Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koaličná kríza pokračuje. Remišová si nevie predstaviť pokračovanie koalície bez sebareflexie

Aká veľká má byť vláda?

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Deň daňovej slobody vychádza tento rok na 7. júna, čo je o štyri dni neskôr ako vlani. Tento symbolický dátum pritom súvisí so zásadnou politickou otázkou: aká veľká má byť optimálna vláda?

O čom vlastne deň daňovej slobody vypovedá? Je to pomyselný dátum, ktorý rozdeľuje rok na obdobie, keď celý príjem odovzdávame štátu a na obdobie, keď to, čo zarobíme, môžeme celé použiť pre seba a svojich blízkych. Kým vlani spadal tento dátum na 3. júna, tento rok robíme na štát ešte o štyri dni dlhšie. Aspoň tak to vypočítala Nadácia F. A. Hayeka v spolupráci so Združením daňových poplatníkov Slovenska. Tento rozdiel odráža nárast miery prerozdeľovania zo 41 percent v roku 2009 na 42,3 percenta HDP v tomto roku. Na vine je hospodárska kríza a s ňou spojené dva faktory: jednak neochota vlády šetriť, a potom pomalší rast slovenskej ekonomiky. Lenže, hoci miera prerozdeľovania počas štedrých rokov pomaly klesala, nedialo sa tak v dôsledku zoštíhľovania štátu, ale vďaka tomu, že objem ekonomiky sa zväčšoval rýchlejšie než rástli verejné výdavky. 
Tomu je však koniec. Ficov kabinet nepredstavil žiadny program šetrenia verejných výdavkov, ktorý by reagoval na prudký minuloročný pokles HDP. Štát míňa závratným tempom, či je kríza, alebo konjunktúra. Vzhľadom na to, že pred voľbami panovala neistota o skutočnom stave verejných financií, je dátum 7. jún pomerne zdržanlivým odhadom. Realita by mohla byť oveľa horšia. Pritom platí, že čím je deň daňovej slobody bližšie ku koncu roku, tým viac štát prerozdeľuje. Naopak, ak sa tento dátum posúva späť k začiatku roka, pre občana to znamená, že vláda jednotlivcov, rodiny i firmy zaťažuje menej. 
Dynamiku zadlžovania názorne odráža takzvaný deň rozpočtovej nezodpovednosti, ktorý pred voľbami vyhlásili predstavitelia strany SaS. Ide o zaujímavý spôsob, ako verejnosť upozorniť na riziká bezuzdného míňania. V roku 2009 spadal na 1. novembra. Znamená to, že do konca októbra vláda minula všetko, čo vybrala za celý rok a začala tvoriť deficit. Povedané inak, dva posledné mesiace v roku žilo Slovensko kompletne na dlh. Veľavravné je, že len osem krajín EÚ vlani žilo na dlh dlhšie než Slovensko, pričom mnohé (na rozdiel od nás) vynakladali obrovské prostriedky na záchranu celých odvetví a bánk. Na porovnanie, v roku 2008 žil náš štát na dlh len necelý posledný mesiac.  
.zamestnanec má len polovicu
Deň daňovej slobody i deň rozpočtovej nezodpovednosti odrážajú makroekonomický pohľad na celú ekonomiku. Zaujímavé však je pozrieť sa, ako miera prerozdeľovania ovplyvňuje pracujúceho Slováka s priemernou hrubou mzdou 757 eur (odhad na rok 2010). Mzdové náklady zamestnávateľa na takéhoto zamestnanca sú v skutočnosti 1023 eur. Ale po zaplatení dane z príjmu, zdravotného, starobného, invalidného, nemocenského a úrazového poistenia plus poistenia v nezamestnanosti, garančného poistenia a povinného odvodu do rezervného fondu ostane takémuto zamestnancovi reálne čistá mzda v sume 595 eur. Tým sa však zdaňovanie nekončí. Ešte sú tu spotrebné dane a daň z pridanej hodnoty, ktorú platíme pri každom nákupe v obchode. Ak sa zvážia aj tieto výdavky, reálne môže zamestnanec minúť len asi 506 eur. Je to necelá polovica (49,5 percenta) z toho, čo na priemerného zamestnanca vynaloží zamestnávateľ. 
Každý z nás to už niekedy zažil. Podnikatelia zvyknú občas hovoriť, že zamestnanci majú neprimerané mzdové požiadavky. Komentujú tak pracovné pohovory, keď si má potenciálny zamestnanec povedať, na koľko si svoju prácu cení, ale aj situácie, keď na vyššie mzdy tlačia odbory. U ľudí, ktorí sú v pozícii zamestnanca, také reči zamestnávateľov spôsobujú pohoršenie. Právom sa sťažujú, že často zarábajú len „žobračenky“, z ktorých nie je ľahké vyžiť, čo sa ešte zvýrazní, ak svoju mzdu porovnajú s ľuďmi z iných štátov Európskej únie. Lenže zamestnanci a zamestnávatelia majú odlišnú perspektívu. Kým zamestnávateľ sa pozerá na to, čo ho pracovník stojí (je to v priemere tých 1023 eur), zamestnanec hľadí na to, koľko môže použiť na nákup tovarov a služieb (to je v priemere tých 506 eur). Z tohto vyplýva spomenuté nedorozumenie, keď a zamestnávateľom zdá, že platia pracovníkom priveľa a zamestnancom sa zase zdá, že dostávajú primálo. V podstate majú pravdu obe strany. 
Keby si zamestnanci viac uvedomovali, že zamestnávatelia musia každé euro, ktoré im vyplatia za prácu, doložiť ďalším eurom pre štát, pochopili by, že ich nepriateľom nie sú ani tak podnikatelia, ako ich vlastná vláda, ktorá si berie priveľa. Výrok Adama Smitha, podľa ktorého na zbohatnutie krajiny v princípe stačí, keď si ľudia budú môcť ponechať to, čo vlastnou prácou zarobia, dostáva v slovenskej realite úplne nový význam. Za týchto okolností je zaujímavé, že aj miera prerozdeľovania vo výške 42,3 percenta HDP sa niektorým politikom a ekonómom zdá príliš nízka. Porovnávajú nás totiž s niektorými ťažko zdaňujúcimi štátmi západnej Európy, kde je však hrubá mzda nepomerne vyššia, a preto aj v čistom človeku ostane viac. Pre Slovensko by takéto zdieranie bolo likvidačné, čo treba mať na pamäti, keď na nás naplno doľahne tlak EÚ, aby sme západoeurópsky sociálny model rozšírili aj k nám. Ľudia, ktorí tvrdia, že Slovensko prerozdeľuje málo, by mali dať odpoveď, koľko by podľa nich bolo tak akurát. Šesťdesiat percent? 80 percent? Alebo 100 percent HDP? 
.rozprava o veľkosti štátu
Z hľadiska najbližších rokov bude najnaliehavejšou výzvou novej vlády zastaviť zadlžovanie a nájsť rovnováhu medzi tým, čo štát vyberie a tým, čo míňa. Z dlhodobého hľadiska je však namieste spustiť verejnú diskusiu o tom, čo od štátu očakávame a koľko zdrojov sme mu vlastne ochotní dať k dispozícii. Ešte pred sto rokmi prerozdeľovali európske vlády len okolo 10 percent HDP. Jeden Angličan si neskôr povzdychol, keď spomínal, že pred rokom 1914 cestoval a obchodoval po celom svete bez obmedzení a jediným jeho kontaktom s verejnou mocou bol strážmajster na rohu ulice a vedľa poštová schránka s kráľovskou korunou. Vlády sa starali najmä o obranu, bezpečnosť a vymožiteľnosť práva. Zmenili to až dve svetové vojny. Počas veľkých vojenských konfliktov zavádzali štáty „dočasné“ dane, ktoré už počas mieru nemal kto zrušiť. Ešte v medzivojnovom období sa miera prerozdeľovania držala približne na 25 percentách. Po roku 1945 sme sa však dopracovali až k dnešnému stavu, keď krajiny ako Francúzsko alebo Švédsko prerozdeľujú viac ako polovicu svojho HDP. 
V januári 2009 zverejnil Richard W. Rahn, bývalý ekonomický poradca prezidentov Reagana a Busha staršieho, v denníku Washington Times článok o optimálnej veľkosti vlády. Podľa neho by mali mať tieto úvahy dva mantinely. Prvým mantinelom je fakt, že štát má nejaké legitímne funkcie, a keď ich nespĺňa, spoločnosť má veľký problém. Ide predovšetkým o ochranu životov či vlastníctva občanov a vymožiteľnosť zmluvných záväzkov. Ďalej je tu infraštruktúra a základný zdravotný a vzdelávací systém (samozrejme, bez vylučovania súkromnej konkurencie z týchto oblastí). Druhým mantinelom je skúsenosť, že ak vlády narastú a začnú kombinovať vysokú mieru prerozdeľovania s masívnymi zásahmi do hospodárstva, ľudia i podnikatelia strácajú motiváciu vytvárať v takejto krajine bohatstvo.
Robustný prerozdeľovací štát pripomína tučného, ktorého na svojich pleciach nesie vychudnutý. Vysoká miera prerozdeľovania znižuje ekonomický rast, zvyšuje nezamestnanosť a spôsobuje situáciu, keď nesvojprávnemu občanovi zostáva z príjmov akési vreckové, ktoré mu láskavo ponechá štát. Aj tu je však dôležitý rozdiel, či sa peniaze vynaložia na kvalitné verejné služby, alebo sa rozkradnú a prehajdákajú na predražené a pochybné verejné projekty. Prípadne, či sa využijú len na kupovanie hlasov vybraných voličských skupín, ktoré nemusia nutne korešpondovať s tými skupinami obyvateľstva, ktoré by pomoc naozaj potrebovali a zaslúžili si ju. 
.pod 25 percent
Majú sa teda Slováci usilovať o štíhly, obslužný štát, ktorý je tu pre občana? Alebo majú budovať masívny vrchnostenský sociálny štát, ktorý dáva občanom pocítiť, že oni sú tu pre neho? Rahn tvrdí, že optimálna veľkosť štátu je niekde pod 25 percent HDP. Slovensko by v tomto smere nemalo za svoj vzor považovať „daňové peklá“ západnej Európy, ale skôr krajiny východnej Ázie, ktoré prajú podnikavosti, ľudskému snaženiu a neprerozdeľujú viac ako 20 percent svojho HDP. 
Autor je analytik Nadácie F. A. Hayeka a komentátor Aktuality.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite