti, ktoré jej to prekazili. Raz gól, ktorý vraj ani nebol (v Liverpoole 2005), potom Terryho pošmyknutie sa pri mečbalovej penalte (vo finálovom rozstrele 2008), inokedy plešatý nórsky rozhodca a Iniestov gól v 93. minúte (v semifinále 2009 s Barcelonou) a naposledy Mourinhom popletené hlavy (proti Internazionale v marci tohto roka).
Raz bola vo finále, štyrikrát v semifinále, dvakrát vypadla v osemfinále s neskorším víťazom. Teraz vyhlasuje, že cíti, že „toto bude jej rok“ (presne ako nebohý Matt Busby na lavičke Manchestru United pred triumfom v roku 1968). „Nezomriem ako šťastný človek, ak aspoň raz Ligu majstrov nevyhráme,“ povedal v Žiline kultový kapitán John Terry. Finále bude v máji vo Wembley a žiadny londýnsky klub zatiaľ pohár majstrov nezískal...
A čo náš majster? Spartak a Olympique budú inými súpermi, nie sú tak vysoko ako Chelsea. Londýnčania nehrali zďaleka na plné obrátky, vyhrali jednoducho, bezstarostne. Žilina si preto nesmie robiť ilúzie. Ak chce hrať pekný futbal aj v Lige majstrov, okej – ale proti francúzskemu šampiónovi a ruskému vicemajstrovi už bude potrebná aj drina, bojovnosť, nepoddajnosť, precíznejšie bránenie. Žilina je trpaslíkom Ligy majstrov, má v nej jasne najmenší rozpočet, najmenšie možnosti. Práve preto musí ukázať srdce, s ktorým sa do elitnej súťaže dostala.
„Giant-killing“ sa nekonal. Na záver veľavravná symbolika: žilinskí hráči sa budú s trofejou Ligy majstrov fotiť 4. októbra na svojom štadióne v rámci európskeho turné. Hráči Chelsea majú jediný cieľ: cennú relikviu o 8 mesiacov konečne získať!
Autor je športový komentátor STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.