Ako ustrážiť zadlžených Európanov

Úroková miera, ktorú musí Grécko platiť tým, ktorí nakúpili štátne dlhopisy, vystrelila do rekordných výšok takmer 9 percent, čo je o 5,9 percenta viac ako porovnateľný úrok, ktorý platí Nemecko. A znamená to, že Grécko za svoj súčasný dlh 273 miliárd eur zaplatí len na úrokoch ročne ďalších 16 miliárd eur. Preto nie div, že trhy sú stále presvedčené o tom, že Grécko skrachuje.  

Grécko ma navyše ďalší veľký problém s rozpočtovým deficitom, ktorý v súčasnosti predstavuje neuveriteľných 13 percent HDP, čo znamená, že 27 miliárd eur si musia Gréci ročne požičať alebo vydať ďalšie dlhopisy. Keďže zahraniční investori už nie sú ochotní financovať tento deficit ani dlh, Grécku zostávajú tri možnosti.

Prvá možnosť je tá, že Európska únia poskytne tejto krajine potrebné financie dlhodobo a vytvorí akúsi „Európsku prečerpávaciu úniu”, z ktorej budú profitovať aj iné zadlžené krajiny ako Portugalsko, Španielsko, Írsko a Taliansko. Druhá možnosť je tá, že Gréci sa sami pokúsia prekonať problémy znížením platov a cien. Napokon, Grécko môže euro aj opustiť a devalvovať vlastnú menu. 

Všetky tri možnosti sú bolestivé, hoci z rozličných dôvodov. Prvá možnosť je neúnosná pre stabilnejšie európske krajiny, pretože ich pripraví o bohatstvo a strhne ich do rozpočtového víru. Druhá cesta povedie k ešte väčším pouličným protestom v Grécku a k nepredvídateľným politickým dôsledkom. Tretia možnosť destabilizuje euro a môže spôsobiť, že eurozónu opustia aj ďalšie krajiny. Keďže všetky možnosti sú zlé, situácia pripomína pravú grécku tragédiu, ktorú sme doteraz mohli sledovať iba na divadelných doskách.

Politici veria, že štvrtá možnosť je tlačiť na striktnú rozpočtovú disciplínu Grécka. Ale to nie je pravda. Rozpočtová disciplína bude fungovať iba tým spôsobom, že povedie krajinu do recesie a spôsobí reálnu devalváciu cez znížené mzdy a ceny, čo je to isté ako spomínaná druhá možnosť. Síce by sa tým opatrením podporil domáci turizmus a odbyt nehnuteľností, čo znie dobre pre laika, ale v skutočnosti by to bolo pre Grécko veľmi problematické riešenie. Povzbudilo by to domáce protesty do tej miery, že by mohli destabilizovať celú oblasť východného Stredomoria. 

Tragédia môže byť odvrátena iba vtedy, ak Grécko preukáže pevnú a včasnú dlhovú disciplínu. Potom sa táto krajina nevytlačí z trhu prostredníctvom umelo vytvoreného boomu, financovaného z dlhov. Nebude to žiadna výhra, ale nebude nasledovať hlavybolenie ako po opici.

Poučenie z tejto krízy je to, že menová únia potrebuje pevnú rozpočtovú disciplínu, aby odvrátila budúce krízy. Politici by mali zvážiť tri možnosti, ako disciplínu dosiahnuť.

Prevziať americký systém, kde neexistujú záchranné mechanizmy a nie sú tam žiadne medzivládne pôžičky. Rozhadzovačné štáty jednoducho vyhlásia bankrot. Trhy povzbudia krajinu na zavedenie nutnej a skorej dlhovej disciplíny tak, že budú vyžadovať vyššie úroky na štátne dlhy. Ten systém celkom dobre funguje už od 19. storočia, hoci spôsobil aj veľa štátnych bankrotov. Príklad zadlženej Kalifornie ho čoskoro otestuje.

Druhou možnosťou je vyskúšať nemecký systém. V Nemecku musí štátne rozpočty schváliť „stabilizačná rada”. Podľa nemeckej ústavy spolkové krajiny nebudú môcť vytvárať po roku 2020 rozpočtové schodky. Už dnes sa musia snažiť dodržiavať rozpočtovú konsolidáciu, aby tie plány splnili. V ojedinelých prípadoch môže mať krajina deficit, ale jeho celková hodnota nesmie presiahnuť 1,5 percenta HDP. Ak deficit prekročí jedno percento HDP, rozdiel bude odpočítaný z povoleného deficitu na ďalší rok.  Ak bude ekonomika na vzostupe, produkčná medzera sa bude zmenšovať.

Tretia cesta je nový európsky systém, ktorý vychádza z dnešnej záchrannej stratégie EÚ, ale mal by byť doplnený o automatické pokuty pre rozpočtových hriešnikov. Európske krajiny by mohli poskytovať v prípade potreby pôžičky, ale tie by mali mať formu štátnych dlhopisov krytých štátnym majetkom, ktorý sa môže privatizovať. Celková suma pôžičiek by bola obmedzená na 10 percent HDP. Ak by krajina skrachovala, aj napriek tejto pôžičke by napokon musela opustiť eurozónu a devalvovať.

Pokuta by automaticky postihla každú krajinu, ktorá by porušila maastrichtské rozpočtové kritériá, teda verejný dlh najviac do 60 percent HDP a rozpočtový deficit do výšky 3 percentá HDP. 

Pokuty by mohli byť také vysoké, ako výška úrokovej prémie pri absencii pomoci. Tak by sa zaistila dosiahnutá stabilita eura pre všetky krajiny eurozóny a nielen pre tie márnotratné. 

Všetky spomenuté opatrenia sú nepríjemné a isto sa nepáčia politikom, ktorí radi snívajú. Ale európska dlhová kríza sa nevyparí iba preto, že si to niekto želá. Je čas na reálne riešenia, aby sa zachránila stabilita eura a samotná Európska únia.