Podkýnanie sa v tme

Na dôkaz oficiálnej solidarity zhasli svetlá aj na mnohých najvyhlásenejších pamätihodnostiach planéty, od Opery v Sydney po Veľkú pyramídu v Gíze. 
Hodina Zeme patrí zaiste medzi najúspešnejšie propagačné ťaháky, aké kedy kto vymyslel. Prvýkrát ju v roku 2007 zorganizovala v austrálskom Sydney tamojšia pobočka Svetového fondu na ochranu prírody (WWF) a v posledných rokoch jej popularita a miera účasti prudko vzrástla – natoľko, že už sotva nájdete kút na Zemi, ktorého sa kampaň nedotkla. Urobila však Hodina Zeme niečo pre zastavenie – alebo aspoň spomalenie – globálneho otepľovania? Veľa nie. 
Popularitu udalosti nie je ťažké pochopiť. Kto okrem najzarytejších popieračov globálneho otepľovania by odolal predstave, ktorú internetové stránky kampane Hodina Zeme vyjadrili tak, že obyčajným „zhasnutím svetiel 27. marca o 20:30 miestneho času prispejete k úsiliu o čistejší a bezpečnejší národ"? 
Netreba asi hovoriť o tom, že to nie je celkom pravda. To hlavné, čo každý, kto večer na hodinu zhasol svetlá, dosiahol, spočívalo v tom, že bolo horšie vidieť. Vplyv na životné prostredie bol zanedbateľný. Veď aj keby sa na požadovanej hodine zúčastnili všetci ľudia sveta, výsledkom by bol ekvivalent zastavenia uhlíkových emisií Číny približne na 45 sekúnd. 
Samozrejme, že ten nesmierne optimistický výpočet predpokladá, že nikto následne nespotrebuje viac energie. Nedávny výskum dvoch kanadských psychológov zistil, že u ľudí, ktorí utratia peniaze za zelené produkty, je bezprostredne potom nižšia pravdepodobnosť, že budú veľkorysí než medzi tými, ktorí nakúpili nezelený tovar. Vykonanie niečoho cnostného – napríklad zhasnutie svetiel – nám zrejme dáva pocit, že následne máme právo prejaviť sa nesprávne. 
Organizátori Hodiny Zeme symbolickú podstatu manévrov priznávajú. Zhasnutie svetiel je len „výzvou na rokovania", poznamenali. Ako vysvetlil generálny riaditeľ WWF James Leap, poskytuje „globálnu platformu miliónom ľudí, aby dali najavo svoje znepokojenie nad ničivými dôsledkami zmeny klímy". Ďalší predstaviteľ WWF dodal: „Našim politikom to hovorí, že vo veci zmeny klímy to nesmú vzdávať." 
To všetko je veľmi pekné. Podľa Andyho Ridleyho má však Hodina Zeme v skutočnosti konkrétnejšie zámery. Okrem toho, že bol prvý, komu v Sydney v krčme pred niekoľkými rokmi tá akcia napadla, Ridley je aj výkonný riaditeľ globálneho projektu Hodina Zeme, takže sa k veci zrejme vyjadruje s istou autoritou. „Cieľ, o ktorý sa usilujeme ešte v tomto roku," povedal minulý týždeň agentúre AP, „je celosvetová dohoda, ktorá podnieti všetky krajiny na znižovanie emisií." 
 Práve v tom však tkvie veľký problém Hodiny Zeme. Nech akokoľvek chceme veriť opaku, skutočnosť je taká, že žiadna dohoda uhlíkové emisie nezníži. Keby to bolo politicky možné, stalo by sa tak už dávno – ak nie na „Summite Zeme" v roku 1992 v Rio de Janeiro, tak v Kjóte pred 12 rokmi. A keď ani v Kjóte nie, tak vlani v decembri v Kodani. 
Lenže to možné nie je. 
Veď najlepšia dohoda, na ktorej sa takmer po dvoch desaťročiach snáh krajiny dokázali dohodnúť, neurčuje nijaké skutočné povinnosti, nestanovuje žiadne záväzné emisné ciele a od nikoho nevyžaduje žiadne konkrétne činy. Z toho si určite môžeme vziať ponaučenie. 
Organizátori Hodiny Zeme, bohužiaľ, tú nepríjemnú pravdu prehliadajú. Vyhnúť sa jej  však nedá. Ak myslíme vážne snahu riešiť globálne otepľovanie, musíme podnikať kroky, ktoré skutočne prispievajú k dobru – na rozdiel od mrhania cennými prostriedkami na plané dohody a morálne gestá, ktoré nám prinášajú len dobrý pocit. Zhasnuté svetlá a prísľuby znižovania emisií uhlíka nám síce môžu priniesť momentálny pocit mravnosti, ale to je asi tak všetko.