Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koľko stojí rozostlaná posteľ?

.časopis .umenie

Dvesto eur alebo 150-tisíc libier? Závisí od toho, kto v tej posteli (údajne) spal a následne ju nazval umeleckým dielom, kde bola posteľ vystavená a kto ju kupuje...

Keby som bol konceptuálnym umelcom, mohol by som moju nedávnu cestu do Viedne označiť za jeden, z estetického a ideového hľadiska pomerne zaujímavý artefakt. Najprv som absolvoval „press brunch”, teda tlačovú konferenciu spojenú s občerstvením v kuchyni (nie obrazne, doslova) nadácie Erste Stiftung. Témou bola pripravovaná výstava Manifesta 8, ktorá bude v jeseni v španielskej Murcii. Hovorilo sa o spolupráci kurátorských kolektívov zo severnej Afriky, Blízkeho východu a zo Strednej Európy, o porozumení kultúrnemu, sociálnemu a geografickému teritóriu slabšie rozvinutého regiónu Španielska a o sympatickej snahe priblížiť miestnym obyvateľom súčasné umenie. 
Zaujímavé veci, zaujímaví ľudia. Obťažkaný objemnými – a ako neskôr zisťujem, aj veľmi zaujímavými knihami z produkcie umeleckej siete Tranzit odchádzam do hotela. Pred Stephansdomom chvíľu pozorujem prácu pouličných portrétistov. Niektorí sú celkom šikovní. Sú to umelci?
.vypchatý žralok
Trinásteho januára 2005 bol v New Yorku za 12 miliónov dolárov predaný artefakt s názvom Fyzická nemožnosť smrti v mysli niekoho živého. Išlo o päťmetrové akvárium, v ktorom sa vznášal vypreparovaný žralok. Žraloka ulovili austrálski rybári, naloženého v ľade ho dopravili do Anglicka, kde bol odborne vypreparovaný a ponorený do akvária. Autorom nápadu a sofistikovaného názvu diela bol Damien Hirst, pravdepodobne najlepšie zarábajúci žijúci výtvarník. Prvým vlastníkom diela bol reklamný magnát a zberateľ umenia Charles Saatchi, ktorý ho kúpil za 50 000 libier. Neskôr sa dostal do prominentnej predajnej galérie Larryho Gagosiana, údajne najslávnejšieho obchodníka s umením na svete. No a ten ho v onen januárový deň predal bohatému americkému finančníkovi (a zberateľovi súčasného umenia) Stevovi Cohenovi, ktorému neprekážalo ani to, že sa žralok v roztoku formaldehydu a vody postupne – napriek umelcovmu zámeru – rozkladal.
Tento pekný príbeh som si prečítal v knihe Dona Thompsona Jak prodat vycpaného žraloka za 12 milionů dolarů (Kniha Zlín, 2010) s vysvetľujúcim podnadpisom Prapodivné zákony ekonomiky současného umění a aukčních domů. Dozvedel som sa v nej veľa o „značkových umelcoch”, „značkových galériách” a „značkových aukčných sieňach”. Utvrdil som sa v tom, čo som len tušil, totiž, že „při posuzování výtvarného umění ustupuje význam estetiky do pozadí,” pousmial som sa nad konštatovaním anonymného aukčného špecialistu, že „ráj, to jsou dva ruští oligarchové, kteří sa přebíjejí v aukci” a pochopil som, že základnou vlastnosťou trhu so súčasným umením je neistota kupujúcich aj predávajúcich. Je rozostlaná posteľ (oficiálny názov diela je Moja posteľ) prominentnej výtvarníčky Tracy Eminovej (ďalšia „značková umelkyňa”) hodná 150 000 libier, ktoré za ňu zaplatil Charles Saatchi? A čo sériovo vyrábaný, no značkovým umelcom Jeffom Koonsom do sklenenej vitríny umiestnený vysávač? Má to hodnotu? A je to vôbec umenie? Inými slovami: identifikovalo by Andersenovo rozprávkové dieťa nahého kráľa aj na nudistickej pláži?
Zaujímavé otázky a vtipná kniha, ktorej autor hľadá na tie otázky odpovede. Ja som sa však čítaním Thompsonovej knihy zabával vo Viedni, kde ma ešte čakala návšteva umeleckého veľtrhu Viennafair.
.trh márnosti
Viennafair je najvýznamnejší umelecký veľtrh v strednej a východnej Európe, tohto roku na ňom vystavovalo 126 vystavovateľov, väčšinou išlo o súkromné galérie, pričom každá z nich ponúkala diela viacerých umelcov. Za štyri dni veľtrh navštívilo takmer 16 000 návštevníkov. Do veľtržnej haly v Prátri som vstupoval s veľkým očakávaním. Môj plán bol takýto: niekoľko hodín sa budem prechádzať po výstavných kójach, nechám na seba pôsobiť umenie, ak ma niečo zaujme, pristavím sa pri tom dlhšie, a na konci budem mať základný „pocit” o stave a smerovaní súčasného stredoeurópskeho umenia. Bolo to odo mňa, samozrejme, neuveriteľne naivné, ale keď človek strávi nejaký čas vo Viedni medzi kurátormi, listuje katalógmi a číta knihu o trhu s umením, tak si veľmi ľahko naplánuje nenaplánovateľné.
„Veletrhy umění jsou ve skutečnosti adrenalinové atrakce jarmarečního typu nákupu a prodeje, při kterém možnost důvěrně sa seznámit, utvořit si názor, trpělivě a soustředěně sa dívat, neřku-li dívat sa znovu prakticky neexistuje,” píše v Thompsonovej múdrej knihe výtvarný krtik Jerry Saltz. Prečítal som si to až po návrate z veľtrhu a dávam mu za pravdu.
Na Viennafair som naozaj strávil niekoľko hodín. Chodil som z jednej kóje do druhej, díval som sa na exponáty z viedenských, pražských, záhrebských, londýnskych či bratislavských galérií, pristavil som sa pri videoprojekciách, vstupoval som do inštalácií, snažil som sa otvoriť konceptom. Všeličo tam bolo zaujímavé, niečo dokonca silné či priam pekné. Ale asi tak po polhodine už toho bolo priveľa. Viem, nebol som typický návštevník veľtrhu, teda galerista či zberateľ umenia. Nechcel som nič kupovať a drvivá väčšina mien umelcov a názvov galérií mi nehovorila nič. Uvedomil som si, aké ťažké je v súčasnom umení zaujať témou či estetikou. Nič už nešokuje, všetko je dovolené a krása je len jedným z menej významných parametrov umeleckého diela. 
Asi po hodine som sa cítil ako turista stratený v neznámom lese. Keď som sa tretí- či štvrtýkrát vrátil na to isté miesto, povedal som si, že mám dosť. Môj prvý pokus nájsť východ z labyrintu preplneného umením bol neúspešný, ale v podstate šťastný – našiel som totiž bar a „ein viertel rot wien” mi dodalo novú energiu. Tak som sa zatúlal aj na diskusiu kunsthistorikov, ktorí rozoberali vzťah medzi (normálnym, teda komerčným) filmom a (umeleckou, teda experimentálnou) videoprojekciou. „Galéria je pre umelcov oveľa bezpečnejšia než kinosála,” hovorí jeden z nich a vysvetľuje, že veľa videoumelcov sa bojí obecenstva s pukancami a komerčnej kritiky, ktorej sa vystavia, keď svoje dielo pustia do kina. Jednoducho, boja sa detí a nahoty, prekladám si to ja. Plný dojmov z veľtrhu odchádzam.
.warholove autá
Problémy s trhom súčasného umenia máme aj vďaka Andymu Warholovi. To on začal produkovať artefakty (ako) v Továrni-Factory a zotrel tak rozdiel medzi originálom a kópiami, to on v súvislosti so svojimi dielami tvrdošijne opakoval „no meaning, no meaning” a inšpiroval tak kunsthistorikov k prahlbokým filozofickým úvahám. Môj viedenský art-trip sa preto nemôže skončiť ináč ako návštevou výstavy Warholových Automobilov (Cars), ktorá práve prebieha v Albertine. 
Andy Warhol vyrobil automobilovú sériu na objednávku firmy Mercedes-Benz. Táto séria malieb na warholovsky pretlačené fotografie áut je významná aj tým, že ide o jeho úplne posledné diela (Andy na nich začal pracovať v roku 1986, zomrel v roku 1987). V krásnych, vzdušných priestoroch Albertiny sa obrovské farebné plátna vynímali nádherne. Na fotografie historických automobilov Warhol (alebo jeho asistent?) len domaľoval obrysy, pridal im farbu a spravil z nich série. Možno, že to nemá žiadny význam či obsah, ale v každom prípade to má svojskú krásu. 
Rozmýšľam, ako by asi v galérii vyzerala rozostlaná posteľ Tracy Eminovej alebo vypchatý žralok Damiena Hirsta. Možno pôsobivo, možno odpudzujúco a možno triviálne. Tá neistota spojená s premysleným marketingom „značkových umelcov” oberá o peniaze snobských zberateľov v aukčných sieňach a zamestnáva galeristov na veľtrhoch. 
Cestou z múzea sa znovu pristavujem pri portrétistoch na Stephansplatzi a rozmýšľam, prečo ani jednému z nich nenapadalo odfotografovať auto, rozostlať posteľ či vypchať žraloka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite