Po takmer polstoročí vznikol americký nápad nakrútiť muzikál, ktorý sa celkom navidomoči a úprimne na plné ústa priznáva k felliniovskému inšpiračnému zdroju. Film Nine (2009) režiséra Roba Marshalla (autora Chicaga, 2002) je štedrý na citácie, je poctou filmovej brandži, aj v ňom sa režisér Quido ocitá v tvorivej kríze obklopený zložitými vzťahmi (najmä so ženami). Hľadanie témy na jeho nový film je vlastne témou filmu, ktorý sledujeme. Nine je skvele herecky obsadený film (Nicole Kidman, Sophia Loren, Penélope Cruz), hlavnú mužskú rolu hrá Daniel Day-Lewis, dvonásobný držiteľ Oscara a naozaj famózny predstaviteľ telesne postihnutého Christyho Browna z krásnej írsko-britskej snímky Moja ľavá noha. To všetko doteraz povedané by naznačovalo, že budeme mať dočinenia so skvelým filmom. Ale niečo sa tam pokazilo. Nie síce celkom, ale predsa pokazilo. A prekvapujúce je, že najslabšou stránkou filmu je hollywoodska doména – tanečno-hudobno-spevácke partie. Striedajú sa polonudné (v prvej časti filmu) s nudnými, pesničky sú akoby ich jedna mater mala, nezachráni ich ani invenčnejšia choreografia (poučená, povedzme, Baryšnikovom či Bobom Fossem). Dlhé muzikálové čísla navyše priveľmi zvyšujú minutáž filmu, čím mu ubližujú hneď druhý raz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.