V podstate som rád. V starobinci je to predsa len lepšie ako v nemocnici. Aj tam, aj tam čakáš, veď vieš na čo, ale v nemocnici máš k tomu akosi bližšie. Mal som dosť času spomínať. A tak som si chcel zaspomínať, ako sme boli v päťdesiatom deviatom spolu v Budapešti a predstav si, ani za svet som si nevedel spomenúť, ako sme ta išli. Či vlakom, alebo autobusom, alebo loďou, lebo aj loďou to z Bratislavy bolo možné. Ale loďou sme asi nešli, to by som predsa len nemohol zabudnúť, plavba loďou to bol vždy môj sen a sníval som najmä o tom, ako sa plavím loďou do Ameriky a ako už vidím tú Sochu slobody. Takže už viem. Do Budapešti sme cestovali autobusom, lebo, ak sa pamätáš, Ferovi Matejkovi spadol na hlavu kufor, dosť veľký a ťažký, spadol mu na hlavu, lebo autobus ktovie prečo prudko zabrzdil. Všetci sme mu s tým kufrom pomáhali, aby ho zase dostal tam, kde boli kufre, teda hore nad sedadlo a keď sme ten kufor tam dostali, tak o chvíľu autobus zase zabrzdil a kufor znovu spadol Ferovi na hlavu. Všetci sme sa preľakli a Milka Forgáčová sa Fera pýtala, ako mu je a on jej povedal, že sa mu vrátila pamäť. On bol vždy veľký srandista. Mimochodom, ak sa pamätáš, ten kufor bol taký ťažký preto, lebo v ňom mal asi päť prevodových reťazí na motorku. Počul, že v Maďarsku to letí a že by ich mohol dobre predať. Už neviem, či sa mu to podarilo, ale viem, že naspäť viezol asi tridsať dámskych mohérových čiapok, čo bol vtedy posledný výkrik módy. Tie čiapky bolo dostať na Váci utca, pamätáš sa, boli tam také malé obchodíky a čo bolo pre nás šokujúce, patrili súkromníkom. Fero Matejka, ktorého rodičia mali v Hlohovci pekáreň a po Februári o ňu prišli, bol úplne hotový, ako bez duše sa potĺkal po tej Váci utca a stále si šomral „prečo oni áno a my nie...“ Jara Potančoka, ktorého otec sedel v Ilave za protištátnu činnosť, to napokon naštvalo a povedal Ferovi „preto oni áno, lebo v päťdesiatom šiestom vešali komunistov“. Povedal mu to dosť ticho, len tak polohlasne, aby to nepočula Rajtárová, ktorá bola vedúcou zájazdu a ona sa zaručila za Potančoka, aby mohol ísť s nami do tej Budapešti, aj keď jeho otca pustili na amnestiu len predvlani. Neviem či mal Potančok pravdu, každopádne v Budapešti sme sa vtedy cítili ako na Západe, aspoň sme si to mysleli, lebo na Západe dovtedy nikto z nás nebol. V kinách americké filmy, v kníhkupectvách také knihy, o akých sme iba počuli, v kabaretoch si robili srandu z režimu, bolo to neuveriteľné. Ja neviem po maďarsky, ale Béla Nagy mi to všetko prekladal, on ma zaviedol aj do nočného podniku, kde bol striptýz a na to nikdy nezabudnem. Išli sme ta tajne, aby sa to Rajtárová nedozvedela a bolo to úžasné. Najprv všelijakí kúzelníci a akrobati a potom priviazali dosť ľahko odetú dievčinu reťazami o stĺp a začali ju postupne vyzliekať bičom. Nejaký Turek švihol bičom a jej spadla napríklad podprsenka. Boli sme vo vytržení a povedali sme si, že ak toto je výsledok kontrarevolúcie, tak to rozhodne stálo za to. Spomienky. Len tie nám ostanú. A niekedy ani to. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.