Koncom marca sa v médiách objavila správa, že na malý slovenský trh vstúpi najväčší mediálny koncern v Európe Axel Springer. Toto nemecké vydavateľstvo ohlásilo spojenie niektorých svojich východoeurópskych aktivít so švajčiarskym vydavateľstvom Ringier. Ihneď sa objavili špekulácie, prečo to rivali v oblasti bulváru robia, akou formou budú spolupracovať a či by na menších trhoch, ako je aj ten slovenský, nedosiahli prílišnú dominanciu.
.cieľ digitál a burza
Krízou sú postihnuté nielen seriózne denníky a týždenníky, ale aj bulvár. Jeho čitatelia nepatria k najsolventnejším, a preto poklesy predaja v ľahšom čítaní neprekvapujú. Podľa auditu Kancelárie pre overovanie nákladov tlače (ABC SR) klesla predajnosť v minulom roku Novému Času, denníku najsilnejšieho vydavateľstva na Slovensku Ringier, medziročne až o 13 percent na 150-tisíc výtlačkov. Väčší pokles o 18 percent už mala iba Pravda, ktorá menila formát. Ringier ešte pred krízou v septembri 2008 zrušil magazín Nový Čas Ľudia, hoci mal predajnosť okolo 60-tisíc kusov, no vydavateľstvo ho vyhodnotilo ako inzertne neperspektívny. Minulý rok sa nedarilo ani najpredávanejšiemu týždenníku vydavateľstva Nový Čas pre ženy, ktorý zaznamenal 8-percentný pokles. Napriek tomu si ho stále kupuje takmer 200-tisíc čitateliek
Keď Christian Unger, výkonný riaditeľ spoločnosti Ringier, a Mathias Döpfner, šéf koncernu Axel Springer, oznámili fúziu svojich aktivít, predpoklad, že obe firmy chcú tak ušetriť na osobnej réžii či marketingu, bol celkom namieste. Ale úspory vraj nie sú cieľom fúzie. Práve naopak, firmy chcú na Slovensku a v okolitých krajinách investovať najmä do digitálnych médií, kde cítia potenciál. Záujem majú o nákup a zakladanie internetových stránok. Podľa Döpfnera obe firmy chcú zmeniť aj tradičné printové značky na multimediálne.
V novom spoločnom podniku, ktorý rakúsky denník Der Standard nazval Springier, budú mať obe vydavateľstvá 50-percentný podiel. Spojenie svojich aktivít plánujú už v tomto roku a do roku 2013 si naplánovali digitálnu expanziu. Či tá zmena povedie aj k premene niektorých printov na online verzie, ešte nie je jasné. "Všetko závisí od toho, čo si vyžiadajú naši čitatelia a aké verzie budú do budúcnosti preferovať. Aktuálne nad tým neuvažujeme," tvrdí Peter Mertus, generálny riaditeľ Ringier Slovensko.
Ďalším z cieľov spojenia je spoločný vstup na burzu v rozpätí troch až piatich rokov. Zbrzdiť plány nového mediálneho kolosu môžu ešte protimonopolné úrady v jednotlivých krajinách. V súčasnosti je naša fúzia stále posudzovaná a iba v Srbsku nám úrady spojenie schválili," hovorí pre .týždeň Christian Garrels, šéf medzinárodnej komunikácie firmy Axel Springer. Na Slovensku sa má Protimonopolný úrad vyjadriť do konca júna. To, že si úrady nechávajú čas na rozhodnutie, nie je udivujúce. Spoločný podnik so sídlom v Zürichu sa totiž stane najväčším mediálnym podnikom pôsobiacim vo strednej a východnej Európe.
.povojnové začiatky
Oba tieto mediálne domy však začínali skromne a boli dielom jedného muža a jednej rodiny. Axel Springer mal k podnikaniu vo vydavateľskom biznise blízko. Po strednej škole začal pracovať ako sadzač v tlačiarmi svojho otca, neskôr praxoval v tlačovej agentúre a stal sa reportérom novín Bergedorfer Zeitung. V čase nástupu Hitlera k moci už bol novinár v Altonaer Nachrichten. Vydržal tam do roku 1941, keď boli noviny zrušené šéfom nacistickej propagandy Josefom Goebbelsom. Po vojne patril Axel k ľuďom, ktorí mali dobré kontakty a neboli poznačení nacizmom. Preto mal dobré vzťahy so spojencami a v roku 1946 si založil vlastné vydavateľstvo, ktoré nazval svojím menom.
Najprv začal vydávať mesačník Nordwestdeutsche Hefte, ktorý mal podporu spojeneckých lídrov. O dva roky neskôr už vydával aj denník Hamburger Abendblatt, ktorý sa čoskoro stal najčítanejším v meste. Okrem novín šikovný vydavateľ produkoval rozhlasový a televízny program Hör zu. V roku 1952 sa dal inšpirovať britským bulvárnymi novinami Daily Mirror a založil prvý nemecký tabloid Bild. Tieto noviny sa rýchlo stali najpredávanejším denníkov v Nemecku. Na vrchole mali náklad až 6 miliónov kusov. Axel sa však nechcel zamerať iba na ľahké čítanie. Na začiatku 50. rokov kúpil väčšinový podiel v serióznom denníku Die Welt, ktorý bol založený britskými okupačnými úradmi. O jeho kontaktoch svedčí aj to, že pri kúpe denníka sa za neho zaručil aj Konrad Adenauer, vtedajší kancelár západného Nemecka. Springer do denníka dosadil svojich ľudí a urobil z neho pravicový denník, ktorý propagoval mierové zjednotenie Nemecka. Aj jeho náklad stúpal zo 165-tisíc kusov v roku 1954 na 217-tisíc o päť rokov neskôr.
.politická angažovanosť
Axel Springer nikdy neskrýval svoje pravicové presvedčenie a nezapieral ani priateľov medzi nemeckými kresťanskými demokratmi. Aj v jeho novinách sa tieto názory objavovali. Dával najavo svoj odpor ku komunizmu a bol za zjednotenie Nemecka. Keď jeho noviny písali o Nemeckej demokratickej republike, nikdy nezabudli pridať k jej názvu úvodzovky. V roku 1958 dokonca majiteľ novín vycestoval do Moskvy, aby sa stretol s Nikitom Chruščovom. Chcel ho presvedčiť na zjednotenie Nemecka, ale nepochodil. Namiesto toho mohol o tri roky sledovať, ako sa v Berlíne stavia múr. Vtedy už bolo jeho vydavateľstvo uchytené aj v tomto meste, teda v jeho západnej časti. Navyše si Springer priamo pri múre postavil svoje berlínske sídlo. Jeho 19-pschodová budova nebola len tŕňom v oku východonemeckých súdruhov, ale aj v oku západných mladých ľavičiarov.
V polovici 60. rokov už Axel Springer kontroloval 40-percentný podiel na nemeckom trhu s denníkmi, 80-percentný podiel v nedeľníkoch a ovládal 45 percent trhu s časopismi pre mladých. Aj táto sila a moc jeho médií prekážala ľavičiarom. Organizovali proti firme pochody, marili distribúciu jej tlače, útočili na budovy vydavateľstva. Konflikt sa vyhrotil, keď jeden čitateľ Bildu postrelil vodcu radikálnych ľavicových študentov Rudiho Dutschkeho.
Springer na nenávisť voči sebe a svojmu podnikaniu reagoval tak, že na konci 60. rokov predal časť svojich novín, aby bol jeho podiel na trhu menej ako 40-percentný a neprekážal protimonopolným úradom. Trval však na štyroch zásadách, ktoré mali jeho média hájiť: mierové zjednotenie Nemecka, ospravedlnenie sa Židom, odmietanie totality a obhajoba trhovej ekonomiky. V 70. rokoch, keď sa západ začal zbližovať so Sovietskym zväzom, bol Springer z tejto politiky sklamaný. Veril, že Rusi preventívne zaútočia na západné Nemecko, a preto veľa svojich investícii presmeroval do severnej Ameriky.
Na druhej strane jeho novinám protivníci vyčítali, že aj keď sú antikomunistické, tolerujú iné podoby totality. Zmierlivo písali o Pinochetovom režime v Čile, o pučoch gréckych generálov či o despotickom iránskom šachovi.
.iba biznis
V 70. rokoch sa Springer zameral viac na biznis a na rozširovanie svojho impéria ako na politiku. Investoval do nových offsetových tlačiarní, ktoré ušetrili prácu mnohým ľuďom. Preto mohol znižovať počty zamestnancov. Tu narazil na odborovo organizovaných nemeckých novinárov, ktorí proti masovému prepúšťaniu protestovali.
Firma expandovala aj do segmentu voľnočasových časopisov. Kúpila časopisy o autách a začala vydávať magazíny o tenise či lyžovaní. Na trh sa dostali aj časopisy o umení a ženské magazíny. Springer o držal krok s dobou. Všimol si, že Nemci bohatnú, viac času trávia zábavou, a preto im ponúkal čítanie na voľný čas.
Menej sa mu darilo s predajom seriózneho a pravicového Die Welt. Vyskúšal menej vyhraneného šéfredaktora, ale napokon sa vrátil k osvedčeným ľuďom, ktorí písali proti politike zbližovania so ZSSR, proti zeleným či ľavičiarom. Predajnosť novín však klesala a kopili sa straty. Medzi rokmi 1970 a 1985 noviny vykázali obrovské straty a náklad klesol pod 250-tisíc. Napokon bol Springer v roku 1983 prinútený predať štvrtinový podiel v týchto novinách bratom Burdovcom, teda konkurencii.
Viac sa v tom čase podnikateľovi darilo na poli televíznom a rozhlasovom. Investoval do satelitného vysielania a kúpil podiel v komerčnej televízii SAT 1, káblovej televízii Teleclub a v dvoch rozhlasových staniciach v Mníchove.
V roku 1985 sa vo firme zmenili vlastnícke pomery. Spoločnosť ponúkla 49 percent svojich akcií na burze a záujem bol veľký. Springerov podiel padol na 26 percent, ale jeho dedičia stále kontrolovali 75 percent akcií. Navyše si zakladateľ firmy zabezpečil aj ideové smerovanie svojich novín, keď zaviedol zásadu, že pri hlasovaní o politickej orientácii musí za zmenu hlasovať až 80 percent akcionárov.
Springer sa zjednotenia Nemecka nedožil. Zomrel v roku 1985. Jeho vydavateľstvu sa však darilo aj v zjednotenom Nemecku. Expandovalo na východonemecký trh a neskôr aj do iných postkomunistických krajín.
.od tlačiarne k internetovej stránke
Vydavateľstvo Ringier má dlhšiu históriu. Na jeho začiatku bola malá tlačiareň, ktorú založil syn miestneho farára Johann Rudolf Ringier v roku 1833 v švajčiarskom meste Zofingen. Tlačiareň spočiatku tlačila úradné listiny, učebné osnovy či kroniky obcí. Majitelia však podporovali nové technológie a mali ambície rozširovať svoju činnosť. V roku 1911 začala rodinná firma vydávať časopis Schweizer Illustrierte Zeitung. Malá lokálna tlačiareň sa postupne menila na národné vydavateľstvo novín. Na inováciach vo firme sa podieľal napríklad aj Paul August Ringier, ktorý predviedol v roku 1914 hĺbkotlačový tlačiarenský stroj a rotačku. Medzi vojnami firma rozširuje sortiment časopisov vo francúzsky aj v nemecky hovoriacich kantónoch. Podobne ako Springer aj Ringierovci sa v roku 1959 pustili do vydávania prvých švajčiarskych bulvárnych novín Blick. Medzi čitateľmi denník vzbudili pozornosť a vyvolali odpor politikov.
V roku 1960 zomrel Paul Ringier a firmy prevzal jeho syn Hans. Na konci 60. rokov firma začala vydávať programový časopis Tele a nedeľník Sonntags Blick. V 70. rokoch sa vydavateľstvo venuje akvizíciám konkurencie vo Švajčiarsku a do sortimentu svojich časopisov pridáva magazíny pre ženy. V nasledujúcom desaťročí expandujú Ringierovci na nemecký a ázijský trh. Nastáva aj zmena vo vedení firmy, kde po Hansovi nastupujú jeho synovia Christoph a Michael. Po páde železnej opony švajčiarsky koncert vycítil potenciál strednej a východnej Európy a uchytáva sa aj na tomto trhu. Veľmi úspešne sa mu to podarilo práve na Slovensku, kde do jeho portfólia patrí najpredávanejší denník Nový Čas, týždenník Nový Čas pre ženy, Život a mesačníky Eva a Adam. Jeho nový partner - koncern Springer - na našom trhu priamo nepôsobí, iba na základe licencie tu vychádza motoristický magazín AutoBild.
Čo vydávajú
Axel Springer dnes vlastní 170 printových titulov v 36 krajinách sveta. Má vyše 80 internetových stránok a podiely vo viacerých televíznych a rozhlasových staniciach. Ringier vydáva 130 novín a časopisov, obchoduje s viac ako 20 televíznymi programami, vlastní 6 tlačiarní a prevádzkuje viac než 50 internetových portálov. Pôsobí v 12 krajinách sveta a zameriava sa na strednú a východnú Európu. V Česku Axel Springer vydáva viaceré motoristické časopisy a mládežnícke tituly. Český Ringier má viaceré bulvárne a ženské tituly vrátane dvoch najpredávanejších bulvárnych denníkov Blesk a Aha!, ako aj spoločenský časopis Reflex a populárno-vedecké ABC. V Maďarsku obe vydavateľstvá vydávajú ženské časopisy. Springeru patrí ekonomický denník Világgazdaság, Ringieru patrí najpredávanejší denník Népszabadság a najčítanejší bulvár Blikk.
.cieľ digitál a burza
Krízou sú postihnuté nielen seriózne denníky a týždenníky, ale aj bulvár. Jeho čitatelia nepatria k najsolventnejším, a preto poklesy predaja v ľahšom čítaní neprekvapujú. Podľa auditu Kancelárie pre overovanie nákladov tlače (ABC SR) klesla predajnosť v minulom roku Novému Času, denníku najsilnejšieho vydavateľstva na Slovensku Ringier, medziročne až o 13 percent na 150-tisíc výtlačkov. Väčší pokles o 18 percent už mala iba Pravda, ktorá menila formát. Ringier ešte pred krízou v septembri 2008 zrušil magazín Nový Čas Ľudia, hoci mal predajnosť okolo 60-tisíc kusov, no vydavateľstvo ho vyhodnotilo ako inzertne neperspektívny. Minulý rok sa nedarilo ani najpredávanejšiemu týždenníku vydavateľstva Nový Čas pre ženy, ktorý zaznamenal 8-percentný pokles. Napriek tomu si ho stále kupuje takmer 200-tisíc čitateliek
Keď Christian Unger, výkonný riaditeľ spoločnosti Ringier, a Mathias Döpfner, šéf koncernu Axel Springer, oznámili fúziu svojich aktivít, predpoklad, že obe firmy chcú tak ušetriť na osobnej réžii či marketingu, bol celkom namieste. Ale úspory vraj nie sú cieľom fúzie. Práve naopak, firmy chcú na Slovensku a v okolitých krajinách investovať najmä do digitálnych médií, kde cítia potenciál. Záujem majú o nákup a zakladanie internetových stránok. Podľa Döpfnera obe firmy chcú zmeniť aj tradičné printové značky na multimediálne.
V novom spoločnom podniku, ktorý rakúsky denník Der Standard nazval Springier, budú mať obe vydavateľstvá 50-percentný podiel. Spojenie svojich aktivít plánujú už v tomto roku a do roku 2013 si naplánovali digitálnu expanziu. Či tá zmena povedie aj k premene niektorých printov na online verzie, ešte nie je jasné. "Všetko závisí od toho, čo si vyžiadajú naši čitatelia a aké verzie budú do budúcnosti preferovať. Aktuálne nad tým neuvažujeme," tvrdí Peter Mertus, generálny riaditeľ Ringier Slovensko.
Ďalším z cieľov spojenia je spoločný vstup na burzu v rozpätí troch až piatich rokov. Zbrzdiť plány nového mediálneho kolosu môžu ešte protimonopolné úrady v jednotlivých krajinách. V súčasnosti je naša fúzia stále posudzovaná a iba v Srbsku nám úrady spojenie schválili," hovorí pre .týždeň Christian Garrels, šéf medzinárodnej komunikácie firmy Axel Springer. Na Slovensku sa má Protimonopolný úrad vyjadriť do konca júna. To, že si úrady nechávajú čas na rozhodnutie, nie je udivujúce. Spoločný podnik so sídlom v Zürichu sa totiž stane najväčším mediálnym podnikom pôsobiacim vo strednej a východnej Európe.
.povojnové začiatky
Oba tieto mediálne domy však začínali skromne a boli dielom jedného muža a jednej rodiny. Axel Springer mal k podnikaniu vo vydavateľskom biznise blízko. Po strednej škole začal pracovať ako sadzač v tlačiarmi svojho otca, neskôr praxoval v tlačovej agentúre a stal sa reportérom novín Bergedorfer Zeitung. V čase nástupu Hitlera k moci už bol novinár v Altonaer Nachrichten. Vydržal tam do roku 1941, keď boli noviny zrušené šéfom nacistickej propagandy Josefom Goebbelsom. Po vojne patril Axel k ľuďom, ktorí mali dobré kontakty a neboli poznačení nacizmom. Preto mal dobré vzťahy so spojencami a v roku 1946 si založil vlastné vydavateľstvo, ktoré nazval svojím menom.
Najprv začal vydávať mesačník Nordwestdeutsche Hefte, ktorý mal podporu spojeneckých lídrov. O dva roky neskôr už vydával aj denník Hamburger Abendblatt, ktorý sa čoskoro stal najčítanejším v meste. Okrem novín šikovný vydavateľ produkoval rozhlasový a televízny program Hör zu. V roku 1952 sa dal inšpirovať britským bulvárnymi novinami Daily Mirror a založil prvý nemecký tabloid Bild. Tieto noviny sa rýchlo stali najpredávanejším denníkov v Nemecku. Na vrchole mali náklad až 6 miliónov kusov. Axel sa však nechcel zamerať iba na ľahké čítanie. Na začiatku 50. rokov kúpil väčšinový podiel v serióznom denníku Die Welt, ktorý bol založený britskými okupačnými úradmi. O jeho kontaktoch svedčí aj to, že pri kúpe denníka sa za neho zaručil aj Konrad Adenauer, vtedajší kancelár západného Nemecka. Springer do denníka dosadil svojich ľudí a urobil z neho pravicový denník, ktorý propagoval mierové zjednotenie Nemecka. Aj jeho náklad stúpal zo 165-tisíc kusov v roku 1954 na 217-tisíc o päť rokov neskôr.
.politická angažovanosť
Axel Springer nikdy neskrýval svoje pravicové presvedčenie a nezapieral ani priateľov medzi nemeckými kresťanskými demokratmi. Aj v jeho novinách sa tieto názory objavovali. Dával najavo svoj odpor ku komunizmu a bol za zjednotenie Nemecka. Keď jeho noviny písali o Nemeckej demokratickej republike, nikdy nezabudli pridať k jej názvu úvodzovky. V roku 1958 dokonca majiteľ novín vycestoval do Moskvy, aby sa stretol s Nikitom Chruščovom. Chcel ho presvedčiť na zjednotenie Nemecka, ale nepochodil. Namiesto toho mohol o tri roky sledovať, ako sa v Berlíne stavia múr. Vtedy už bolo jeho vydavateľstvo uchytené aj v tomto meste, teda v jeho západnej časti. Navyše si Springer priamo pri múre postavil svoje berlínske sídlo. Jeho 19-pschodová budova nebola len tŕňom v oku východonemeckých súdruhov, ale aj v oku západných mladých ľavičiarov.
V polovici 60. rokov už Axel Springer kontroloval 40-percentný podiel na nemeckom trhu s denníkmi, 80-percentný podiel v nedeľníkoch a ovládal 45 percent trhu s časopismi pre mladých. Aj táto sila a moc jeho médií prekážala ľavičiarom. Organizovali proti firme pochody, marili distribúciu jej tlače, útočili na budovy vydavateľstva. Konflikt sa vyhrotil, keď jeden čitateľ Bildu postrelil vodcu radikálnych ľavicových študentov Rudiho Dutschkeho.
Springer na nenávisť voči sebe a svojmu podnikaniu reagoval tak, že na konci 60. rokov predal časť svojich novín, aby bol jeho podiel na trhu menej ako 40-percentný a neprekážal protimonopolným úradom. Trval však na štyroch zásadách, ktoré mali jeho média hájiť: mierové zjednotenie Nemecka, ospravedlnenie sa Židom, odmietanie totality a obhajoba trhovej ekonomiky. V 70. rokoch, keď sa západ začal zbližovať so Sovietskym zväzom, bol Springer z tejto politiky sklamaný. Veril, že Rusi preventívne zaútočia na západné Nemecko, a preto veľa svojich investícii presmeroval do severnej Ameriky.
Na druhej strane jeho novinám protivníci vyčítali, že aj keď sú antikomunistické, tolerujú iné podoby totality. Zmierlivo písali o Pinochetovom režime v Čile, o pučoch gréckych generálov či o despotickom iránskom šachovi.
.iba biznis
V 70. rokoch sa Springer zameral viac na biznis a na rozširovanie svojho impéria ako na politiku. Investoval do nových offsetových tlačiarní, ktoré ušetrili prácu mnohým ľuďom. Preto mohol znižovať počty zamestnancov. Tu narazil na odborovo organizovaných nemeckých novinárov, ktorí proti masovému prepúšťaniu protestovali.
Firma expandovala aj do segmentu voľnočasových časopisov. Kúpila časopisy o autách a začala vydávať magazíny o tenise či lyžovaní. Na trh sa dostali aj časopisy o umení a ženské magazíny. Springer o držal krok s dobou. Všimol si, že Nemci bohatnú, viac času trávia zábavou, a preto im ponúkal čítanie na voľný čas.
Menej sa mu darilo s predajom seriózneho a pravicového Die Welt. Vyskúšal menej vyhraneného šéfredaktora, ale napokon sa vrátil k osvedčeným ľuďom, ktorí písali proti politike zbližovania so ZSSR, proti zeleným či ľavičiarom. Predajnosť novín však klesala a kopili sa straty. Medzi rokmi 1970 a 1985 noviny vykázali obrovské straty a náklad klesol pod 250-tisíc. Napokon bol Springer v roku 1983 prinútený predať štvrtinový podiel v týchto novinách bratom Burdovcom, teda konkurencii.
Viac sa v tom čase podnikateľovi darilo na poli televíznom a rozhlasovom. Investoval do satelitného vysielania a kúpil podiel v komerčnej televízii SAT 1, káblovej televízii Teleclub a v dvoch rozhlasových staniciach v Mníchove.
V roku 1985 sa vo firme zmenili vlastnícke pomery. Spoločnosť ponúkla 49 percent svojich akcií na burze a záujem bol veľký. Springerov podiel padol na 26 percent, ale jeho dedičia stále kontrolovali 75 percent akcií. Navyše si zakladateľ firmy zabezpečil aj ideové smerovanie svojich novín, keď zaviedol zásadu, že pri hlasovaní o politickej orientácii musí za zmenu hlasovať až 80 percent akcionárov.
Springer sa zjednotenia Nemecka nedožil. Zomrel v roku 1985. Jeho vydavateľstvu sa však darilo aj v zjednotenom Nemecku. Expandovalo na východonemecký trh a neskôr aj do iných postkomunistických krajín.
.od tlačiarne k internetovej stránke
Vydavateľstvo Ringier má dlhšiu históriu. Na jeho začiatku bola malá tlačiareň, ktorú založil syn miestneho farára Johann Rudolf Ringier v roku 1833 v švajčiarskom meste Zofingen. Tlačiareň spočiatku tlačila úradné listiny, učebné osnovy či kroniky obcí. Majitelia však podporovali nové technológie a mali ambície rozširovať svoju činnosť. V roku 1911 začala rodinná firma vydávať časopis Schweizer Illustrierte Zeitung. Malá lokálna tlačiareň sa postupne menila na národné vydavateľstvo novín. Na inováciach vo firme sa podieľal napríklad aj Paul August Ringier, ktorý predviedol v roku 1914 hĺbkotlačový tlačiarenský stroj a rotačku. Medzi vojnami firma rozširuje sortiment časopisov vo francúzsky aj v nemecky hovoriacich kantónoch. Podobne ako Springer aj Ringierovci sa v roku 1959 pustili do vydávania prvých švajčiarskych bulvárnych novín Blick. Medzi čitateľmi denník vzbudili pozornosť a vyvolali odpor politikov.
V roku 1960 zomrel Paul Ringier a firmy prevzal jeho syn Hans. Na konci 60. rokov firma začala vydávať programový časopis Tele a nedeľník Sonntags Blick. V 70. rokoch sa vydavateľstvo venuje akvizíciám konkurencie vo Švajčiarsku a do sortimentu svojich časopisov pridáva magazíny pre ženy. V nasledujúcom desaťročí expandujú Ringierovci na nemecký a ázijský trh. Nastáva aj zmena vo vedení firmy, kde po Hansovi nastupujú jeho synovia Christoph a Michael. Po páde železnej opony švajčiarsky koncert vycítil potenciál strednej a východnej Európy a uchytáva sa aj na tomto trhu. Veľmi úspešne sa mu to podarilo práve na Slovensku, kde do jeho portfólia patrí najpredávanejší denník Nový Čas, týždenník Nový Čas pre ženy, Život a mesačníky Eva a Adam. Jeho nový partner - koncern Springer - na našom trhu priamo nepôsobí, iba na základe licencie tu vychádza motoristický magazín AutoBild.
Čo vydávajú
Axel Springer dnes vlastní 170 printových titulov v 36 krajinách sveta. Má vyše 80 internetových stránok a podiely vo viacerých televíznych a rozhlasových staniciach. Ringier vydáva 130 novín a časopisov, obchoduje s viac ako 20 televíznymi programami, vlastní 6 tlačiarní a prevádzkuje viac než 50 internetových portálov. Pôsobí v 12 krajinách sveta a zameriava sa na strednú a východnú Európu. V Česku Axel Springer vydáva viaceré motoristické časopisy a mládežnícke tituly. Český Ringier má viaceré bulvárne a ženské tituly vrátane dvoch najpredávanejších bulvárnych denníkov Blesk a Aha!, ako aj spoločenský časopis Reflex a populárno-vedecké ABC. V Maďarsku obe vydavateľstvá vydávajú ženské časopisy. Springeru patrí ekonomický denník Világgazdaság, Ringieru patrí najpredávanejší denník Népszabadság a najčítanejší bulvár Blikk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.