Plieska to v nich jedna radosť, samozrejme aj v textoch. Do niektorých som nazrel v publikácii National Anthemns of The World, čo je pekná kniha plná hymien a ničoho viac. Najobľúbenejšie slovo z letmého prezretia je citoslovce Ó, mimoriadne často je spomínané slovo Boh, ktorý ochraňuje všetky Ó Veľké Národy (všetky národy sú veľké), čo je z môjho pohľadu jedna z mála právd, ktoré texty hymien obsahujú. Inak sa spieva o večnosti a bojovnosti a že nikto nebude vládnuť našej veľkej a krásnej krajine. Texty o krásnej krajine sú tiež pravdivé, lebo krajiny sú krásne naozaj všetky. Späť k hudbe. Podľa múdrej knihy je na svete 198 diel, väčšinou do dvoch minút, ktoré ospevujú štáty sveta. Ak by niekto čakal, že africké hymny budú plné bubnov a budú hodené do etna, ten bude sklamaný, hudobný imperializmus sa podpísal na tom, že všetci chcú mať hymny ako Briti, Američania či Rusi. Hudobný imperializmus, samozrejme, reálne neexistuje, aj keď podľa niektorých určite existuje, lebo aj počúvanie world music niektorí označujú za hudobný neokolonializmus. Výbornú hymnu majú Taliani, spomínaní Američania i Briti. Česká je dokonalým vystihnutím ich záľuby v pive, pomaly sa tiahne, je taká lupulínovo milá, akurát na jeden polliter, kým naša po nej – ešte ako federálne duo, bola presne vhodná na šupnutie jednej borovičky. Naša hymna sa mi kedysi zdala taká akási málo vznešená, teraz sa mi to zdá byť jej najväčšia výhoda. Má švih, keby ostala len s jednou slohou, to by bola úplná paráda. V úprave Petra Breinera sa ju podarilo aj odsovietizovať, staré nabubrelé verzie so spevom, akoby zbor niekto mučil, sa dajú počuť v Slovenskom rozhlase. Peter Breiner je inak dokonalý aranžér, jeho festivalová podoba slovenskej hymny by sa mohla hrať aj v New Orleans a fungovala by. Podobne invenčná je veselá verzia ruskej hymny – poľudštiť toto vcelku pekné dielo s nepeknými nánosmi je záslužný počin. Veď hudba za svoje krajiny nemôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.