V krajine, kde žijem, sa tiež nájdu všelijaké zastupiteľstvá plné blbcov, ktorí chcú z podobných dôvodov zakázať trebárs Salingera či Vonneguta, alebo dokonca aj Darwina. Reakciou je väčšinou všeobecný výsmech. Čo sa piče konkrétne týka, je na obrazoch v najslávnejších múzeách a galériách, či už doslovne, alebo v symbolickej podobe. Nevadí to ani školským výpravám. V Museum of Modern Arts sme si na nedávnej retrospektíve Mariny Abramovič mohli pozrieť jednu dokonca naživo a zblízka.
Vulgárnych, stupídnych a nekultúrnych slovenských politikov počuje celý štát, ale vtedy sa košické zastupiteľstvo nesťažuje. Na boj proti plagátiku sa hrdinov nájde, koľko chcete.
Dráždenie malomeštiakov, z akých je zložené aj košické zastupiteľstvo, je umeleckou disciplínou už dávno. Odporúčam Mozartove kánony o hovnách a zasratých ritiach, Kráľa Ubu alebo tisíce ďalších umeleckých diel.
Ak majú byť Košice naozaj hlavným mestom kultúry, tak musia začať kráčať s dobou a prezentovať aj „experimentálne“ a „extravagantné umenie”, nie makarénu a Čardášovú princeznú, aby boli „starší Košičania“ spokojní.
Oveľa vulgárnejšie ako nejaký názov kapely je, keď deti vyrastajú v krajine či meste, ktoré ovládajú zlodeji, klamári a podvodníci, tváriaci sa, ža takto je to v poriadku a ich strane nejde o to, aby ukradla úplne všetko, ale o blaho ľudu. „Hanbiť sa pred vnúčatami“ sa treba vtedy, keď primátori zatvárajú kluby a namiesto nich vyrastajú herne.
Školáci a mládež ovládajú sprosté slová lepšie, než si to falošní moralizátori chcú priznať, o praktickom sexe ani nehovoriac. Vulgarizmy sú proste väčšinou neškodné a niekedy nenahraditeľné. Ak by som mal povedať svoj názor o tomto počine košických poslancov, potreboval by som za vedierko dobre mastných.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.