Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Milovníci referend

.peter Schutz .časopis

Je dosť možné, že najdrahšou spomienkou na volebnú kampaň, ktorú bude musieť Slovensko reálne splácať, sa nestane euroval, ale referendum SaS. Sedem miliónov eur nie je zanedbateľný peniaz. Skutočnosť, že referendum sa nekoná v deň, keď by vyšlo nepomerne lacnejšie – v čase komunálnych volieb – je ovocie antagonizmu predkladateľov petície a prezidenta. Využitím nástroja priamej demokracie sledovala SaS zlepšenie svojej pozície v politickej súťaži. To však nebol záujem Gašparoviča. Tejto hre musel ustúpiť vyšší princíp, ktorým je úspešnosť (platnosť) podujatia a reprezentatívnosť výsledku.

Právo obrátiť sa na občana s otázkami má SaS podobne, ako každý iný účastník verejného života. SaS, čo sa týka nástrojov propagácie, je pritom možné azda viac tolerovať, keďže – najmä zákonom o financovaní – sa politický systém opevnil pred novými stranami, ktoré tak vždy začínajú s hendikepom. Richard Sulík a spol. však museli od prvej chvíle vedieť, že so svojimi priaznivcami hrajú nečestnú hru, pretože aj v ideálnej konštelácii s parlamentnými voľbami je vrcholne nepravdepodobné, aby otázkami, ktoré položili, prekonali 50-percentné kvórum. Netreba rekriminovať dejiny slovenských referend, aby bolo jasné, že problémy, ktoré oni povýšili na predmet priamej demokracie, verejnosť nepália tak, aby sa nechala zmobilizovať v dostatočnom počte.
Výčitky voči SaS, že otázky sú populistické, sú však v čomsi smiešne. Predstavme si účasť 18. septembra v situácii, keby populistické neboli – a namiesto maximálnej ceny vládnych limuzín by sa SaS pýtala napríklad na to, či po novinkách Lisabonskej zmluvy má, alebo nemá parlament zmocňovať ministrov pred určitými hlasovaniami v Bruseli...
Zástancovia referenda môžu, samozrejme, ukazovať na Švajčiarsko s inou a jedinečnou tradíciou priamej demokracie. Môžu tiež trvať na étose ľudového hlasovania ako vrcholnom prejave toho, že moc pochádza od občana. Ale je fakt, že referendum, ktoré aj s „populistickými“ otázkami hrozí zosmiešnením seba i jeho organizátorov, nie je v slovenskom ústavnom systéme inštitútom priamej demokracie. Tu sa využíva na politický zápas. A jeho obsahom nie sú otázky verejného záujmu, ale záujem hnutí či strán, ktoré ho zneužívajú na vlastný prospech a potrebu.
Budúcnosť referenda v slovenskom politickom systéme vystihuje obrázok spred siedmich rokov, keď politici v čase hlbokého moratória masívne porušovali zákon, len aby ratovali 50-percentnú účasť na otázke – o vstupe do EÚ! Štandardná polemika, že treba znížiť kvórum na 25 percent, ako je to v niektorých iných krajinách, pritom naráža na štandardný problém reprezentatívnosti, keď o nesmierne vážnej otázke môže rozhodnúť hoci aj 13-percentná, v konkrétnej kauze špeciálne motivovaná menšina.
Vysokého koňa pod Sulíkov zadok by postavila zaujímavá komplikácia. Keby referendu predchádzalo neúspešné hlasovanie v NR SR o imunite, na ktorú treba ústavnú väčšinu, ľudové hlasovanie by získalo istý náboj.
Nezávisle od hesla, že demokratický proces sa v peniazoch vyčísľovať nesmie, Sulíkovo referendum je možné prijať z jedinej pozície – bez politického kapitálu, ktorý svojou akciou SaS získala, by nemusela vzniknúť Radičovej vláda. A tento text by bol na tému personálnych zmien v druhej vláde Fica... 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite