Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .ostatné

DIVADLO Platonov Astorka Korzo '90
"Čo ťa bolí?" pýta sa Trilecký priateľa. "Bolí ma Platonov," odpovedá Michail Platonov. Pre úspech divadelnej inscenácie sú dôležité minimálne tri veci: dobrý text, režisér, ktorý nájde kľúč k jeho dešifrovaniu a herci, ktorí sa stotožnia s textom a nadchnú režisérovou víziou. Inscenácia Platonova v bratislavskej Astorke všetky tri podmienky spĺňa a ešte k tomu všeličo (napríklad hudbu Oskara Rózsu alebo scénu Toma Cillera) pridáva. Text napísal Anton Pavlovič Čechov a hoci ide o jeho prvé divadlo, je v ňom všetko: existenciálna hĺbka, zúfalé postavy "zbytočných ľudí", balansujúcich na ostrom hrebeni medzi humorom a tragikou, "čechovovská puška", ktorá sa objaví na začiatku, aby na konci vystrelila, aj smutná katarzia v poslednej scéne. Režisérom je Roman Polák, pre ktorého je ruské divadlo tým, čím je pre rybu voda: dramatickým prostredím, v ktorom sa pohybuje s istotou a s hlbokým porozumením. Platonova posunul z histórie do nie celkom jasnej súčasnosti, zbavil ho ruských reálií, vďaka čomu sa dostal blízko, takmer pod kožu súčasnému divákovi. To všetko (autorov text aj režisérov zámer) by vyšlo navnivoč, keby na javisku nestáli výborní herci. Správne by bolo menovať ich všetkých, lebo všetci boli presvedčiví. Ostaňme preto pri hlavných úlohách: Juraj Kemka ako Platonov bol raz hrdým zvodcom žien, neskôr naivným nástrojom v ich rukách a nakoniec zúfalým lúzerom. Szidi Tobias ako Vojnická sa bravúrne menila z koketnej vdovy na sexom posadnutú alkoholičku, Lukáš Latinák bol výborný v role nasprostastého doktora Trileckého. Zároveň tragické aj zábavné divadlo, ktoré síce trvá tri hodiny, no nie je to pridlho.
.jk

KNIHA Alan Bennett: Neobyčejný čtenář,
Dybbuk 2010
Knižky sú zväčša dôležitejšie pre svoj obsah než pre vizáž, ale keď sa pekné vnútro snúbi s peknou grafickou formou, čitateľský pôžitok je intenzívnejší. Útla kniha Neobyčejný čtenář (absurdní novela o britské královně) je sympatická takýmto dvojakým spôsobom. Napísal ju Alan Bennet (1934), študovaný v Oxforde a Cambridgei, herec, dramatik (napísal napríklad divadelnú hru s názvom Kafkov úd),  scenárista (film podľa jeho divadelnej hry a scenára Šialenstvo kráľa Juraja získal Oscara), spisovateľ... Neobyčajnou čitateľkou a hlavnou hrdinkou jeho novely je britská kráľovná a za to, že sa v krajine Jej Veličenstva veci dajú do pohybu (hoci komótneho a takmer do konca uzavretého najmä vo Windsorskom zámku), môžu psy. Štekajú ako bláznivé, behajú po jednom z dvorov blízko kuchyne a rámusia. Keďže sú u národa neobľúbené, kráľovná sa sama vyberie ich utíšiť. Neďaleko popolníc vidí zaparkované auto westminsterskej pojazdnej knižnice, pravý dôvod chvíľkovej psej besnoty. Jej Veličenstvo zvery upokojí a vyjde po schodoch do dodávky. Vzápätí sa zoznamuje s knihovníkom Hutchingsom a sluhom Normanom Leadsom. Dalo by sa povedať, osudové stretnutie. Skôr zo slušnosti ako z ozajstného záujmu sa kráľovná opýta: "Je možné si vypůjčit knihu? Když nemáme průkaz?" Je to možné, uskutoční sa to a kolotoč príbehu sa roztáča. Typický britský humor, irónia, hold čítaniu kníh a autorom tých kníh, dobre namiešané prestupovanie absurdity a reality a pointa taká, aká má byť. Prekvapujúca.
.zm

DIVADLO PODZEMNÉ BLUES
MESTSKÉ DIVADLO ŽILINA
Žilinská inscenácia Podzemné blues je takmer elegickým monológom kontroverzného rakúskeho dramatika Petra Handkeho, ktorého životné motto by ľahko mohlo znieť: vidieť, počúvať, cítiť a pamätať si pravdu. Hlavnou postavou hry o beznádeji a neschopnosti vnímať krásu je rozhnevaný muž, ktorý cestuje metrom a svoje popudlivé slová o svete a ľuďoch adresuje cestujúcim. Vagón metra, znázornený na javisku radom uniformných červených sedadiel, však zíva prázdnotou. Napokon, o neviditeľnosti ľudí sníva aj muž, keď hovorí: "Odmyslieť si vás znamená voľne myslieť." Naznačuje tak neschopnosť byť slobodným v spoločnosti, ktorá uznáva iné hodnoty ako on. Jeho poslucháčmi sa stávajú diváci. Aj oni využívajú MHD, niekedy sú kŕčovití, umelí, pasívni, falošní či bez zmyslu života. Kontrapunktom k mužovi sa v závere stane žena, ktorá ho vysmeje a nastaví mu zrkadlo. Ohniskom inscenácie režiséra Eduarda Kudláča je herec Boris Zachar, ktorý svojím excentrickým prejavom ovláda celý divadelný priestor, mixujúc v ňom zápal, zdanlivú ľahostajnosť či zotrvačnosť, dosahujúc tak efekt balansu na hrane šialenstva. Znepokojivú atmosféru podporujú aj elektronické hudobné šumy Martina Burlasa. Vybrať sa do Mestského divadla Žilina na Podzemné blues chce odvahu a trpezlivosť. Vypočuť si ho za to rozhodne stojí.
.peter Scherhaufer
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite