O sovietskych špiónoch v Amerike existuje obsiahla literatúra s rôznou mierou hodnovernosti. Ich história nestráca na svojej zaujímavosti a neposúva sa definitívne do misky, z ktorej sa stravujú len historici preto, lebo sa celá tá história zjavne neskončila. Iba ich zamestnávateľ zmenil názov firmy. Rusko sa prihlásilo svetu ako právny nástupca Sovietskeho zväzu. Spočiatku sa to javilo západnému svetu ako formálny akt s čisto medzinárodno-právnymi konzekvenciami (platnosť medzinárodných zmluvných záväzkov, napríklad), lebo nové Rusko, to postsovietske Jeľcinovo, bolo predsa demokratickým štátom s najlepšími úmyslami. Ruskej armáde síce stále velili tie veľkorozmerné brigadírky, ale západný svet chcel veriť, že všetky strašidlá studenej vojny sú preč a že tu vlastne možno ani nikdy neboli, že si ich vymyslela zlá antisovietska propaganda. Postupne sa po Jeľcinovi etabloval Putin, ktorý naplnil všetky štruktúry politickej aj ekonomickej moci „silovikmi“, teda ľuďmi z prostredia pôvodnej KGB a ďalších tajných služieb. Kto vie čítať symboly, musel si všimnúť, že sa vrátila aj sovietska hymna, čo na tom, že so zmeneným textom. A zástupy špiónov, pre zmenu ruských, už nie sovietskych, sa rozbujneli miestami na úroveň z čias studenej vojny. A sieť nezačala opätovne rásť až za Putina – z prvotného šoku po páde komunizmu a rozpade Sovietskeho zväzu sa začala horúčkovite spamätávať už za Jeľcina.
„Rusi majú viac než 100 známych špiónov s oficiálnym krytím v Spojených štátoch,“ povedali magazínu Time už v januári 2005 vysokí úradníci amerických spravodajských služieb a na mysli mali, pochopiteľne, iba tých najľahšie identifikovateľných – teda rôznych ruských diplomatov na misiách vo Washingtone a najmä v OSN. Aký musí byť skutočný počet agentov medzi rôznymi biznismenmi a v rôznych, napríklad turistických agentúrach, ilustruje napríklad to, že keď sa ruský podnikateľ Nikolaj Gluškov stal v roku 1996 hlavným manažérom ruskej leteckej spoločnosti Aeroflot, ktorá mala svoje kancelárie prakticky všade na svete (aj v Bratislave), zistil, že až 3 000 zo 14 000 zamestnancov Aeroflotu sú agenti niektorej z troch ruských tajných služieb. Všetky tržby z predaja leteniek sa rozdeľovali asi na 350 účtov v zahraničných bankách, ktoré neboli pod kontrolou vedenia Aeroflotu. Gluškov, keď na to prišiel, zrušil všetky tie účty a nasmeroval peniaze na zúčtovacie stredisko nazvané Andava so sídlom vo Švajčiarsku. Napísal tiež listy šéfom ruských tajných služieb (jeden z nich bol vtedy neskorší minister zahraničia Jevgenij Primakov) a žiadal ich, aby oni vyplatili mzdy svojich ľudí v Aeroflote za rok 1996. Dovtedy bol Aeroflot podľa neho „dojnou kravou na peniaze“ financujúcou špionážne aktivity. V roku 2000 potom Gluškova obvinili z nezákonného prevodu peňazí cez Andavu a zavreli ho. Bol vtedy ťažko chorý a hospitalizovaný a zavreli ho pri údajnom pokuse o útek. V roku 2004 ho súd oslobodil spod žaloby za spreneveru, ale odsúdil ho za ten údajný útek (ktorý, sa, podľa Gluškova, vôbec nestal). Od roku 2004 je na čele spoločnosti Aeroflot Putinov bývalý kolega z KGB Viktor Ivanov, údajne jeden z jeho najbližších ľudí. Za čias Sovietskeho zväzu sa v západnom zahraničí legálne zdržiavali občania Sovietskeho zväzu iba ako pracovníci diplomatických misií, obchodných zastupiteľstiev a špeciálnych štátnych podnikov ako tlačová agentúra TASS, Aeroflot či Inturist. To limitovalo istým spôsobom počet aktívnych sovietskych agentov, hoci aj tak ich bolo nepredstaviteľne veľa. Centrála Organizácie spojených národov v New Yorku bola prakticky expozitúrou sovietskej spravodajskej služby so stovkami agentov v celej štruktúre Sekretariátu OSN. Sústreďovali sa primárne na získavanie informácií o vojenských technológiách, vedeckom a technologickom výskume, ozbrojených silách, ale aj o politike a politikoch, strategických plánoch a podobne, ale nielen to. Druhou najvýznamnejšou stránkou aktivít ruských, pardon sovietskych agentov bola „vplyvová“ činnosť, v ktorej dosahovali, samozrejme s pomocou stoviek „užitočných idiotov“ predstavujúcich až do dnešného dňa základnú mentálnu matériu západnej politickej ľavice, nemalé úspechy. Prakticky všetky „protivojnové hnutia“ v časoch studenej vojny vrátane hnutí za nukleárne odzbrojenie a podobne niesli rukopis i podpisy agentov KGB. Od tých čias zbehlo z radov sovietskych a ruských tajných služieb veľa, často aj kľúčových ľudí a z ich odhalení sa vynára obraz dosť nelichotivý pre „mierových aktivistov“. „Užitočnosť“ tých užitočných idiotov spočívala najčastejšie aj v tom, že ani nevedeli, kto že ich to nabáda a zásobuje ideami.
Dnes, samozrejme, nie sú ruské tajné služby odkázané len na diplomatov. Rusi cestujú slobodne a tajné služby s nimi. Podľa jedného zo zbehov KGB, Jurija Ševca, prakticky každá úspešná súkromná spoločnosť v Rusku (napríklad Gazprom či Lukoil) sa používa ako krytie pre spravodajské operácie ruských tajných služieb.
.koho to chytili?
Tých jedenásť zvláštnych ľudí, ktorých americká FBI chytila pre špionáž v prospech Ruska a ktorí sú bez výnimky niekým iným, než hovoria ich pasy, zrejme veľa škody Spojených štátom americkým nestihli narobiť. Mali pritom na to naozaj množstvo času, lebo väčšinou sa usadili pod falošnou identitou v Amerike pred viac než desiatimi rokmi. Výnimkou je mladý muž menom Michail Semenko, ktorý je v Amerike zrejme pod vlastným menom a len nedávno. Podobnou výnimkou je aj Anna Chapman, 28-ročná červenovlasá a veľmi fotogenická žena, ktorá je dcérou ruského diplomata so zrejmým pozadím v bývalej KGB a tiež vystupuje pod vlastným menom – je rozvedená a bola vydatá za mladého Brita menom Alex Chapman. Jej fotografie okamžite rozdráždili erotickú fantáziu redaktorov a najmä čitateľov tých bulvárnejších médií a ctiteľov bondoviek a špionážnych románov Johna LeCarreho. Chapman a Anna sa brali veľmi mladí v roku 2001 a podľa všetkého nebola ešte zapletená do špionáže. Anna sa vtedy volala Anja Kuščenko a jej otec musel byť dosť temná a vyššiepostavená figúra tajnej služby, lebo ako spomína Alex Chapman, svokor ho nemal príliš v láske, nikomu ho v Moskve nepredstavil a jazdil na veľkom Land Roveri so zatemnenými oknami, ktorý nasledovali vždy aj iné autá. Zoznámili sa v Londýne, kde Anna pracovala pre spoločnosti ako Barclays Bank, čo je druhá najväčšia banka vo Veľkej Británii a určite nie akási krycia firma pre ruských špiónov. Okolo roku 2005 sa podľa svojho exmanžela dramaticky zmenila a začala sa stretávať viac s Rusmi. V roku 2006 sa Chapman s mladou Ruskou rozviedol, ale zostali vraj priateľmi. Anna začala zverejňovať svoje fotky na ruskej sociálnej sieti „Odnoklasniky“ („spolužiaci“), kde komunikoval aj Michail Semenko. Medzi bulvárne informácie o nej sa z úst jej manžela (okrem erotických pikantérií z ich spoločného života) dostalo i to, že mala vysoké IQ – až 162. Nevedno, ako jej ten výnimočný intelekt zmerali, ale vo svojich špionážnych aktivitách ho príliš nepoužila, pretože sa nechala nachytať agentom FBI na celkom jednoduchý trik s falošným americkým pasom, ktorý mala odovzdať inému agentovi.
Poriadok v chaotických údajoch o zatknutých sa pokúsili urobiť analytici zo súkromného amerického spravodajského centra Stratfor (Strategic Forecasting), ktoré nazývajú aj súkromnou CIA. Ich analýzy a prognózy sú zväčša presné. Podľa súhrnu údajov Stratforu zvyšní zatknutí žili už dlhšie v USA s falošnou identitou a FBI predpokladá, že väčšinou pochádzajú z Ruska. Špionážne najzaujímavejší je zrejme istý Christopher Metsos, ktorý udával, že pochádza z Kanady a pôsobil ako spojka medzi ruskou misiou pri OSN v New Yorku a dvoma ďalšími manželskými pármi (tretí zatknutý pár komunikoval s ruskými diplomatmi priamo). Toho zatkli pri pokuse odletieť do Budapešti na Cypre, kam odletel pred zatknutím tých ostatných, ale dostal sa na kauciu z väzby a zmizol.
Zatknuté štyri manželské páry, o ktorých je reč, komunikovali okrem iného elektronicky priamo s Moskvou. Z toho jeden pár, žijúci pod menami Juan Lazaro a Vicky Pelaez, sa hlási k juhoamerickému pôvodu (Peru). Tí dvaja zrejme patria k spomínanej kategórii užitočných idiotov – sú to otvorene ľavicoví radikáli, ktorí si zrejme nevšimli, že ich ruskí zamestnávatelia sa už v marxizme nevezú. Vicky Pelaez píše ódy na Castrovu Kubu a jej manžel, vysokoškolský učiteľ Juan Lazaro, učí svojich študentov o hrôzach amerického imperializmu. Niektoré páry komunikovali aj navzájom, ale celá partia určite netvorila homogénnu sieť.
No a zvyšok informácie sa číta ako scenár k skvostnému a nesmierne komickému a ironickému filmu bratov Coenovcov Po prečítaní spáliť, v ktorom ide tiež o špiónov a „špiónov“ a všetky postavy sú buď úplní idioti, alebo neschopní nešťastníci. Zrejme sa im nepodarilo za celé tie roky odovzdať svojim ruským pánom nijaké naozaj citlivé informácie, lebo, ako sa zdá, ani nebudú obvinení priamo zo špionáže, ale z iných prečinov. Možno ich však zatkli krátko predtým, ako sa im podarilo nakoniec naozaj niečo závažné zistiť a vyzradiť.
.čo vlastne urobili Američania?
Zrejme správnu vec. Napriek komickým detailom (napríklad so zakopanými peniazmi, ktoré FBI našla, vykopala, odfotografovala a uložila na pôvodné miesto, aby si mohli pre ne špióni prísť), stála celá vec Rusov nemalé peniaze, pričom platili ľudí, ktorí nepriniesli nič veľké, možno iba preto, lebo nestihli. Umiestniť niekde „ilegálov“ žijúcich pod falošnou identitou s tým, že sa to môže vyplatiť s odstupom možno desaťročia i viac, je vždy nákladné. Nevedno, prečo FBI zatkla tých jedenástich práve v ten júnový deň roku 2010. Prvých členov skupiny zachytila FBI už pred ôsmimi rokmi, ale zrejme si americkí agenti trpezlivo počkali, kým si budú istí, že vedia o celej sieti. Zatýkanie asi odkladali, lebo tí zakonšpirovaní Rusi, či čo to vlastne v skutočnosti boli, nedodávali do Ruska nijaké naozaj strategické informácie. Robiť mali to, čo podobní špióni spravidla robia. Mali sa akosi dostať k politikom a ľuďom pracujúcim vo výskume a získavať cenné informácie. Pokúšali sa preniknúť aj do istého amerického think-tanku, ktorý zvykne formulovať pre vládu rôzne stratégie. Isté je, že prali špinavé peniaze a jednej z manželských dvojíc sa podarilo nadviazať vzťah s odborníkom na nukleárne zbrane.
Okamihy, keď FBI, alebo niektorej inej vládnej agentúre či už v Spojených štátoch, alebo inde pretečú nervy a ruských špiónov vyhostia (ak sú to diplomati), prichádzajú periodicky a niekedy ide o veľké počty ľudí. Ilegálov, ktorí nemajú diplomatickú imunitu a tvrdia, že sú americkými občanmi, však nevyhosťujú, ale zatýkajú. To, že sa tak stalo práve v časovej blízkosti kamarátskeho stretnutia amerického prezidenta s ruským prezidentom Medvedevom, na ktorom jedli spolu hamburger, je, podľa všetkých indícií, nezamýšľaná koincidencia. Na zatknutie zatiaľ najväčšieho úlovku „ilegálov“ musel byť iný motív. Aký, možno zatiaľ len hádať.
.čo asi trápi Rusov?
Určite to nie sú obavy o osudy tých jedenástich. Vo vhodnej chvíli ich zrejme vymenia. Ruskí šéfovia špionážnych sietí nikdy nevynikali sentimentalitou, vždy však vyhodnocovali riziká. A tie v danej chvíli je zrejme ťažké vyhodnotiť, lebo FBI nevyzradila, ako celú tú pavučinu odhalila. Harvey Klehr a John Earl Haynes, ktorí napísali spolu s bývalým dôstojníkom KGB Alexandrom Vassilievom knihu Špióni: Vzostup a pád KGB v Amerike, píšu, že historicky odhaľovala FBI sovietskych špiónov štyrmi rôznymi postupmi:
Ten prvý bol jednoduchý – niektorý zo sovietskych špiónov prebehol na druhú (americkú) stranu a vyzradil špionážnu sieť. To bol prípad slávneho Whittakera Chambersa alebo Elizabeth Bentleyovej. Oba prípady zbehnutia sa stali ešte ku koncu druhej svetovej vojny. Chambers odhalil sovietského špióna Algera Hissa, neuverili mu však hneď (ani prezident Roosevelt, ktorého Hiss sprevádzal aj na konferencii so Stalinom a Churchillom v Jalte, ani prezident Truman) a Hiss ešte roky zastával významné funkcie. Mimochodom, český preklad významnej knihy Whittakera Chambersa Svedok, v ktorej je reč o komunistickej špionáži, vydal Občanský institut v Prahe v roku 2005.
Druhý spôsob odhaľovania bolo dešifrovanie šifrovanej komunikácie medzi moskovskou centrálou a expozitúrami KGB v Amerike. FBI sa to darilo už od roku 1945, ale záznamy zverejnila až po polstoročí. Touto technikou odhalili stovky špiónov aj v amerických inštitúciách, nikdy to však nepoužili pred súdom, lebo by to Rusom odhalilo, že ich tajný kód bol prelomený. Stačilo to však na to, aby zistení spolupracovníci KGB v amerických inštitúciách odišli, alebo mali zamedzený prístup k citlivým informáciám. Prípadne sa im podsúvali účelovo zmanipulované informácie. Vo viacerých prípadoch sa podarilo FBI získať odhalených Američanov pre spoluprácu a stali sa dvojitými agentmi.
Tretím možným zdrojom odhalenia boli ukrivdení či znechutení ruskí agenti, ktorí síce priamo nezbehli na druhú stranu, ale poslali napríklad americkým orgánom anonymný list, v ktorom rozkryli špionážnu sieť. Znie to neuveriteľne, ale aj také prípady sa stali a viedli k odhaleniu viacerých sovietskych diplomatov ako dôstojníkov KGB získavajúcich amerických občanov pre spoluprácu. Obyčajne im potom znemožnili kontakty, respektíve aj z nich urobili dvojitých agentov. Odhalení americkí občania špiónujúci pre Sovietov nemali v takej situácii ani veľmi na výber – slobodu a spoluprácu alebo dlhoročné, možno doživotné väzenie či dokonca popravu, ak išlo o naozaj závažnú vec. To bol prípad manželov Rosenbergovcov, ktorí odovzdali Stalinovej rozviedke informácie o americkej atómovej bombe.
Štvrtá „technika“, ktorú spomínajú Klehr a Haynes, spočívala vo využití nízkej profesionality niektorých sovietskych špiónov. Pochopiteľne, aj medzi nimi boli neopatrní ľudia a babráci, ktorí na seba a svoju činnosť nechtiac upozornili. Už v roku 1943 identifikovala FBI niekoľko sovietskych diplomatov na konzuláte v San Franciscu. Začali ich sledovať a zistili, že niekoľko fyzikov z Univerzity of California Berkley je s Rusmi v kontakte. Jeden z nich okamžite stratil svoj džob na projekte Manhattan (výroba prvej atómovej bomby) a ďalším znemožnili zapojiť sa do projektu.
Čo z toho všetkého viedlo k odhaleniu zatknutej skupiny, to je podľa Klehra a Haynesa hlavná súčasná starosť Rusov. Zbabral niekto niečo? Vedia Američania prelomiť šifrovanú komunikáciu? Nemajú niekoho v moskovskej centrále? Nedonáša niekto z vlastných v New Yorku, odkiaľ bola ruská operácia riadená? Čo je otázok viac, než dosť.
.čo z toho vyplýva?
Nič naozaj prekvapujúce. Iba veľmi rukolapné potvrdenie, že Rusi sú naplno na starých sovietskych chodníčkoch a preto sa na ruský štát a jeho politické ambície treba pozerať s rovnakou nedôverou ako na komunistický Sovietsky zväz. Tento poznatok sa nedá odbiť relativizujúcou stupídnou floskulou, že všetci majú špiónov, aj Američania. Nepochybne majú, otázka je len koľkých a na čo všetko slúžia – lebo aj odpoveď na túto otázku poodhalí veľa o politickom režime a bezpečnostnej doktríne štátu, ktorý špiónov vysiela. A tiež o tom, nakoľko mu možno veriť ako partnerovi, spojencovi, konkurentovi či nepriateľovi. Také množstvo špiónov, aké majú podľa všetkého momentálne Rusi, svedčí okrem iného aj o bazálne paranoidnej mentalite ruského vedenia. A tiež o zlých úmysloch. Druh informácií, ktoré sa snažia špionážne siete získavať, nijako nemusí súvisieť s ruskou bezpečnosťou.
A nejde len o ruských špiónov v Amerike. Z výročnej správy českej tajnej služby BIS za rok 2009, ktorá bola pred pár dňami zverejnená, vyplýva, že rovnako intenzívnu aktivitu vyvíjajú ruské tajné služby (je ich viacero) aj na území Českej republiky. Podľa tej správy ruské tajné služby už neváhajú pristupovať ani k tvrdému nátlaku na ľudí. A používajú podobné „aktívne opatrenia“ ako za čias studenej vojny. V tejto súvislosti existujú nielen indície o tom, že ruské prsty a nejasné peniaze sú aj za činnosťami aktivistov bojujúcich v Čechách proti stavbe protiraketového radaru. Inak sa ruskí špióni v Čechách zaujímajú o všeličo: Diskrétne aj menej diskrétne sa usilujú nadväzovať kontakty s českými politikmi. Zaujímajú sa o vedu a vedcov, ale aj o ekonomiku a podnikateľov. A snažia sa preniknúť medzi študentov. Česká tajná služba dodáva, že zvýšenú intenzitu práce ruskej rozviedky a nárazové zvýšenie počtu jej ľudí na českom území prinieslo aj české Predsedníctvo Európskej únie.
Nie je ani najmenší dôvod myslieť si, že je to na Slovensku, respektíve v ktorejkoľvek postkomunistickej krajine inak. Len akosi ficovská slovenská tajná služba má zrejme iné priority, nechcem rovno povedať iných pánov. Lebo aj to patrilo kedysi k sovietskym praktikám. Slovensko už nie je súčasťou východného bloku a ani nie je pod diktátom Moskvy, ale sovietske vazalské reflexy možno zomierajú rovnako neochotne ako špionážne praktiky v podaní ruských dedičov NKVD a KGB.
Miera ruských špionážnych a spravodajských aktivít v dnešnom svete je v porovnaní s ktorýmkoľvek iným štátom sveta vrátane Spojených štátov amerických disproporcionálna. Počet agresívne rozmiestňovaných dôstojníkov tajných služieb na ruské ambasády a obchodné misie je tiež absolútne disproporcionálny. Ak by mala americká administratíva pri každom ďalšom pokuse o rituály typu „reset“ niečo zvážiť, tak sú to práve ruské úmysly, ktoré sa z toho všetkého dajú vyčítať.
A samozrejme, že to poučenie neplatí len pre americkú administratívu. Slovensko je v geopolitike veľmocí nevýznamné, ale je k Rusku bližšie, neporovnateľne bližšie. Spadá do širšieho pásma toho, čo ruské geopolitické myslenie nazýva „blízkym zahraničím“, na ktoré si robia špeciálne nároky. Je teda na čase, aby sa do zahraničnopolitického myslenia v súvislosti s Ruskom vrátila opatrnosť až podozrievavosť. Je totiž namieste. A je naozaj načase, aby Slovensko malo informačnú službu hodnú toho mena. Momentálne ju má tajnú, až príliš tajnú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.