Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko pozastavuje prvé dávky AstraZenecy. Ministerstvo zdravotníctva zvažuje viaceré alternatívy

New York Márie Modrovichovej

.mária Modrovichová .časopis .osobnosti

Dokument Tamry Davis(ovej) Jean-Michel Basquiat: The Radiant Child je v prvom rade založený na rozhovore, ktorý so Žiariacim dieťaťom nakrútila v 1985.

Predstavuje ho intímnejšie ako kultový film Juliana Schnabela, výtvarníka, s ktorým sa mladý začínajúci umelec porovnával a súťažil. Basquiat je plný protirečení: smutný aj zábavný, hladný po uznaní aj pyšný na to, čo znamená, pozérsky aj autentický, presne hodnotí situáciu a zároveň sa topí vo vlastnom úspechu, prepadá paranoji.
Zvyšné hovoriace hlavy dotvárajú obraz, patria Basquiatovým priateľom a priateľkám, zberateľom a galeristom. Väčšinou sú to ľudia, ktorých mená majú cveng, niektorí sú notoricky známi – spomínaný Schnabel, iní známi „zo scény“ – pán Deitch z The Deitch Projects, kurátorka z MoMA; svedkovia čias neslávne slávneho New Yorku osemdesiatych rokov, v ktorom každé decko ašpirovalo na to, že raz zažiari. 
Film citlivo vystihuje Basquiata: tvorbu, štýl, napriek žúrom železnú pracovnú morálku, rozhľadenosť, ktorá prekvapuje v jeho odpovediach (zromantizovaná predstava umelca trpiteľa/zlého chlapca jeho inteligenciu doteraz vytláčala na okraj). Davisová tlmočí aj atmosféru a paradoxy doby: Andy W. je boh a z NYC sa valí kreativita ako z hrnčeka-var; mladíček s dredmi je objavom na svetovej art-scéne, no nezastaví mu taxík, pretože je neger. 
Basquiat a jeho energia boli odpoveďou na chladné, vo vlastnej akademickosti izolované artefakty, ktoré plnili prestížne galérie. „Biele plátno ľudí rozdeľuje,“ hovorí na kameru a ja si spomeniem na Kumšt Yasminy Rezy. Jeho veci sú geniálne tým, že oslovujú všetkých – „obyčajných“ ľudí, aj intelektuálov, priamo a naliehavo. Kým ako 27-ročný zomrel, dokončil tisíc malieb a tisíc kresieb, obrovské numero, keď si zrátame ako krátko tvoril. Akoby bol od začiatku hnaný vedomím, že čas je obmedzený – ale to je asi opäť len príhodná romantizácia tragického hrdinu. 
„On jednoducho nemal nástroje na to, aby zvládol navigáciu uprostred toho mora sračiek,“ povie Julian Schnabel a my Basquiata zase vidíme ako dieťa. Úspešné, bohaté, osamelé, stratené. Čmárajúce po stenách mesta, aby po sebe zanechalo stopu. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite