Dôvodom pritom spravidla nie je ani chýbajúci scenár, ani peniaze. Skôr podivné narábanie s nimi. Zaujímavejšie ako filmy samotné by boli dokumenty, ako sa vlastne točili. Určite by to platilo pre Jánošíka, ale aj nedávny Nedodržaný sľub. Samozrejme, v oficiálnych propagačných dokumentoch, ktoré sa ako „film o filme“ vysielajú krátko pred premiérou, o tom nenájdete ani slovo.
.zázrak na Červenom Kláštore
Dobrým príkladom je film Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý má premiéru práve tento týždeň. Na prvý pohľad je všetko tak, ako má byť. Do kina nás pozývajú bilbordy, krátky trailer, upútavky v rádiách či televízii. Verejnoprávna STV dokonca pred dvoma týždňami odvysielala film o filme. Snímka síce pôsobila trochu ťažkopádne, ale v zásade splnila svoj účel. Diváka, ktorému nebude vadiť sex a násilie, do kina pozvala. Slovenský divák by mal slovenskému filmu povinne fandiť, akurát, že v našom prípade je príbeh o tom, ako tento film vznikal, podľa všetkého opäť zaujímavejší ako samotný príbeh filmu.
„Film je kolektívne dielo. Objednali ste si naše služby a my sme splnili svoje záväzky bezo zbytku za vopred dohodnutých podmienok. (...) Dnes je situácia taká, že väčšina štábu nemá svoju prácu zaplatenú.“ Tak znejú tri vety z otvoreného listu producentom filmu Slovákovi Eduardovi Čengelovi a dvom Poliakom Jacekovi Lipskému a Andrzejovi Halinskému, ktorý sme dostali do redakcie .týždňa. Pod listom je podpísaných vyše 20 mien, podľa tvrdenia podpísaných sú to všetko členovia štábu. Je letné popoludnie a v kaviarni sa rozprávam s niektorými z nich. Najvýraznejšou postavou je František Turňa. Veľa fajčí, pôsobí však pokojne. V minulosti spolupracoval s Američanmi, ktorí tu občas prišli točiť film, na Cypriánovi sa podieľal ako vedúci výroby. Hoci v titulkoch k filmu na webovej stránke jeho meno nájdete, v spomínanom dokumente „film o filme“ o ňom nebolo ani zmienky. „Prvým problémom filmu je, že 26 ľudí zo štábu nebolo zaplatených,“ začína Turňa. Celý kontext je príliš zložitý na objasňovanie, ale možno ho ilustrovať na príbehu Erika Ivančíka, mladého výtvarníka, ktorý má za sebou prvú spoluprácu so SND, ale aj s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou pri jej študentských snímkach. „Ivančík robil po tom, čo skončila spolupráca s českým architektom Janom Novotným, výtvarníka filmu. Vybral lokalitu a robil špeciálne na priestoroch v Hronskom Beňadiku, kde sa točilo 40 percent interiérov, v titulkoch však jeho meno nenájdete,“ uvádza Turňa. Ivančík opisuje svoju základnú skúsenosť ako rozčarovanie. O svojej práci má dôkazy vrátane fotografií, cíti sa oklamaný, a preto sa chce súdiť. Autorom filmu napísal list, pokúsil sa dohodnúť, keď to však stros kotalo, rozhodol sa za svoj honorár a meno bojovať. „Je to nepochopiteľné. Žijeme tu na veľmi malom filmovom priestore, všetci sa poznáme, je až neuveriteľné, že niečo podobné sa môže vôbec diať,“ uzatvára svoju skúsenosť.
.peniaze, peníze, peněži
Presne to je podľa zainteresovaných hlavný problém. Rozpočet Cypriána má byť zhruba 1,5 milióna eur, sekera, ktorá po producentoch zostala, je 200-tisíc eur. Film vznikal koprodukčne v spolupráci s poľskou firmou Pleograf a zo štátnych grantov. Slovenským koproducentom filmu je majiteľ firmy Magic Seven a manžel režisérky Eduard Čengel. Turňa tvrdí, že peniaze chýbali v každej etape, okrem úvodnej. „Keď som sa stal vedúcim výroby, film mal za sebou šesť filmových dní, ktorých výsledkom bolo 20 až 30 metrov čistého materiálu denne. Jeden takýto filmový deň stál do 1,5 milióna korún. Nemusíte rozumieť filmu, aby ste vedeli, o čom je reč. Keď som prišiel ja, točili sme v neštandardných pomeroch s neštandardným rozpočtom. Výsledkom bolo 100 metrov denne za pol milióna korún všetkých nákladov dokopy,“ opisuje Turňa. Problémom však podľa neho nebolo iba nehospodárne narábanie s peniazmi v úvode. Stali sa podľa neho tri prípady plagiátorstva a najmä subvenčný podvod. Spísal žalobu a obrátil sa na súd.
Pôsobí to trochu ironicky, ale na súde sa spor s Turňom skončí aj podľa producenta Eduarda Čengela. V rozhovore pre .týždeň povedal, že „Turňa systematicky škodí nášmu filmu. Tvrdí, že nebol zaplatený, na nič z toho však nemá objednávku, ani zmluvu. Všetci, čo majú zmluvy, boli zaplatení.“ Turňa sa začal podľa Čengela v istom momente správať ako výkonný producent filmu a ich spolupráca sa skončila. „Odvtedy nám škodí a vypisuje listy.“ Turňa naopak tvrdí, že Čengel klame a ilustruje to dvoma zmluvami, ktoré Čengel sám podpísal, ale nezaplatil.
Celý príbeh o tom, ako firma Magic Seven, ktorá doteraz vo filmovej brandži žiadne meno nemala, žiadala o peniaze, čo vykazovala a čo sľubovala, by si zaslúžilo bližšiu pozornosť. Napríklad nového ministra vnútra alebo Rady Audiovizuálneho fondu. Jedno je však jasné už dnes: dokument o tom, ako možno na Slovensku natočiť film bez toho, aby producenti vyplatili štáb, by bol zaujímavejší ako legenda o mníchovi z 18. storočia. A pointa na záver: Lietajúci Cyprián je dielom novej generácie slovenských tvorcov, je preto zaujímavé sledovať, ako sa správajú. A ako hovorí jeden z oklamaných tvorcov, „mladšia generácia je horšia ako tá staršia“. A to vedie k otázke, koľko peňazí by vlastne štát na dotovanie takýchto ľudí mal vynakladať.
.zázrak na Červenom Kláštore
Dobrým príkladom je film Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý má premiéru práve tento týždeň. Na prvý pohľad je všetko tak, ako má byť. Do kina nás pozývajú bilbordy, krátky trailer, upútavky v rádiách či televízii. Verejnoprávna STV dokonca pred dvoma týždňami odvysielala film o filme. Snímka síce pôsobila trochu ťažkopádne, ale v zásade splnila svoj účel. Diváka, ktorému nebude vadiť sex a násilie, do kina pozvala. Slovenský divák by mal slovenskému filmu povinne fandiť, akurát, že v našom prípade je príbeh o tom, ako tento film vznikal, podľa všetkého opäť zaujímavejší ako samotný príbeh filmu.
„Film je kolektívne dielo. Objednali ste si naše služby a my sme splnili svoje záväzky bezo zbytku za vopred dohodnutých podmienok. (...) Dnes je situácia taká, že väčšina štábu nemá svoju prácu zaplatenú.“ Tak znejú tri vety z otvoreného listu producentom filmu Slovákovi Eduardovi Čengelovi a dvom Poliakom Jacekovi Lipskému a Andrzejovi Halinskému, ktorý sme dostali do redakcie .týždňa. Pod listom je podpísaných vyše 20 mien, podľa tvrdenia podpísaných sú to všetko členovia štábu. Je letné popoludnie a v kaviarni sa rozprávam s niektorými z nich. Najvýraznejšou postavou je František Turňa. Veľa fajčí, pôsobí však pokojne. V minulosti spolupracoval s Američanmi, ktorí tu občas prišli točiť film, na Cypriánovi sa podieľal ako vedúci výroby. Hoci v titulkoch k filmu na webovej stránke jeho meno nájdete, v spomínanom dokumente „film o filme“ o ňom nebolo ani zmienky. „Prvým problémom filmu je, že 26 ľudí zo štábu nebolo zaplatených,“ začína Turňa. Celý kontext je príliš zložitý na objasňovanie, ale možno ho ilustrovať na príbehu Erika Ivančíka, mladého výtvarníka, ktorý má za sebou prvú spoluprácu so SND, ale aj s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou pri jej študentských snímkach. „Ivančík robil po tom, čo skončila spolupráca s českým architektom Janom Novotným, výtvarníka filmu. Vybral lokalitu a robil špeciálne na priestoroch v Hronskom Beňadiku, kde sa točilo 40 percent interiérov, v titulkoch však jeho meno nenájdete,“ uvádza Turňa. Ivančík opisuje svoju základnú skúsenosť ako rozčarovanie. O svojej práci má dôkazy vrátane fotografií, cíti sa oklamaný, a preto sa chce súdiť. Autorom filmu napísal list, pokúsil sa dohodnúť, keď to však stros kotalo, rozhodol sa za svoj honorár a meno bojovať. „Je to nepochopiteľné. Žijeme tu na veľmi malom filmovom priestore, všetci sa poznáme, je až neuveriteľné, že niečo podobné sa môže vôbec diať,“ uzatvára svoju skúsenosť.
.peniaze, peníze, peněži
Presne to je podľa zainteresovaných hlavný problém. Rozpočet Cypriána má byť zhruba 1,5 milióna eur, sekera, ktorá po producentoch zostala, je 200-tisíc eur. Film vznikal koprodukčne v spolupráci s poľskou firmou Pleograf a zo štátnych grantov. Slovenským koproducentom filmu je majiteľ firmy Magic Seven a manžel režisérky Eduard Čengel. Turňa tvrdí, že peniaze chýbali v každej etape, okrem úvodnej. „Keď som sa stal vedúcim výroby, film mal za sebou šesť filmových dní, ktorých výsledkom bolo 20 až 30 metrov čistého materiálu denne. Jeden takýto filmový deň stál do 1,5 milióna korún. Nemusíte rozumieť filmu, aby ste vedeli, o čom je reč. Keď som prišiel ja, točili sme v neštandardných pomeroch s neštandardným rozpočtom. Výsledkom bolo 100 metrov denne za pol milióna korún všetkých nákladov dokopy,“ opisuje Turňa. Problémom však podľa neho nebolo iba nehospodárne narábanie s peniazmi v úvode. Stali sa podľa neho tri prípady plagiátorstva a najmä subvenčný podvod. Spísal žalobu a obrátil sa na súd.
Pôsobí to trochu ironicky, ale na súde sa spor s Turňom skončí aj podľa producenta Eduarda Čengela. V rozhovore pre .týždeň povedal, že „Turňa systematicky škodí nášmu filmu. Tvrdí, že nebol zaplatený, na nič z toho však nemá objednávku, ani zmluvu. Všetci, čo majú zmluvy, boli zaplatení.“ Turňa sa začal podľa Čengela v istom momente správať ako výkonný producent filmu a ich spolupráca sa skončila. „Odvtedy nám škodí a vypisuje listy.“ Turňa naopak tvrdí, že Čengel klame a ilustruje to dvoma zmluvami, ktoré Čengel sám podpísal, ale nezaplatil.
Celý príbeh o tom, ako firma Magic Seven, ktorá doteraz vo filmovej brandži žiadne meno nemala, žiadala o peniaze, čo vykazovala a čo sľubovala, by si zaslúžilo bližšiu pozornosť. Napríklad nového ministra vnútra alebo Rady Audiovizuálneho fondu. Jedno je však jasné už dnes: dokument o tom, ako možno na Slovensku natočiť film bez toho, aby producenti vyplatili štáb, by bol zaujímavejší ako legenda o mníchovi z 18. storočia. A pointa na záver: Lietajúci Cyprián je dielom novej generácie slovenských tvorcov, je preto zaujímavé sledovať, ako sa správajú. A ako hovorí jeden z oklamaných tvorcov, „mladšia generácia je horšia ako tá staršia“. A to vedie k otázke, koľko peňazí by vlastne štát na dotovanie takýchto ľudí mal vynakladať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.