Sedemdesiat chlapcov a dievčat zobudila píšťalka na rannú rozcvičku čudne skoro. Nechápavo si pretierajú oči, ale vedia, že sú v tábore a tu možno čakať čokoľvek. Hneď si ich zasa zakryjú svojou skautskou či vlčiackou šatkou.
Chytia sa dlhočizného horolezeckého lana a v tichosti a v tme kráčajú na neďaleký vŕšok. Práve všetko tíchne a spoza horizontu sa prevalí veľké oranžové slnko. Nastal čas, aby ho uzreli, lebo je to práve sto rokov, čo existuje skauting.
Áno, skauting je o zážitku. Prečo je aj mojím životným štýlom? Nad tým rozmýšľali asi viacerí moji skautskí bratia a sestry pri pohľade na ten vychádzajúci kotúč. Naša sila nie je v tom, že sú nás desiatky miliónov na celom svete. Nakoniec, na Slovensku je nás ledva zo sedemtisíc a pritom patríme k najväčším mládežníckym organizáciám. Ten fakt len zdôrazňuje, ako mizerne je na tom v tomto štáte práca s deťmi a mládežou mimo školy, formou dobrovoľníckej práce. Asi aj preto nás to baví. Sme trochu výnimoční. Našou rovnošatou, symbolmi, splavmi riek či kurzami lietania na padáku. A predovšetkým tábormi a životom v prírode.
Skautom sa nestane len tak hocikto. Začnú mnohí, ale len niektorí sa infikujú na celý život. Šťastná nákaza. Lebo vzťahy, ktoré vytvára skauting medzi ľuďmi, sú často pevnejšie než tie rodinné. Myšlienka je pritom jednoduchá. Opiera sa o tri body. Zdokonaľovať samého seba. Všímať si svoje okolie – svoju vlasť, rodinu a nebyť ľahostajný k problémom, čo tam existujú. A nakoniec mať vzťah k Bohu, v tej viere, do ktorej som sa narodil. Kto v týchto troch veciach chce niečo urobiť a prežiť tak život spokojne sa hojdajúc na tejto trojnožke hodnôt pod sebou, zrazu zbadá, že je skautom či skautkou.
A predsa začíname byť ohrozeným druhom. Dôvodov je viacero. Možno nás, tak ako cyklistov, postupne vytlačia poľovníci z lesov. Alebo sa sprísnia predpisy pre detské podujatia natoľko, že ich nebudeme môcť plniť. Alebo deti, ktoré aj skautskou formáciou získajú istú dravosť a podnikavosť, odídu po dovŕšení dospelosti do zahraničia za lepším životom a nebude mať kto prevziať štafetu práce s deťmi. Alebo nás z hry vyšachujú finančné problémy. Rodičia mnohodetných rodín už nedokážu hradiť náklady spojené s výletmi a tábormi. Nie je vylúčené ani to, že sa opäť objavia snahy znova nás nejako politicky preorganizovať.
Napriek tomu som optimistom. Čoraz viac ľudí už nebude vládať žiť súčasným tempom. Prahneme po dobrých vzťahoch ako lienka po vystretom prste. Len sa vzniesť niekam ďalej, nad šedivosť povrchných kontaktov cez mobily a internet. Zatúžime „zabiť“ deň kresaním totemu na táborovú bránu. Alebo len tak sedieť večer s gitarou v tee-pee pri hrejivom ohni a dívať sa štrbinou v jeho plachte na vysmiate hviezdy. Až tam zistíme, že konečne duša dobehla naše rozlietané telá. A že sa niekedy dospelí na tábor tešia viac ako im zverené detváky.
.andrej Legutký,
vodca 66. skautského zboru Eduarda Korponaya
Autor je kňaz.
Chytia sa dlhočizného horolezeckého lana a v tichosti a v tme kráčajú na neďaleký vŕšok. Práve všetko tíchne a spoza horizontu sa prevalí veľké oranžové slnko. Nastal čas, aby ho uzreli, lebo je to práve sto rokov, čo existuje skauting.
Áno, skauting je o zážitku. Prečo je aj mojím životným štýlom? Nad tým rozmýšľali asi viacerí moji skautskí bratia a sestry pri pohľade na ten vychádzajúci kotúč. Naša sila nie je v tom, že sú nás desiatky miliónov na celom svete. Nakoniec, na Slovensku je nás ledva zo sedemtisíc a pritom patríme k najväčším mládežníckym organizáciám. Ten fakt len zdôrazňuje, ako mizerne je na tom v tomto štáte práca s deťmi a mládežou mimo školy, formou dobrovoľníckej práce. Asi aj preto nás to baví. Sme trochu výnimoční. Našou rovnošatou, symbolmi, splavmi riek či kurzami lietania na padáku. A predovšetkým tábormi a životom v prírode.
Skautom sa nestane len tak hocikto. Začnú mnohí, ale len niektorí sa infikujú na celý život. Šťastná nákaza. Lebo vzťahy, ktoré vytvára skauting medzi ľuďmi, sú často pevnejšie než tie rodinné. Myšlienka je pritom jednoduchá. Opiera sa o tri body. Zdokonaľovať samého seba. Všímať si svoje okolie – svoju vlasť, rodinu a nebyť ľahostajný k problémom, čo tam existujú. A nakoniec mať vzťah k Bohu, v tej viere, do ktorej som sa narodil. Kto v týchto troch veciach chce niečo urobiť a prežiť tak život spokojne sa hojdajúc na tejto trojnožke hodnôt pod sebou, zrazu zbadá, že je skautom či skautkou.
A predsa začíname byť ohrozeným druhom. Dôvodov je viacero. Možno nás, tak ako cyklistov, postupne vytlačia poľovníci z lesov. Alebo sa sprísnia predpisy pre detské podujatia natoľko, že ich nebudeme môcť plniť. Alebo deti, ktoré aj skautskou formáciou získajú istú dravosť a podnikavosť, odídu po dovŕšení dospelosti do zahraničia za lepším životom a nebude mať kto prevziať štafetu práce s deťmi. Alebo nás z hry vyšachujú finančné problémy. Rodičia mnohodetných rodín už nedokážu hradiť náklady spojené s výletmi a tábormi. Nie je vylúčené ani to, že sa opäť objavia snahy znova nás nejako politicky preorganizovať.
Napriek tomu som optimistom. Čoraz viac ľudí už nebude vládať žiť súčasným tempom. Prahneme po dobrých vzťahoch ako lienka po vystretom prste. Len sa vzniesť niekam ďalej, nad šedivosť povrchných kontaktov cez mobily a internet. Zatúžime „zabiť“ deň kresaním totemu na táborovú bránu. Alebo len tak sedieť večer s gitarou v tee-pee pri hrejivom ohni a dívať sa štrbinou v jeho plachte na vysmiate hviezdy. Až tam zistíme, že konečne duša dobehla naše rozlietané telá. A že sa niekedy dospelí na tábor tešia viac ako im zverené detváky.
.andrej Legutký,
vodca 66. skautského zboru Eduarda Korponaya
Autor je kňaz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.