Tieto štatistické kotrmelce sú samoúčelné iba na povrchný pohľad. Hovoria totiž veľa nielen o kvantitatívnom rozvrstvení slovenskej intelektuálnej elity, ale aj o hlbších rozporoch a deficitoch. Pri čítaní Timravy sa nám podobné myšlienkové pochody ponúkajú. Timrava je zakotvená v pôde vzťahov, vzťahovania i vzťahovačnosti, a tak nemôže ignorovať ani najplodnejšie napätie: muž - žena.
.zúrivá slečna
Dejiny slovenskej literatúry z roku 1960 v úvode jej portrétu citujú ľudovú pieseň z kraja, v ktorom vyrastala:
"Polichno, Polichno,
pekne vykladenô,
nepotkneš sa na prst,
iba na koleno."
Ak bola irónia zelinou, ktorá sa rodila na políčkach mnohých slovenských dedín, tak v tejto dedinke musela byť pre ňu mimoriadne životodarná prsť. Božena Slančíková, narodená roku 1867, prežila celý život iba na troch miestach: 42 rokov v Polichne, 36 rokov sedem kilometrov odtiaľ v Ábelovej a posledných šesť rokov v Lučenci. Odskokom z dedinského prostredia bol iba ročný študijný pobyt v Banskej Bystrici a služobný pomer v Dolnom Kubíne. Obe vzdialenia sa z domu však priniesli mladej slečne či dáme rozčarovanie i zatrpknutie. Netreba si však predstavovať, že to bol život na konci sveta, v izolácii. Rodina Slančíkovcov pestovala intenzívny spoločenský život plný praktických i umeleckých aktivít. Rody i rodiny sa navštevovali, miestna inteligencia sa navzájom inšpirovala... Božena sa narodila do rodiny evanjelického farára, kde prežila, povedané dnešným slovníkom, alternatívne vzdelávanie. Písanie, čítanie, počítanie, dejiny, zemepis i cudzie jazyky ju učil otec a mimo domu chodievala iba na preskúšanie. Otec Pavel Slančík bol i vo výchove liberál, jeho rodičovským krédom pri výchove detí bolo: "nechať ho". Hoci dnes pokladáme Slančíkovú za prozaičku par excellance, začínala básňami, presnejšie piesňami. O tom, že to nebol iba vrtoch dospievania, svedčí ich kvantitatívne bohatstvo - 140! Boli to piesne o láske, rozchodoch, ale plné irónie a sarkazmu. Nie nadarmo volali mladú Boženu zúrivá slečna. Volať niekoho nie matrikálnym menom, ale priliehavou prezývkou, bolo vnútornou hygienou slovenskej dedinskej pospolitosti tých čias. Túto črtu Božena Slančíková prijala organicky a samozrejme. Využila ju aj pri spisovateľskom mene, keď sa nazvala podľa miestnej studničky. Sama ho vyslovovala mäkko, ako Ťimrava, jazykovedné hľadisko inklinuje k tvrdej výslovnosti.
.marína naopak
Svoje prvé prózy publikovala ako zrelá, hotová, vyformovaná autorka. Nič v nich nebolo trasľavé a začiatočnícke. Literárnu tvorbu brala cieľavedome, aj keď ju sebaposmešne relativizovala: "Zápražka ma viac zamestnáva ako písačky." Od začiatku mala vyhranený názor na tvar svojich próz. Odmietala "sentimentálničenie" vtedajšej lektúry. Bola samorastom, ale citlivo - a kriticky - vnímala staršiu i súdobú slovenskú literatúru a dostupné vrcholky svetovej spisby. Jej prvá publikovaná próza provokovala nielen názvom Za koho ísť? Spojenie tejto otázky s podtitulom Z denníka dievčaťa nemohlo byť kontrastnejšie a rafinovanejšie. Už začiatok prózy je brilantný: "Teraz, že každý uteká z miest, akoby boli epidémiou navštívené, prišla som i ja letovať na dedinu. Vlastne môj úmysel je: lapiť dajedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať sa pod čepiec napriek kope záletníkov." V ďalších vetách, lakonických a vysústružených presne ako lekárska diagnóza, sa odvíja navonok banálny dej, kde táto mladá, ale nie naivná "mužolapka" racionálne, až chladnokrvne šacuje dvoch nápadníkov, až si z nich vyberie jedného: a podané je to takým spôsobom, až je čitateľ pohoršený nielen odsentimentalizovaním, ale aj odemocionalizovaním, ba priam zosmiešnením tejto nesmrteľnej témy. A ako musel byť ešte zaskočený čitateľ spred 116 rokov, keď tá próza prvýkrát vyšla! V jeho pocitoch sa miešalo zadosťučinenie, že niekto nahlas vykríkol o tom, o čom všetci vedeli - a pokrytecky mlčali - a úľak z porušenia tabu, ktoré sa predsa raz môže týkať aj nás!
Školáci sa učia, že Timrava je skvelá pozorovateľka spoločenského života, že vie vyhmatať ponorné rozpory a konflikty (mesto-dedina, majetok-chudoba, muž-žena, vlasť-súkromie, inteligencia-ľud, ideál-pragmatizmus, rodina-nezávislosť, deklarované vlastenectvo-nezištnosť, aktivita-pasivita a ďalšie iné). Posledný žijúci štúrovec Janko Francisci to sformuloval v pochvale: "Slečna Božena, vy máte veľmi vzácny a bohatý dar pozorovania." Timrava však nebola dedinskou písmačkou, ktorá zapisuje historky z okolia. Pôsobí skôr ako sochárka ľudských typov, ktorá si naberá materiál zo svojho okolia (jazykové vyjadrovanie, ľudské typy, vlastnosti, charaktery či bezcharaktery, náhodné skutky i zákonité dôsledky), aby potom z neho budovala vieryhodný príbeh, portrét jednotlivca, society, spoločnosti i svojej doby.
Jedna jej kľúčová novela sa volá Skúsenosť, a skúsenosť je aj základné slovo Timravinej poe/noetiky. Medzi prvou vetou ("Od pár dní Marína Majtáňová šila, akoby sa chcela pretrhnúť") a poslednou sa odohrá navonok nevzrušivá história, vnútorne však príbeh nabitý konfliktmi a drámami. Skúsenosť mladej ženy s malosťou slovenského intelektuálneho prostredia je pre ňu samu sklamaním, pre čitateľa však šokom. Ukazuje sa, že "naši, tí zvláštni", rozumej bardi a pomníkové autority, sú ľudia nielen malých prostredí, ale aj malého ľudského formátu. Po tejto skúsenosti, ktorú s autorkou a jej alter-egom Marínou absolvuje čitateľ, nemôže čítať poslednú vetu nevinnými očami, ako idylický, výšivkový obrázok: "Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj." V tom čakaní i očarení je dištancovanie sa od vonkajšieho pokrytectva a posilnenie vnútornej integrity.
.zmija či Kráľovná
Timrava nepísala knihy v tom zmysle, ako to vnímame a praktizujeme dnes. Písala jednotlivé prózy, najčastejšie poviedky či kratšie novely pre tých málo novín a časopisov, ktoré boli v jej dobe činné. Do knižných zväzkov sa dostávali - za cenu jej sklamania a konfliktov - až neskôr. Možno práve preto, alebo napriek tomu, jej dielo pôsobí ako uzavretý, dovŕšený cyklus. Zahrňuje vyše tridsať vykomponovaných próz. Niektoré z nich sú, ako naznačujú mená osôb v ich názvoch (Katera, Ondro Karman, Pódi, Pán Jána Krkaľu, Ondro Hľozno, Mojžík, Skon Paľa Ročku), psychologické štúdie jednotlivcov v mlyne society alebo rodových lisov. Postava je budovaná plasticky, vonkajškovo (opisom, charakteristikou, jazykovým i neverbálnym prejavom, konaním, vzťahmi k sebe i k druhým) i vnútorne (časté vnútorné monológy, úvahy, reč k sebe a so sebou). Timrava vytvára paralelu k výtvarnému kubizmu či konštruktivizmu, buduje svoje prózy ako väčšie či menšie plátna, rozohráva stratégiu príčin a účinkov. Nie nadarmo bola skvelou hráčkou kariet, čomu sa venovala dlhé hodiny. Isteže, mnohé detaily mala napozorované, boli výsledkom schopností jej diagnostického ostrozraku: "...divná vec, že tu tak radi tisnú sa jeden druhému na koče." Jej dialógy a prehovory postáv sú nielenže takmer autentické (alebo aspoň tak pôsobia), ale dynamizujú dej: "Uisťujem že, že ma zaujímaš jedine ako nepriateľ panej, a preto - akosi i milý si mi." Ale určitá štylistická "ťažoba", neobvyklý slovosled poskytujú dosť dôkazov o tom, že Timrava brala svoje písanie ako možnosť narábania s realitou - niekedy ju akoby objektívne reflektovala, inokedy s ňou polemizovala, usvedčovala ju nielen z vítanej pestrofarebnosti, ale aj z rozporuplnosti a konfliktovosti. Za mnohé postavy sa skrývala sama, mnohé postavy preberala zo vzorkovníka skutočnosti, ale nevytvárala obrázkový realizmus. Skôr predznamenávala nástup moderny, bola určite jednou z prvých autoriek predmoderny v európskom kontexte.
Oscilovala medzi dvoma krajnosťami, ktoré sa dajú pomenovať podľa archetypálnych postáv z Ťapákovcov: zmija (Anča-zmija) a kráľovná (Iľa-kráľovná). Obe predstavujú životné princípy a do oboch sa premietla samotná autorka. Obe sú vysotené z konvenčných vzťahov, obe sú postihnuté, obe sú životné outsiderky. "Ťuťmáci-hovädá..." nadáva Iľa, aj keď iba v duchu, nielen na ťapákovský rod, ale aj na celý ná-rod. Timrava ako jedna z prvých pomenovala úzkosť z nemožnosti vymaniť sa zo svojho predurčenia (rodina, kraj, sociálne zaradenie, jazyk, národ), a pritom cítiť jeho defi-city, manká, kazy... Táto nezaradenosť bude určujúcim princípom celej modernej prózy od Dostojevského po Kafku.
.temrava
Iróniu, ktorá sa učebnicovo s Timravou spája, využil v plnej palebnej sile už Jonáš Záborský. Timrava jej dala nové odtiene a fazety. Nemusí s ňou pracovať tak prvoplánovo ako moralizátori, pretože má iné ambície. Nechce moralizovať, chce postihovať rozporuplnosť skutočnosti. V tomto slove akcentujem jeho druhú časť "plnosť". Timrava jasne a priamočiaro, hoci aj používaním temných materiálov, na tú rozpornosť nielen poukazuje, ale vidí v nej aj dynamiku života. Je to autorka-aristokratka, a nielen preto, že to sama o sebe povedala. Je aristokratka našej prózy, aj keď si svoje prostredie podľa svojich predstáv budovala v ústraní, na slovenských dedinách a v malomestách. Timrava zomrela roku 1951, iba pol roka po smrti svojho brata-dvojčaťa.
Keď sa vrátime k našej štatistike z úvodu článku, musíme dodať, že hoci na desať spisovateľov slovenských pripadá iba jedna autorka, Timrava vydá za desiatky tuctových spisovateľských samcov.
Závery niektorých Timraviných próz:
No už neplače, znáša s rezignáciou svoj údel. Veď aj nie div, že muž raz i nevyplní jej žiadosti: nebola mu nikdy ženou opravdivou. (Pán Jana Hrkaľu) - Kto trpí, ten panuje! (Márnosť všetko) - Sponík chcel sa svetom pustiť od žiaľu, no rozmyslel si vec i ostal doma. Zmieril sa s richtárovci a vzal Jana so Zuzkou k sebe. (V predvečer) - Odriekajúc sa všetkého, čo sebeckosť káže, a skloniac hlavu ako zlomený kvet, stúpa domov ku deťom... Už je pozde lapať šťastie!... (Žiadna radosť) - Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pavkovka je pomstená - čas prišiel... (Príde čas) - Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...! (Ťapákovci) - V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti - a Zuzu zašiel taký dobrý cit, akoby med prežierala. (Hrdinovia) - "To nemôže byť...!" a z pŕs Viere odznel vzdych plačlivý, hlboký a ťažký. Taký ťažký a hlboký, že by tri veterné mlyny pohla ním. (Všetko za národ) - Tak každý vrátil sa ku svojim obyčajam. Ujec merkuje na roje a teší sa včelám. Bút robí topánky, tetka z kuchyne nohu nevyloží. No žijeme všetci v úplnej zhode. (Za koho ísť?) - Júlia po odchode Anny zahľadela sa do povetria ako hlúpa: Pred kýmže sa ona bude už teraz brániť? (Na Ondreja) - Muž zíva, napráva pyšne rovné plecia, tvári sa čo najflegmatickejšie a - zvíťazí naveky. (Pomocník) - Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj. (Skúsenosť) - "Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!" šepoce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. "Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!" (Bez hrdosti)
.zúrivá slečna
Dejiny slovenskej literatúry z roku 1960 v úvode jej portrétu citujú ľudovú pieseň z kraja, v ktorom vyrastala:
"Polichno, Polichno,
pekne vykladenô,
nepotkneš sa na prst,
iba na koleno."
Ak bola irónia zelinou, ktorá sa rodila na políčkach mnohých slovenských dedín, tak v tejto dedinke musela byť pre ňu mimoriadne životodarná prsť. Božena Slančíková, narodená roku 1867, prežila celý život iba na troch miestach: 42 rokov v Polichne, 36 rokov sedem kilometrov odtiaľ v Ábelovej a posledných šesť rokov v Lučenci. Odskokom z dedinského prostredia bol iba ročný študijný pobyt v Banskej Bystrici a služobný pomer v Dolnom Kubíne. Obe vzdialenia sa z domu však priniesli mladej slečne či dáme rozčarovanie i zatrpknutie. Netreba si však predstavovať, že to bol život na konci sveta, v izolácii. Rodina Slančíkovcov pestovala intenzívny spoločenský život plný praktických i umeleckých aktivít. Rody i rodiny sa navštevovali, miestna inteligencia sa navzájom inšpirovala... Božena sa narodila do rodiny evanjelického farára, kde prežila, povedané dnešným slovníkom, alternatívne vzdelávanie. Písanie, čítanie, počítanie, dejiny, zemepis i cudzie jazyky ju učil otec a mimo domu chodievala iba na preskúšanie. Otec Pavel Slančík bol i vo výchove liberál, jeho rodičovským krédom pri výchove detí bolo: "nechať ho". Hoci dnes pokladáme Slančíkovú za prozaičku par excellance, začínala básňami, presnejšie piesňami. O tom, že to nebol iba vrtoch dospievania, svedčí ich kvantitatívne bohatstvo - 140! Boli to piesne o láske, rozchodoch, ale plné irónie a sarkazmu. Nie nadarmo volali mladú Boženu zúrivá slečna. Volať niekoho nie matrikálnym menom, ale priliehavou prezývkou, bolo vnútornou hygienou slovenskej dedinskej pospolitosti tých čias. Túto črtu Božena Slančíková prijala organicky a samozrejme. Využila ju aj pri spisovateľskom mene, keď sa nazvala podľa miestnej studničky. Sama ho vyslovovala mäkko, ako Ťimrava, jazykovedné hľadisko inklinuje k tvrdej výslovnosti.
.marína naopak
Svoje prvé prózy publikovala ako zrelá, hotová, vyformovaná autorka. Nič v nich nebolo trasľavé a začiatočnícke. Literárnu tvorbu brala cieľavedome, aj keď ju sebaposmešne relativizovala: "Zápražka ma viac zamestnáva ako písačky." Od začiatku mala vyhranený názor na tvar svojich próz. Odmietala "sentimentálničenie" vtedajšej lektúry. Bola samorastom, ale citlivo - a kriticky - vnímala staršiu i súdobú slovenskú literatúru a dostupné vrcholky svetovej spisby. Jej prvá publikovaná próza provokovala nielen názvom Za koho ísť? Spojenie tejto otázky s podtitulom Z denníka dievčaťa nemohlo byť kontrastnejšie a rafinovanejšie. Už začiatok prózy je brilantný: "Teraz, že každý uteká z miest, akoby boli epidémiou navštívené, prišla som i ja letovať na dedinu. Vlastne môj úmysel je: lapiť dajedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať sa pod čepiec napriek kope záletníkov." V ďalších vetách, lakonických a vysústružených presne ako lekárska diagnóza, sa odvíja navonok banálny dej, kde táto mladá, ale nie naivná "mužolapka" racionálne, až chladnokrvne šacuje dvoch nápadníkov, až si z nich vyberie jedného: a podané je to takým spôsobom, až je čitateľ pohoršený nielen odsentimentalizovaním, ale aj odemocionalizovaním, ba priam zosmiešnením tejto nesmrteľnej témy. A ako musel byť ešte zaskočený čitateľ spred 116 rokov, keď tá próza prvýkrát vyšla! V jeho pocitoch sa miešalo zadosťučinenie, že niekto nahlas vykríkol o tom, o čom všetci vedeli - a pokrytecky mlčali - a úľak z porušenia tabu, ktoré sa predsa raz môže týkať aj nás!
Školáci sa učia, že Timrava je skvelá pozorovateľka spoločenského života, že vie vyhmatať ponorné rozpory a konflikty (mesto-dedina, majetok-chudoba, muž-žena, vlasť-súkromie, inteligencia-ľud, ideál-pragmatizmus, rodina-nezávislosť, deklarované vlastenectvo-nezištnosť, aktivita-pasivita a ďalšie iné). Posledný žijúci štúrovec Janko Francisci to sformuloval v pochvale: "Slečna Božena, vy máte veľmi vzácny a bohatý dar pozorovania." Timrava však nebola dedinskou písmačkou, ktorá zapisuje historky z okolia. Pôsobí skôr ako sochárka ľudských typov, ktorá si naberá materiál zo svojho okolia (jazykové vyjadrovanie, ľudské typy, vlastnosti, charaktery či bezcharaktery, náhodné skutky i zákonité dôsledky), aby potom z neho budovala vieryhodný príbeh, portrét jednotlivca, society, spoločnosti i svojej doby.
Jedna jej kľúčová novela sa volá Skúsenosť, a skúsenosť je aj základné slovo Timravinej poe/noetiky. Medzi prvou vetou ("Od pár dní Marína Majtáňová šila, akoby sa chcela pretrhnúť") a poslednou sa odohrá navonok nevzrušivá história, vnútorne však príbeh nabitý konfliktmi a drámami. Skúsenosť mladej ženy s malosťou slovenského intelektuálneho prostredia je pre ňu samu sklamaním, pre čitateľa však šokom. Ukazuje sa, že "naši, tí zvláštni", rozumej bardi a pomníkové autority, sú ľudia nielen malých prostredí, ale aj malého ľudského formátu. Po tejto skúsenosti, ktorú s autorkou a jej alter-egom Marínou absolvuje čitateľ, nemôže čítať poslednú vetu nevinnými očami, ako idylický, výšivkový obrázok: "Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj." V tom čakaní i očarení je dištancovanie sa od vonkajšieho pokrytectva a posilnenie vnútornej integrity.
.zmija či Kráľovná
Timrava nepísala knihy v tom zmysle, ako to vnímame a praktizujeme dnes. Písala jednotlivé prózy, najčastejšie poviedky či kratšie novely pre tých málo novín a časopisov, ktoré boli v jej dobe činné. Do knižných zväzkov sa dostávali - za cenu jej sklamania a konfliktov - až neskôr. Možno práve preto, alebo napriek tomu, jej dielo pôsobí ako uzavretý, dovŕšený cyklus. Zahrňuje vyše tridsať vykomponovaných próz. Niektoré z nich sú, ako naznačujú mená osôb v ich názvoch (Katera, Ondro Karman, Pódi, Pán Jána Krkaľu, Ondro Hľozno, Mojžík, Skon Paľa Ročku), psychologické štúdie jednotlivcov v mlyne society alebo rodových lisov. Postava je budovaná plasticky, vonkajškovo (opisom, charakteristikou, jazykovým i neverbálnym prejavom, konaním, vzťahmi k sebe i k druhým) i vnútorne (časté vnútorné monológy, úvahy, reč k sebe a so sebou). Timrava vytvára paralelu k výtvarnému kubizmu či konštruktivizmu, buduje svoje prózy ako väčšie či menšie plátna, rozohráva stratégiu príčin a účinkov. Nie nadarmo bola skvelou hráčkou kariet, čomu sa venovala dlhé hodiny. Isteže, mnohé detaily mala napozorované, boli výsledkom schopností jej diagnostického ostrozraku: "...divná vec, že tu tak radi tisnú sa jeden druhému na koče." Jej dialógy a prehovory postáv sú nielenže takmer autentické (alebo aspoň tak pôsobia), ale dynamizujú dej: "Uisťujem že, že ma zaujímaš jedine ako nepriateľ panej, a preto - akosi i milý si mi." Ale určitá štylistická "ťažoba", neobvyklý slovosled poskytujú dosť dôkazov o tom, že Timrava brala svoje písanie ako možnosť narábania s realitou - niekedy ju akoby objektívne reflektovala, inokedy s ňou polemizovala, usvedčovala ju nielen z vítanej pestrofarebnosti, ale aj z rozporuplnosti a konfliktovosti. Za mnohé postavy sa skrývala sama, mnohé postavy preberala zo vzorkovníka skutočnosti, ale nevytvárala obrázkový realizmus. Skôr predznamenávala nástup moderny, bola určite jednou z prvých autoriek predmoderny v európskom kontexte.
Oscilovala medzi dvoma krajnosťami, ktoré sa dajú pomenovať podľa archetypálnych postáv z Ťapákovcov: zmija (Anča-zmija) a kráľovná (Iľa-kráľovná). Obe predstavujú životné princípy a do oboch sa premietla samotná autorka. Obe sú vysotené z konvenčných vzťahov, obe sú postihnuté, obe sú životné outsiderky. "Ťuťmáci-hovädá..." nadáva Iľa, aj keď iba v duchu, nielen na ťapákovský rod, ale aj na celý ná-rod. Timrava ako jedna z prvých pomenovala úzkosť z nemožnosti vymaniť sa zo svojho predurčenia (rodina, kraj, sociálne zaradenie, jazyk, národ), a pritom cítiť jeho defi-city, manká, kazy... Táto nezaradenosť bude určujúcim princípom celej modernej prózy od Dostojevského po Kafku.
.temrava
Iróniu, ktorá sa učebnicovo s Timravou spája, využil v plnej palebnej sile už Jonáš Záborský. Timrava jej dala nové odtiene a fazety. Nemusí s ňou pracovať tak prvoplánovo ako moralizátori, pretože má iné ambície. Nechce moralizovať, chce postihovať rozporuplnosť skutočnosti. V tomto slove akcentujem jeho druhú časť "plnosť". Timrava jasne a priamočiaro, hoci aj používaním temných materiálov, na tú rozpornosť nielen poukazuje, ale vidí v nej aj dynamiku života. Je to autorka-aristokratka, a nielen preto, že to sama o sebe povedala. Je aristokratka našej prózy, aj keď si svoje prostredie podľa svojich predstáv budovala v ústraní, na slovenských dedinách a v malomestách. Timrava zomrela roku 1951, iba pol roka po smrti svojho brata-dvojčaťa.
Keď sa vrátime k našej štatistike z úvodu článku, musíme dodať, že hoci na desať spisovateľov slovenských pripadá iba jedna autorka, Timrava vydá za desiatky tuctových spisovateľských samcov.
Závery niektorých Timraviných próz:
No už neplače, znáša s rezignáciou svoj údel. Veď aj nie div, že muž raz i nevyplní jej žiadosti: nebola mu nikdy ženou opravdivou. (Pán Jana Hrkaľu) - Kto trpí, ten panuje! (Márnosť všetko) - Sponík chcel sa svetom pustiť od žiaľu, no rozmyslel si vec i ostal doma. Zmieril sa s richtárovci a vzal Jana so Zuzkou k sebe. (V predvečer) - Odriekajúc sa všetkého, čo sebeckosť káže, a skloniac hlavu ako zlomený kvet, stúpa domov ku deťom... Už je pozde lapať šťastie!... (Žiadna radosť) - Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pavkovka je pomstená - čas prišiel... (Príde čas) - Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...! (Ťapákovci) - V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti - a Zuzu zašiel taký dobrý cit, akoby med prežierala. (Hrdinovia) - "To nemôže byť...!" a z pŕs Viere odznel vzdych plačlivý, hlboký a ťažký. Taký ťažký a hlboký, že by tri veterné mlyny pohla ním. (Všetko za národ) - Tak každý vrátil sa ku svojim obyčajam. Ujec merkuje na roje a teší sa včelám. Bút robí topánky, tetka z kuchyne nohu nevyloží. No žijeme všetci v úplnej zhode. (Za koho ísť?) - Júlia po odchode Anny zahľadela sa do povetria ako hlúpa: Pred kýmže sa ona bude už teraz brániť? (Na Ondreja) - Muž zíva, napráva pyšne rovné plecia, tvári sa čo najflegmatickejšie a - zvíťazí naveky. (Pomocník) - Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj. (Skúsenosť) - "Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!" šepoce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. "Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!" (Bez hrdosti)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.