Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Tri recenzie

.časopis .ostatné

KNIHA Richard Yates: Velikonoční průvod, Mladá Fronta, 2009, preklad Mirka Kopicová
Aj keď Richarda Yatesa odborníci radia k americkej spisovateľskej špičke druhej polovice 20. storočia, aj keď ho Kurt Vonnegut považoval za hlas svojej generácie a aj keď jeho románová prvotina Revolutionary Road (v českom preklade Nouzový východ) bola v roku 1962 spolu s Hellerovou Hlavou XXII nominovaná na National Book Award, aj tak sa za svojho života veľkej slávy nedožil. Jeho obyčajné príbehy obyčajných ľudí, márne snívajúcich svoj americký sen, písané jednoduchým až strohým jazykom v dobe, ktorá priala viac postmoderným experimentom, nenašli v čase vzniku patričnú čitateľskú odozvu. Až nedávne filmové spracovanie jeho prvotiny s  hviezdami z Titanicu v réžii Sama Mendesa prebudili nový, mimoriadny záujem vydavateľov aj čitateľov, a tak sa postupne vydávajú aj ďalšie jeho romány. Čiastočne autobiografický príbeh dvoch sestier opísaný vo Veľkonočnom sprievode je priam psychologickou štúdiou rozpadajúcich sa rodinných vzťahov, sociologickým obrazom Ameriky a nastupujúceho feminizmu. Staršia sestra Sára, na prvý pohľad šťastná manželka a matka, je obeťou domáceho násilia, mladšia Emily je zas obeťou vlastnej nezávislosti a nekonvenčnosti. Napriek celkom odlišným životným dráham sestier a ich postupnému odcudzovaniu sa prežijú obe podobný život, v ktorom nedokážu naplniť svoje sny a ambície, zato je plný osamelosti, sklamania, nepochopenia a zúfalstva. Veľa radosti a optimizmu z knihy nesrší, citlivejším povahám radím čítať opatrne.
.elena Akácsová
 

FILM Na veľkosti záleží

Zvykneme si všeličo merať a porovnávať. Ženy šírku hrudníka a štíhlosť pása, muži rozložitosť pliec, obvod bicepsov, no a hrúbku a dĺžku svojho príručného najlepšieho priateľa. Pri názve hojne oceňovanej izraelsko-francúzsko-nemeckej veselohry Na veľkosti záleží (2009) režisérov Ereza Tadmora a Sharona Maymona potenciálnym divákom hneď napadne, že pôjde o tie posledné dva z vyššie spomenutých rozmerov. Chyba lávky. V kinosále totiž bude reč o veľkosti celého tela, v hre sú chlapíci a dievčatá, čo sa im v kurze chudnutia príliš nedarí. Kuchár Herzl (Itzik Cohen) narástol veľký po tatovi, ktorý zomrel za zvláštnych okolností, a hoci sa snaží, čo mu sily stačia, neubúda z neho. Tukové vankúše na celom jeho tele dokonca zapríčinia, že príde o prácu, ktorú mal rád. Novým zamestnaním sa mu stane pomáhanie v japonskej reštaurácii. Jej majiteľ Kitano je záhadný muž, nemá jeden prst a povráva sa, že sa zaplietol s jakuzou, preto musel opustiť svoju krajinu. Herzl len tak vegetuje, kým jeho dni nezmenia dve veci: v televízii vidí prenos z pretekov sumo zápasníkov a stretne Zehavu úspešne zhadzujúcu kilá. Film Na veľkosti záleží prináša deväťdesiat minút  trvajúci príbeh nasýtený tým, čoho vždy bude na svete málo: príjemnou zábavou, múdrou aj trochu ironizujúcou, ale neurážajúcou; len si tak sedíte a nadobúdate presvedčenie, že Zem je dobrým a veselým miestom pre zmysluplný život. Napriek všetkej vzájomnej inakosti. Niektoré filmy sa viac pýtajú, tento aj odpovedá. Na otázku: Záleží väčšmi na veľkosti tela či duše?
.zuzana Mojžišová

KNIHA Remi Kloos, Pero le Kvet: Minule, keď som fajčil
Miloš Prekop - AND, 2010
"Minule, keď som výnimočne fajčil, dostal som skvelý nápad na román. Dlho som o ňom premýšľal, ale dodnes som nenapísal ani riadok." Dvaja slovenskí patafyzici s pôvabnými umeleckými menami spomínajú, čo sa im stalo, čo im napadlo, čo sa im prisnilo a na čo prišli, keď minule fajčili. Remi Kloos - ako pravidelný fajčiar - začína slovami "Minule, keď som fajčil...", Pero le Kvet, ako občasný fajčiar, vkladá vždy do úvodnej vety slovo "výnimočne". Čitateľ tak ľahko rozozná, kto čo napísal. Fajčiarske zážitky oboch pánov sú bizarné, vtipné, plné paradoxov a bláznivých nápadov. Niekedy ide iba o nečakané absurditky: "Minule, keď som výnimočne fajčil, prišla mi stručná esemeska  UŽ ŤA NEMILUJEM. Našťastie bola od neznámej ženy." Inokedy cez ne presvitá náznak múdrosti: "Minule, keď som fajčil, tak som rozmýšľal nad heslom Baracka Obamu: "Yes, we can!" Super, to znie: áno, môžeme! Ale otázkou je: čo?" Remiho a Perova čierno-biela knižka nie je žiadna veľká literatúra, ani prameň múdrosti. Ba ani žiadne drobnosti majstrov to nie sú. Napriek tomu je radosť ju čítať: človek sa zasmeje, a potom má silné nutkanie čítať tieto patafyzické úvahy hocikomu, kto je práve nablízku. A (výnimočne) si pri tom zapáliť cigaretu.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite