Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odhrňte smeti, nájdete perlu

.lenka Koláriková .časopis .cestovanie

Rakety padajú do mora vedľa rozprávkovo krásneho ostrova Kwajalen, zatiaľ čo preplnený Ebeye ledva dýcha. Ale nechcem nazvať ich situáciu beznádejnou, pretože verím, že nájdu kľúč, ako pretvoriť smetisko Tichého oceána na šperk Tichomoria.

Marshallove ostrovy sú plné kontrastov: krásy a špiny, očarujúcich piesočných pláží a rozpadávajúcich sa ľudských príbytkov. Nachádzam sa na jednom z mnohých koralových ostrovčekov: je to Ebeye, súčasť atolu Kwajalein. Ostatné národy roztrúsené po Tichomorí ho prezývajú "smetisko Tichého oceána". Ostrovček je iba kilometer dlhý a pol kilometra široký, zaľudnený, či skôr preľudnený 16-tisíc obyvateľmi, po ktorých zostávajú po uliciach a na pobrežiach odpadky - od cukríkových obalov po staré pneumatiky a hrdzavé karosérie áut. Majú tu aj veľkú skládku a keď na nej pália odpad, smrad zaveje až k nám domov. Čo nezhorí, buď sa ďalej hromadí, alebo to prívalová vlna zmietne do mora.
 
.plávajúca chladnička
Ľudia tu nenosia hodinky, nikto sa nikam neponáhľa, radi pijú kávu, spievajú, klebetia a ak sa dohodnete na stretnutí o šiestej, prvý človek sa ukáže o pol ôsmej. Atmosféra ostrova je takmer bezstarostná, pretože takmer polovica obyvateľov Ebeye sú deti. Oslobodené od povinnej školskej dochádzky šantia po uliciach, naskakujú na vlečky za jazdy idúcich áut, chytajú a jedia surové rybičky, skáču saltá do mora z lodí kotviacich pri pobreží a niekedy zo zeme pozbierajú plechovky od kokakoly, popučia ich na okrúhle žetóny a hrávajú s nimi pogy.
Ale život na Ebeye by sa vám na prvý pohľad mohol zdať depresívny. V mori sa plaví stará chladnička, domy sú len akési búdy pozbíjané z dosák, ľudia spávajú namiesto postelí na palmových rohožkách a tí, čo nemajú v dome záchody, chodia na potrebu do mora. No keď sa lepšie prizriete, nedá vám neusmiať sa nad veselou tvorivosťou ľudského pokolenia. Lebo tá stará chladnička v oceáne je obkľúčená malými dobrodruhmi, ktorí sa na ňu štverajú zo všetkých strán, kým ich vlny pohadzujú sem a tam.
 
.vcelku vtipný rebelle
Provizórne príbytky sú plné urečnených ľudí so skvelým zmyslom pre humor. Riadia sa nepísaným pravidlom, že nik nie je v takej núdzi, aby nemal z čoho rozdávať. S obľubou si na dvore grilujú kurčatá a keď prechádzam okolo, jeden druhému zakričia "rebelle!" čo znamená "aha, beloch!" A myslia si, že im nerozumiem. Akákoľvek nedôvera, ktorú by mohli voči mne pociťovať, je preč, keď s úsmevom odzdravím "Yokwe! Ajet amour?" To znamená "Ahoj! Ako sa máš?" Ešte im nadšene predvediem, koľko slov už viem pospájať do skomolených viet. Kým čakám na pochvalu, Ebeyčania si vymenia spýtavé pohľady a napokon s pobavením zhodnotia, že tento rebelle je vcelku vtipný. Dojatí mojím záujmom o svoju reč, berú ma medzi seba a stávajú sa z nich moji učitelia. Rukami-nohami mi vysvetľujú význam nových slov. Napríklad kurča, čo sa škvarí na grile, sa povie bao, kokosová šťava ni a pekný chlapec likatu lerik. A hneď ma idú presviedčať, aby som sa vydala za Marshallčana a ostala u nich bývať naveky. Keď sa dogriluje ďalšia várka, jedna teta druhej niečo bez slov naznačí, tá odbehne a o chvíľu sa vráti s kusom alobalu, do ktorého mi naporciuje hromadu ryže a najväčšie stehno. Večeru v alobale nesiem domov a opakujem si nové slovíčka: "Kura - bao, pekný chlapec - likatu lerik."
Zmráka sa a ulice sa plnia ľuďmi, ktorí za horúcich dní zrejme oddychujú niekde v chládku. Na obrubníku sedia dve tínedžerky, každá má v uchu jedno slúchadlo toho istého MP3 prehrávača. Hlúčik mladých sa zhŕkol okolo chalana, ktorý vybrnkáva melódie na ukulele, dievčatá sa podpichujú a navzájom si češú vlasy hrebienkami, ktoré nosia zastrčené vo vlasoch. Skupinka detí sa zberá spať. Vonku na štrku pred domom si rozkladajú kartóny zo starých škatúľ. Keď sa na ne konečne poukladali a prikryli sa spoločnou dekou, začali sa o ňu doťahovať. Ešte raz niekto niekoho potiahne za vlasy, a potom utíchnu a konečne zaspia - na škatuliach pred domom.
 
.bomby padajú tesne vedľa
Marshallove ostrovy majú zaujímavú históriu. Vďaka svojej strategickej polohe (nachádzajú sa presne medzi Áziou a Severnou Amerikou) o ne malo záujem viacero krajín. Boli obsadené Nemcami aj Japoncami, no napokon ich získala Amerika, ktorá potrebovala také rozľahlé a málo obývané územie na testovanie jadrových zbraní. V roku 1946 na severný atol zvaný Bikini Američania zhodili atómovú bombu, väčšiu než bola tá, čo odrovnala Hirošimu. V tom čase sa ešte veľa nevedelo o ničivých následkoch rádioaktívneho žiarenia na ľudský organizmus a doplatili na to nič netušiaci Marshallčania. Trpeli kožnými chorobami, umierali na dôsledky rádioaktívneho žiarenia, a keďže ich krajina bola zamorená, museli sa vysťahovať na iné ostrovy.
Hoci dnes sú Marshallove ostrovy nezávislá krajina s vlastným parlamentom a prezidentom, ich vojenská obrana závisí od Spojených štátov. Americká armáda sa ostrovov nehodlala vzdať, lebo vďaka ich polohe a pomocou technológie z nich dnes dokáže monitorovať tretinu sveta - od Kanady až po Indiu. Na ostrove Kwajalein majú vojenskú základňu, z ktorej sledujú Zem cez satelitné zariadenia, ale najmä ju využívajú na testovanie dopadu atómových hlavíc. Naprogramované rakety preletia z Ameriky do Tichomoria a dopadnú v okolí atola Kwajalein. Samozrejme, hlavice sú iba pokusné, a teda nevybuchujú.
Aby základňa na atole Kwajalein mohla fungovať, rozhodli sa pôvodných obyvateľov ostrova vysťahovať na susedný ostrov Ebeye. Okrem nich na Ebeye odpratali aj domorodých obyvateľov z ďalších ostrovov, ktorých územie bolo po zhodení atómovky zamorené. Rakety teda padajú do mora vedľa rozprávkovo krásneho ostrova Kwajalen, kým preplnený Ebeye ledva dýcha.
Ostrov Kwajalein ponúka pohodlný život s čistými ulicami, golfovým ihriskom, trávnikmi, počítačovou kaviarňou, spoločenským centrom s bezplatným internetom, knižnicou, dostupnými potravinami a reštauráciami. Ostrov Ebeye, vzdialený iba na 20 minút loďou, je jeho šokujúcim protikladom. Neponúka takmer žiadne služby okrem taxíkov, ktoré vás odvezú všade za 45 centov. Inak, ostrov je taký malý, že všade sa dá zájsť aj pešo. Potraviny sú tu takmer dvojnásobne drahšie ako na Kwajaleine a často po záruke, za minútu na internete sa platí 0,8 dolára, cigareta stojí štvrť dolára a prázdne DVD štyri doláre. Na Kwajalein je vstup bez špeciálneho povolenia zakázaný a Ebeyečania tam môžu nakupovať iba v sobotu. Zato americká základňa vychádza Marshallčanom v ústrety ako sa dá, povoľuje im načerpať pitnú vodu v prístave a zamestnáva okolo 2 000 miestnych ľudí.
 
.sprchovanie v daždi
Ročné obdobia sú tu dve: obdobie sucha a obdobie dažďov. Obdobie dažďov je v zime a je omnoho príjemnejšie než leto, pretože často prší a fúka osviežujúci vietor. Dažďu sa veľmi tešíme - z viacerých dôvodov. Ja s mojou spolubývajúcou preto, že dážď, čo dopadne na našu strechu, stečie odkvapom do nádrže pri dome, odkiaľ putuje do našej sprchy a umývadla. Už sa nám stalo, že prasklo potrubie, voda z nádrže vytiekla a jediné, čo nám ostávalo, bolo čakať na ďalší dážď. Väčšina Ebeyečanov však takéto nádrže nemá a tečúcu vodu majú iba dvakrát do týždňa. Dážď je pre nich dar, pretože sa v ňom môžu zadarmo sprchovať. Dospelí sú diskrétnejší a sprchujú sa za plotom, deti sa jednoducho postavia pod najbližší odkvap, niekto vytiahne šampón a začnú si navzájom umývať vlasy.
Jeden deň tak pršalo, že sa celá ulica pred naším kostolom, kde teraz vyučujem, lebo nám ešte nedostavali triedu, naplnila vodou. Voda na ceste bola vyše členkov a plávalo v nej kadečo, od rozmočených papierov po niečiu stratenú šľapku. Prváčikovia vo farebných pršiplášťoch sa brodili zaplavenou ulicou a voda, do ktorej vytekala aj kanalizácia, im siahala takmer po kolená. Prišli na hodinu celí premočení - ako aj ja. Začalo sa vyučovanie, prerušované jačaním detí z ulice. Vykukla som z triedy na ulicu a čo nevidím - hneď pri dverách pod odkvapom sa sprchuje skupinka detí. Osemročný Benji sa s plochou drevenou doskou rozbehne k okoloidúcemu autu, zakvačí sa mu o vlečku, postaví sa na dosku a surfuje po zaplavenej ulici. O chvíľu sa k nemu pridajú iní malí nadšenci a vôbec im neprekáža, že sa kúpu v stoke.
 
.kto je čí
Hovorí sa, že táto krajina patrí do tretieho sveta, no ľudia sú tu takí istí ako všade inde. Majú svoju kultúru a zvyky, za niektoré veci sa hanbia a na iné sú hrdí, hľadajú výhovorky, aby pred druhými ospravedlnili svoje poklesky, vedia nezištne dávať, schuti sa smiať aj brať bez opýtania. Boja sa neúspechu tak ako ľudia hocikde inde. Ako v mnohých z nás, je v nich viac potenciálu, než sami tušia. Chcú niekde patriť, majú sa radi a túžia po láske. Nevidím v nich ľudí z tretieho sveta, pre mňa je svet iba jeden a ľudia sú ľudia.
Mnohí idú s prúdom spoločnosti, vyhýbajú sa zodpovednosti a robia, čo sa im práve zdá príjemné. Radi sa jeden druhému posťažujú, ale tým to pre nich zhasne. Iní si uvedomia, že veci by bolo dobré riešiť, často dokonca vymýšľajú riešenia, ale málokto naberie odvahu premeniť myšlienku na čin. Ale sú aj takí, ktorí namiesto vyhovárania sa na okolnosti a ohovárania tých, ktorí ich údajne zapríčinili, určia cieľ a nájdu cestu.
A tak sa tu učíme navzájom. Ja ich deti učím písať, čítať a počítať a oni mi dávajú príležitosť nazrieť do ich životov a formovať si nové pohľady na staré témy. Napríklad som sa utvrdila v tom, že manželstvo (mama, otec, deti a spoločné priezviská) je múdra ustanovizeň, lebo predchádza chaosu, aký tu panuje. Je tu strašne veľa detí a z nich toľko nemanželských, že sa ťažko sleduje, kto ku komu patrí. Často neviete, kto je vám napoly súrodenec a kto bratranec, pretože ľudia majú viac detí od rozličných partnerov. Stáva sa, že sa mladá slečna zaľúbi a netuší, že dotyčný je jej príbuzný. Navyše je tu bežné, že ľudia si navzájom darujú alebo vymenia bábätká - akoby to boli hračky.
 
.namiesto smetiska škola
Nad budúcnosťou tohto preplneného pásika pevniny v strede najväčšieho oceána sveta akoby si nikto hlavu nelámal. A predsa sa nájdu ľudia, ktorí chcú situáciu riešiť. Takí sú aj reverend Hone a jeho manželka Grace. Začínajú od detí, pretože tie sa dajú vychovávať a formovať. Na ostrove postavili školu zvanú Ebeye Gem Christian School, v ktorej rastú budúci lídri pre komunitu. Ich víziu podporuje aj kresťanské spoločenstvo v Amerike - Grace Fellowship World Distribution Center. Cezeň som sa sem dostala ja. Prišla som na rok ako dobrovoľníčka učiť prvákov na Ebeye Gem Christian School. Okrem písania, čítania a počítania ich učíme aj dbať o svoje zdravie, starať sa o svoje okolie a hovoriť po anglicky. Misiou Ebeye Gem Christian School je vychovávať budúcich lídrov tunajšej komunity aj iných častí Pacifiku.
Tu na vlastné oči vidím, ako sa nemožné stáva realitou. Je nemožné na ostrove Ebeye postaviť slušnú školu bez peňazí. Všetko je tu drahšie. Stavebný materiál sa vozí buď z Ázie, alebo Ameriky. Tam, kde dnes stojí naša škola, bolo kedysi smetisko plné hrdzavých strojov. Dnes je to jeden z najkrajších pozemkov ostrova - a najčistejší. Máme postavené tri triedy, aj keď stále potrebujeme ďalšie. Každý rok sa do školy hlási viac detí, ako je naša kapacita. Mala som učiť 20 prváčikov, ale rodičia sa chodili pýtať a prosiť, či by sme ešte nezobrali ich deti. Vždy to bolo iba o jedného viac, až mám v prvej triede 37 žiakov. A tak som ich rozdelila na dve skupiny a učím predpoludním aj popoludní.  
 
.gombička
Keď sa reverenda a jeho manželky spýtate, ako je všetko toto možné, majú veľmi krátku odpoveď: "Modlíme sa a Boh dáva." Aj keby ste tomu neverili, musíte uznať, že tu zasiahla vyššia moc. Reverend Hone nikomu nevešia na nos svoje problémy, ale všetko, čo potrebuje, sa odniekiaľ včas dostaví. Často sa zavrie do izby a jeho blízki hovoria, že sa tam modlí. Asi je to pravda, lebo z neho sála taká radosť a pokoj, až sa vám žiada byť v jeho blízkosti. Ľudia reverendovcom klopú na dvere, prinášajú im, čo dnes navarili, a mládež sa núka pomáhať na stavbe.
Grace je žena činu a v tom, v čom by iní videli prekážku, ona hľadá príležitosť. Môže vám rozpovedať príbeh za príbehom - ako získali nové tabule, ako im armáda darovala príves, v ktorom bývame my učitelia alebo ako dostali nečakané možnosti privyrobiť si. Ebeye Gem Christian School je výzvou a povzbudením pre celu komunitu, že sa treba prebrať z pasivity a myslieť na budúcnosť deti, ktoré sa zatiaľ šťastne premávajú po uliciach a sotva si uvedomujú, že až vyrastú, nebude tu pre ne miesto. Svet je pre ne gombička - a v podstate celý ich svet je len malá gombička v strede oceánu. Zmeniť svet navôkol je napokon jednoduchšie, než by sa zdalo. Niekedy stačí zdvihnúť tú dopitú plechovku od kokakoly a hodiť ju do koša. A tak naozaj nechcem nazvať ich situáciu beznádejnou, pretože verím, že nájdu kľúč k tomu, ako pretvoriť smetisko Tichého oceána na šperk Tichomoria. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite