Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ľudia sú tu už bezradní

.časopis .kauza

Rozhovor s terénnym pracovníkom organizácie Člověk v tísni, pobočka Slovensko, Jindřichom Šimonom o príbehoch z Kapušian.

.venovali ste sa dva týždne monitoringu oblastí na východe, kde zosuvy zničili domy. Čo vás tam čakalo?
Predstavy sa značne líšili od reality. Rutinná administratívna práca, teda zbierať informácie, v každej rodine stráviť hodinu  a fotografovať poškodené domy to rozhodne nebola.
Realitou sú desiatky smutných príbehov, jeden emotívnejší ako druhý. Natoľko ma pohltili, že som to začal brať ako osobnú vec. Pokiaľ sa máte od ôsmej ráno do večera do šiestej pozerať na chlapíkov vo veku vášho otca, ktorí vám najprv pokojne nadiktujú svoje osobné údaje, no vo chvíli, keď majú hovoriť o tom, čo sa tam stalo, im tečú slzy, tak vás to nenechá ľahostajným. 
.majú tie príbehy niečo spoločné?
Asi 20 z 26 domácností v Kapušanoch, kde som zaznamenal kartu rodiny, sú previazané v príbuzenskom vzťahu. Je to o to horšie, že sa nemôžu spoliehať na pomoc širšej rodiny, pretože každý má svoje starosti. Na jednej strane sú tam ľudia, ktorí už dom museli dať zbúrať, no sú tam aj takí, ktorých domy síce stoja, no je na ne vydaný posudok statika, podľa ktorého sa tam nesmie bývať päť rokov. A potom možno niekto niekedy povie áno alebo nie...
.prečo nemôžu búrať tí, ktorých dom ešte stojí, no nachádza sa v pásme zosuvu?
Ich dom bol označený síce ako neobývateľný, avšak opraviteľný – „niekedy v budúcnosti, možno“. Na ten dom nie je od statika vydaný demoličný výmer a pokiaľ nie je rozhodnuté, že je natoľko poškodený, že musí ísť dole, tak im zaň poisťovňa nič nezaplatí. Zatiaľ sa tam zbúralo päť alebo šesť domov.
.tie ostatné ďalej praskajú?
Áno, z času na čas to pracuje na všetkých miestach toho svahu. Stačia menšie zrážky, po nich je praskanie viditeľné, aj podľa kontrolných terčíkov.
.koľkí ľudia ostávajú žiť v prasknutých domoch na vlastné riziko?
Určite je ich viac ako dvanásť. Podpísali reverz, je to na ich vlastnú zodpovednosť.
.aké majú na to dôvody?
Vo väčšine prípadov sú to financie, štvorčlenná rodina s príjmom 300 eur na mesiac si ťažko môže dovoliť ísť do náhradného bývania kamkoľvek.
.vedeli, keď stavali tie domy, že je to nebezpečná oblasť?
Nezaznamenal som jediný prípad, že by boli povedali, že na to boli upozornení. Pýtajú sa: ako je možné, že nám vydali stavebné povolenie? Veď geologické posudky boli k dispozícii od roku 1999 a vedelo sa o rizikovosti územia od socializmu! 
.povodne alebo zosuvy sú najmä dielom prírody, no aj človeka. Komu alebo čomu to ľudia v Kapušanoch kladú za vinu?
Zo všetkého najviac sa hovorí o väčšej stavbe bývalého štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva Vladimíra Palšu (Smer) hore na kopci. Väčšina ľudí to vníma ako najväčšiu príčinu.
.v čom?
Tvrdia, že z jeho strany tam prišlo k niekoľkým zásadným a sporným stavebným zásahom a úpravám. Vyrúbala sa časť lesa v okolí, došlo k výstavbe jeho jazierka nad ostatnými domami, ktoré bolo pár dní po zosuve záhadne rýchlo odstránené. Prečo? – pýtajú sa miestni. Pán Palša tam vybudoval komunikáciu vo vrstevnici kopca, čím podľa nich prerušil všetky prírodné cesty na odtok vody, a tá musela  vsakovať do kopca. Hovoria aj o zle naprojektovaných uliciach, ktoré idú nezmyselne po vrstevniciach, čím zadržujú vodu, ktorá z celého kopca pri silných dažďoch tečie jedinou ulicou: zosuvy boli najmä na nej.  
.v akom rozpoložení sú tí ľudia dnes? Ostali by tam žiť a opravili by si domy, keby geológovia sanovali kopec na bezpečnú úroveň?
Pre nich je to jediné prijateľné riešenie, až na pár výnimiek nikto z nich nechce ísť odtiaľ preč. Dom je všetko, čo majú. Bývali v ňom väčšinou dve, tri generácie. 
.časť médií o ľuďoch z kapušianskeho kopca informovala ako o zámožných.
Rád by som hovoril s televíznou redaktorkou, ktorá o tom území  hovorila ako o „oblasti milionárov“! Vybrala si šesť na prvý pohľad najkrajších domov. Keby tam však zaklopala, zistila by, že v jednom z nich, ktorý na prvý pohľad vyzerá veľmi pekne, bývajú ľudia, ktorí ho budujú jedenásť rokov, nemajú dokončenú kúpeľňu, nemajú dokonca vo dverách ani sklá. Štvorčlenná rodina žije z príjmu 300 eur. Pani s manželom mi vysvetľovali, že ten dom budovali v priemere za 20 až 50 eur, ktoré každý mesiac ušetria. V inom dome mi pán vravel: som pripravený, že mi dom strhne buldozér, zvonku síce nie je nič vidieť, znútra mám však veľké praskliny. Je to obrovský betónový monolit, takže si dokážem predstaviť silu prírody, ktorá sa tu pod nami prejavila. Dajte však finančnú pomoc rodinám, ktoré to potrebujú viac, ja sa o seba postarám, dodal. 
.dochádza aj tam k rabovaniu či krádežiam?
Určite. Po desiatich dňoch, keď polícia opustila most dole pri rieke, bola najväčšia vlna návratu na reverz. Opisovali mi nové prípady, keď sa napríklad o jednej hodine ráno objavilo auto s vlečkou, ktoré nikto na tej ulici nepoznal. A keď sa potom v niektorom z domov, kde ľudia držia hliadky, zasvietilo, záhadné auto odišlo. 
.vracajú sa ľudia na svoje pozemky, aj keď sú domy neobývateľné alebo zbúrané?
Citová väzba k tomu miestu je veľmi silná. Je tam rodina, ktorá má štyri alebo päť detí. Dostali náhradné bývanie v jednej miestnosti Klubu dôchodcov. Pani nám opisovala, že tam nebola ani sprcha, tú im dali provizórne na chodbe obecného úradu. Hovorila mi, že ráno si vezmú svoje tašky a idú hore „do domu“, do jeho častí, ktoré relatívne vyzerajú tak, že sa nezrútia každú minútu. Sedia celý deň na záhradke, v garáži – a večer odchádzajú „domov“. Odviezli si iba najcennejšie veci. Mnohí si ich ani nemajú kam dať, alebo nechcú. Rátajú s ilúziou, že o dva mesiace niekto príde a povie: tu máte päťtisíc eur, opravte si praskliny, už sa to hýbať nebude, pokračujeme ďalej.
.čo by tí ľudia teraz najviac potrebovali?
Nie peniaze, trpia najmä nedostatkom informácií. Možno im nikto ani poriadne nevysvetlil vážnosť situácie. Reverz podpísali, no dom im doslova môže spadnúť na hlavu. Už sú bezradní. Poisťovne a úrady ich len prepájajú z jedného čísla na druhé. V spojení s emočným vypätím sa už dostali do štádia, keď apaticky čakajú, čo bude, že „ono sa to nejako vyrieši samo“. Potrebujú však reálne možnosti. Potrebujú vedieť, že je pre nich lepšie na rok, na dva sa sťahovať do náhradného bývania než riskovať, že príde prvý silný dážď a dom na nich spadne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite